Deň bol šedý, pochmúrny, až nebolo vidno na krok. Stromy to nezlepšovali. Práve naopak. Tým, že boli korunami tak blízko pri sebe neprepúšťali ani ten najmenší kúsok svetla. 

Timotej sa ledva oboznámil s miestom, na ktorom sa nachádzal. Nebolo to jednoduché. Vlasy farbou spáleného dreva sa mu vďaka vlhkosti točili a padali mu rovno do jeho kávových očí, a bránili mu vo výhľade.

Potreboval sa z tamadiaľ  čo najrýchlejšie dostať. Ale nevedel, ako sa dostal tam, nie to, ako sa dostať preč. 

Už si necítil prsty na nohách, oblečenie mal premočené do poslednej nitky a cítil, ako naň ho liezla horúčka.

Spravil prvý krok a tam aj prestal.

Telo mu zaplavila neskutočná bolesť. Na ľavej nohe mal hlbokú reznú ranu skoro až do špiku kosti. Netušil, ako sa mu to stalo a vôbec, ako sa ocitol na takom prekliatom mieste, ale musel jednať rýchlo. 

V hlave mu búšilo, ako na bubon, zrak sa mu rozmazával pre stratu krvi, bola mu zima, pravdepodobne mal horúčku a začínal byť poriadne hladný a unavený.

Z ľutovania sa, ho vyrušili čudné zvuky z pozadia. Prv si myslel, že to je nejaký zajac, ale potom to zamietol, keďže v tejto časti lesa ledva niečo žilo.

Timo si uvedomil, že sa bude musieť popasovať s bolesťou, ak nechce byť pokrm pre zver.

S ďalším krokom sa mu však do nohy opäť vrátila bolesť.

10 krokov a mal pocit, že už je čo chvíľa na zemi. Krv sa mu valila z nohy, ako potok po silnom lejaku. To však z ďaleka nebolo to najhoršie. Zvuky, ktoré Timotej skôr počul sa pomaly približovali. Musel konať.

Pred očami sa mu zjavilo jediné riešenie, ktoré ho možno aj tak zabije, ale nemusí byť zjedený beštiou z lesa. 

Vodopád bez konca. strácal sa vo výparoch, takže Timotej nevedel, ako je vysoký a ako dlho bude padať dole kým sa niekde rozcapi.

V sekunde, ako Timotej počul niekoho alebo niečo zúrivo vybehnúť spoza kríkov okamžite zoskočil zo zrázu dúfajúc, že sa nezabije.