Maxovi sa nedarilo vôbec zaspať. Celú noc rozmýšľal nad slovami, ktoré mu Timotej pred spaním povedal: „Utekaj sa vyspať, aby si mal na zajtra dostatočne veľa síl. O úspechu rozhodneš ty.”
—Prečo by som mal rozhodnúť o úspechu? Čo chce spraviť? Veď ja ledva viem ovládať svoje schopnosti a nie to ešte bojovať s nejakým démonom. Neznášam démonov.— hovoril si Max.
Tesne pred tým, ako ich Timotej zobudil, sa mu podarilo zaspať.
Snažil sa pôsobiť sviežo, ale oči sa mu začínali zatvárať.
„Spal si vôbec?!” opýtal sa ho Timotej.
„Spal,” odpovedal rýchlo, aby sa ho nepýtal viac otázok. Jemne sa pousmial a obliekol si riflovku.

„Hodinu! Už blbú hodinu kráčame! Ja už nevládzem. Asi mi odletia nohy. Mám ich ešte vôbec?” Zeaper začala byť dramatická.
„Kráčame asi 15 minút!” precedil pomedzi zuby Timotej.
„A to nie je dosť?” opýtala sa.
Timotej si poznámky nechal pre seba a išiel ďalej.
„Ti..mo...tej.” Počuli zachripnutý hlas všade dookola.
„Foraii,” kľudným hlasom sa mu Timotej prihovoril a ukázal bande, aby zastala.
Max prv nevidel nikoho, až kým sa lepšie nenahol.
Stál tam chalan ( aj keď si Max nebol istý ) o niečo nižší, ako Timotej. Mal tmavo sivé vlasy a fádne olivové oči. Pleť farby chladnej šedej vyzerala choro. Bol chudý a jeho telo pôsobilo priveľmi slabo.
Timotej pozrel na Maxa a ústami mu naznačil, aby niečo rýchlo vymyslel a on sa pomaly priblížil k Foraiiovi.
Max začal mať strach a zároveň zlosť. Nevedel čo má robiť. Ublížiť mu nemohol, bol to predsa Timotejov kamarát, ale musel niečo spraviť, aby ich nezabil.
Za ten čas sa Timotejovi podarilo rozzúriť Foraiia. Foraii by mu bol ublížil, keby Max rýchlo neobišiel Tima a nechytil Foraiiovi hlavu.
Pri použití anjelskych schopností sa Foraii s krikom zvalil na zem, ale Max ho stále nepúšťal.
„Čo robíš?” opýtal sa ho prekvapený Timotej.
„Ty si si skoro nechal ublížiť, tak sa nestaraj!” pozrel naň ho Max nazlostene.
Foraii zaboril Maxovi do zápästia nechty, ale nie nadlho.
Pri toľkom návale anjelskej sily do demonského tela, Foraii odpadol.
„Čo to bolo?!” nazlostene naň ho pozrel Timotej.
„Mal si mi povedať čo mám spraviť! Tak teraz na mňa nekrič!” zakričal Max na Timoteja a chytil si zápästie.
Timotej sa zhlboka nadýchol: „Máš pravdu, prepáč. Zvládneš ho odniesť naspäť do domu?”
„Čože?! Sám? A čo keď sa zobudí?” opýtal sa Max.
„Katelyn, ja viem, že chceš ísť so mnou, ale prosím pomôž mu ho zobrať domov. Sám ho neunesie, aj keď si nemyslím, že bude ťažký. Ja a ostatní pôjdeme k...,” Timotej prehltol slovo, ktoré chcel povedať. „Pôjdeme k...Lemorfesom. Potrebujem škrečka. Ale ty, ak mu pomôžeš zobrať Foraiia k nám, tak ich nechaj samých. Nechcem aby ti ublížil. Sľúb mi to.”
„Sľúbujem.”
„Som rád, že ti na mne záleží,” dotknute podotkol Max.

S Katelyn ho dostali do postele a potom, aj keď neochotne Katelyn odišla, ako to sľúbila Timovi.
Max si sadol na kraj postele a pozoroval spiaceho Foraiia.
Jemne sa nad neho nahol, aby sa lepšie pozrel.
Mal popraskané pery aj okolie očí. Nevyzeral pekne.
Čím dlhšie naň ho Max pozeral bál sa ho a mal z neho blbý pocit.
Blbý pocit narástol, keď cítil, ako ho niekto chytil za zápästie.
Už bolo neskoro.
Foraii ho stiahol za zápästie na posteľ, nahol sa nad neho a ruky mu dal okolo krku, a silnejšie ich stlačil.
Max nemal dosah na hlavu, a tak ho kopol do rozkroku.
Foraii povolil zovretie a Max ho prevalil, aby tentokrát bol nad ním on, a sadol si mu na panvu.
Dal mu ruky na líca a jemne použil anjelsku silu. Foraii skričal a zaryl Maxovi nechty do stehna.
Max mal chuť použiť rovnako veľkú silu, ako aj predtým, keď ho zrazu niečo napadlo. —Ak mu démon dokáže dušu vyhnať, tak anjel by ju mal vedieť vrátiť.—
Jemne mu položil ruku na tvár a na srdce.
Nikdy to nerobil. Naučil sa používať schopnosti, len pred týždňom, ale vedel, že to musí spraviť.
Zatvoril oči a snažil sa zo všetkých síl sústrediť
„Chcem ti pomôcť. Viem, že si dobrý človek, cítim to z teba,” jemne mu položil hlavu na rameno, „potrebujem, aby si sa prebral, aby sa ti duša vrátila.”
Max mu ležal na rameni bez pohnutia. Nevedel či to zabralo, dokiaľ mu Foraii nevytiahol nechty z jeho stehna a nezačal pomalšie, kľudnejšie dýchať.
Max sa jemne narovnal, ale ruku z tváre neodtiahol.
Pomaly si ho prezrel.
Pleť vyzerala zdravšie, ako dovtedy. Perleťovej farby. Vlasy mal strapaté a čierne, ako noc.
Jemne odtiahol ruku z tváre, aby naň ho videl.
Tvár mal ostro rysovanú s výraznými lícnymi kosťami.
Keď však otvoril oči Maxovi sa zastavil dych.

Pozeral zoči-voči nádherným emeraldovo-zeleným očiam. Boli veľké, čisto zelené a jednoducho krásne.
Chvíľu naň ho mĺčky pozeral, až kým to nezačalo byť trápné.
„Prepáč. Neboli ťa hlava? Nie je ti zle? Alebo nie si—”
„Prepáč mi, že ťa prerušujem, ale kto si?” opýtal sa so zdvihnutým kútikom.
„Volám sa Maximilián Wilson a ty si Foraii?”
„Foraii?!”
„Tak ťa volajú všetci ostatní. Nevoláš sa tak?”
„Moje meno je Edward, Edward Newman. Prečo by ma niekto volal—”
V tom sa otvorili dvere a do domu vošiel Timotej aj s bandou o jedného člena viac.
„Ahoj...ako si to...,” Timotej sa zarazil, keď uvidel Eda, ale pousmial sa. „Keď tak pozerám zvládol si to na výbornú.”
„Foraii?! Vážne?” nechápavo a zároveň dotknuto sa opýtal Edo.
„Polo býk, polo človek.”
„Ja nie som býk! Foraii má hlavu býka a telo človeka!” podráždene vysvetlil Timotejovi.
„Tak sa premeň do podoby démona a hneď budeš mať hlavu býka,” zasmial sa Timotej.
„Mám len rohy, to nič nezna—”
„A čo ten tvoj piercing na nose?” prerušil ho Timo.
Edwardovi došli argumenty, a tak po Timotejovi hodil jedine vankúš.
„Stále vyzerám lepšie, ako ty.”
„Keď myslíš,” usmial sa Timo. „Tak dobre, zoznámte sa s týmto škrečkom a ty Edo poď so mnou! Máme si toho veľa čo povedať.”
„Čo je to škrečok?” opýtal sa nový spoločník Lemorfes, ktorý bol celú cestu premeriavaný od Angie. Nevadilo mu to. Skôr mu vadilo to, že nevedel čo bol ten škrečok.
„Drž ústa!” podráždene mu povedal Timotej.
„Dobre,” s úsmevom odsúhlasil a dal si ruku na ústa.
Edward a Timotej sa pobrali preč.