Len nebeský rumenec, pripomína lásku...

oblačný súmrak všetky dávne objatia...

V tom dni bol som len sám... a jas bol priskutočný...

ale ja noc si stále pamätám...

Nuž si vravím, príď ku mne hviezda polnočná...

oslepený Slnkom bol som, už dosť ho mám. 

A ako tak pod oblohou sedím a ovieva ma vánok, viem...

ten rumenec ma s tebou zbližuje... a ja sa teším...

Čoskoro uzriem tvoje lúče v nočnom zamate...

S temnejúcim nebom, silnie láska, bujnie odhodlanie...

Nie, to nie je plané zdanie...

Hviezdu dnes poláska odlesk mojich očí a cítim...

ona sa poteší...

bude len pre mňa žiariť, ja to viem...

aj keby mlčať som o tom večnosť mal...

potom v tichu by som hľadel na svoju hviezdu,

čo mámený ostrosvitom, počas dňa som si vysníval.

Už rumenec sa míňa a ona...

bliká na mňa nádejou...

Nesmelo pohľad som k nej prikoval...

Nie, už nepozriem sa za inou.

„Zrodený do súmraku, keď raz ju zbadal, 

odvtedy inú nemiloval.“

(Toto bol kedysi taký môj krátky polo-recitál k husľovému hudobnému podkladu, ktorý mi priniesol súmrak.)