Sama v izbe, s opustenej ruže opadáva druhý lupeň...
Spiacou zimou hýbe len večerný svit.
Vaše ruky dosiahli najvyšší mrazu stupeň,
opitý mesiac na mňa svojou pýchou zazerá...
Vo vankúši zabudla som sny.
Biela hrdlička mi padá z dlaní farená...
Som otrok.. svojich vlastných túžob…
Vravel si mi ze ma ľúbiš,
častokrát.
Že za ruku držať ma túžiš,
nastokrát.
Zmenilo sa niečo?
Zmenila som sa ja?
Tak sa pýtam prečo?
Prečo je to stále tak?
Je to jedno,
šiel si preč.
Kam?
Nevedno.
A mne povieš,
srdce si lieč.
Si ako nádherný motýľ,
čo slobodné krídla má.
Si ako najjemnejší dotyk,
čo pohladiť ma má.
Si ako fantóm opery,
čo ukradne ma
Si ako vánok do dverí
čo opatrne fúka.
Si dokonalý,
si abnormálny,
si môj anjel,
a tak ku mne zamier.
Končím s tebou,
naveky.
Si len mýtus,
praveký.
Možno to tak nevyzerá,
kašlem na teba,
veď si len bezcitné zviera.
Cítiš sa byť poctený?
Cítis sa byť múdry?
Si len zvyšok odmeny,
čo pre Satana stojí.
Bež si za tou,
čo emo vyznáva.
Veď vlastne,
moju nenávisť k tebe priznávam.
Končím s tebou,…