Budúcnosť Jacka Troutyho bola nejasná. V situácií v ktorej sa nachádzal, nemal o čom premýšľať, pretože bol zavretý v nápravnom ústave. Vedel, kde je, aj keď veľmi nerád si to pripomínal. Mal zlosť. Strašnú, nepredstaviteľnú, beznádejnú zlosť, vychádzajúcu z jeho vnútra – keď mu v hlave zablysla…
kto by dnes uz chcel byt romeom...kto juliou...neako sa nam to vymyka... alebo sa vymklo...vzdy je to tazsie, vzdy je to dalej, vzdy sa to neda a vzdy je to bieda...a najviac zle je to ze toto pise clovek, co ma sotva 20 rokov...ale VERI !!!
Tma. Iba jediná matne svetielkujúca lampa orientovala Jacka, keď sa spolu s kamarátom Davidom plazili kľukatou chodbou, z ktorej pravidelne vytŕčali dvere do cudzích izieb. Boli skrčení a v pomalom tempe sa vyhýbali svetlu, počúvajúc pritom vzdialené klopkanie niekoľkých nôh. Zastali. Zvuk krokov…
Z oblohy neskorého poobedia sa vynárali kúdole bielych barančekov. Vedené povetrím, neustále do seba narážali a zväčšovali sa. Vytvárali akúsi neobyčajnú nebeskú krajinu, lemujúcu celú dolinu v okolí nápravného ústavu, až po širokánske Greenvillageské hory. Hrali sa okolo prenikavého slnka a…