Dnes čaká našich pilotov náročný deň. Ráno štartujeme z letiska El Calafate v Patagónii, preletíme Andy, a potom letíme 2 050 km pozdĺž hornatého pobrežia Chile na sever - do tepla.

O necelé 3 hodiny klesáme na pristátie v Santiagu de Chile, kde dotankujeme a čakáme na povolenie štartu. Cieľ: Veľkonočný ostrov.

To nie je on, tu by nepristálo ani rogalo, nieto náš 40 m dlhý,  80-tonový aeroplán - je to len jeden z malých sopečných skalnatých ostrovčekov vykúkajúci z hĺbky Tichého oceánu. Ináč vidíte pod sebou len jednoliatu tmavomodrú farbu oceánu, posiatu sem-tam bielymi obláčikmi.

Let podlieha špeciálnemu režimu: letisko Mataveri International Airport na Veľkonočnom ostrove patrí medzi tzv. osamotené letiská. Pretože má iba jednu dráhu, je vylúčené, aby za sebou na ostrov leteli dve lietadlá v takej vzdialenosti, aby pri prípadnom zablokovaní dráhy prvým lietadlom druhé lietadlo nemalo dosť paliva na návrat do východzieho letiska. Letová vzdialenosť letiska Mataveri od Santiaga de Chile je totiž 3 833 km!

Do 60. rokov minulého storočia sa sem dalo dostať iba loďou po niekoľkodňovej  plavbe po rozbúrenom mori, aj to len dvakrát ročne. Dnes je situácia iná - v r. 1987 predĺžila NASA pristávaciu dráhu letiska Mataveri na 3 300 m, ako záložné letisko pre prípad núdzového pristátia raketoplánov. Odvtedy sa sem lietadlami hrnú turisti zo všetkých kútov sveta.

Veľkonočný ostrov, v polynézštine Rapa Nui (Veľká zem), nazývaný aj Te Pito O Te Henua (Pupok sveta), Mata-ki-Te-rangi (Oči, hľadiace na oblohu), Hiti Ai ragni (Oko nebies), v kastílčine Isla de Pascua, v angl. Easter Island, je najvýchodnejším ostrovom Polynézie. Nie je veľký: má tvar trojuholníka so základňou 25 km a výškou 12 km. Jeho súčasné meno mu dal holandský moreplavec Jacob Roggeven, ktorý tu pristál na Veľkonočnú nedeľu r. 1722. Ide zrejme o najizolovanejší obývaný ostrov planéty. Najbližší obývaný kúsok zeme je 2 000 km vzdialený ostrov Pitcairn, z histórie známe útočisko vzbúrencov z lode Bounty, s menej ako 100 obyvateľmi.

Ako väčšina polynézskych väčších ostrovov je sopečného pôvodu - dá sa tu narátať 20 sopečných kuželov, najvyšší má 507 m n. m.

Veľkonočný ostrov je čílským územím, k Chile bol pričlenený r. 1888. Cesta sem zo Santiaga je vlastne vnútrozemský let, hoci trvá 5 a pol hodiny. Vďaka časovému posunu však získate k dobru 2 hodiny oproti pevnine.

Pobrežie je skalnaté, na tmavé lávové útesy a skaly dorážajú vlny oceánu, ktorý asi len omylom pomenovali Tichý.

Veľkonočný ostrov patrí do svetového dedičstva UNESCO, veľká časť jeho územia patrí do Národného parku Rapa Nui.

Jedným z najmagickejších miest ostrova je kráter sopky Rano Kau. Pôvodne šikmý lávový kužel spadajúci do oceánu, premenili vlny po tisícročia dorážajúce na skaly, na kolmé útesy vysoké 300 metrov. (Poučenie: ak budete vytrvalí, o dve-tri tisícročia dosiahnete akýkoľvek náročný cieľ.)

Kráter má priemer vyše jeden a pol kilometra (!) a hĺbku 200 metrov. Dažďová voda v ňom tvorí jedno z troch miest výskytu sladkej povrchovej vody na ostrove. Povrch vody je pokrytý ostrovčekmi rákosu totora.

Na úzkom ostrohu medzi strmými svahmi krátera a kolmými skalnými útesmi padajúcimi do oceánu, nájdeme množstvo petroglyfov - kresieb vyrytých do skál. Väčšina z nich sa týka kultu tangata manu - "vtáčieho muža".

Na strmom okraji krátera Rano Kau leží osada Orongo. Práve tu sa každoročne po celých takmer 200 rokov (až do roku 1862, keď posledný vtáčí muž zomrel v peruánskom vyhnanstve) odohrával Obrad vtáčieho muža. Každoročne sa tu na jar (čo je náš september) zhromaždili bojovníci, z ktorých každý zastupoval jeden z desiatich vládnucich rodov. Očakávali prílet rybárov čiernochrbtých, ktoré zvykli hniezdiť na dvoch malých skalnatých ostrovčekoch Motu Nui a Motu Iti, vzdialených asi míľu od pobrežných útesov.

Bojovník, ktorý prvý našiel vtáčie vajíčko, si ho pripevnil pomocou šnúrky na hlavu a plával z ostrovčeka v príboji vo vode plnej žralokov späť k pobrežiu. Potom vystúpil po strmých útesoch k osade Orongo. Tam ho privítali ako symbol odvahy, sily a šťastia. Od tejto chvíle, presne na jeden rok, sa stal vládcom ostrova náčelník kmeňa, z ktorého pochádzal vtáčí muž. Vtáčieho muža uctievali po celom ostrove ako zosobnené božstvo.

Posvätná osada Orongo. Na vrchole krátera Rano Kau sa nachádza 50 zreštaurovaných pôvodných obydlí. Nízke vchody majú kvôli ochrane pred nepriateľmi.

Všimnite si starobylé obydlia na tomto obrázku a porovnajte ich s budovami na nasledujúcej fotografii.

Inšpirácia je zrejmá. Hotel Hangaroa Eco Village je postavený z prírodných materiálov, so zatrávnenou strechou. Leží na brehu Tichého oceánu pri hlavnom meste ostrova Hangaroa. Lahôdka pre záujemcov o architektúru.

Hotelový apartmán tvorí jeden celok, použitý je prírodný materiál: celé kmene stromov, kameň, vápno, drevo.

Pohľad z terasy: tam, ďaleko za čiarou obzoru, leží 4 500 km vzdialené Tahiti.

A je tu čas, povedať si pár slov o dejinách osídľovania ostrova.

Podľa legendy ako prvý doplával na ostrov kráľ Hotu Matua so svojimi ľuďmi, po vojenskej porážke, z ostrova Hiva (zrejme Marae Renga) v súostroví Markézy. Priniesol sem aj zvieratá, plodiny, a tiež náboženstvo, uctievajúce najvyššiehio boha Make-make. Podľa archeológov prišli sem prví osídlenci okolo r. 400 n. l. Podľa iných až v r. 900.

Od príchodu na ostrov stavali jednotlivé klany kamenné obradné a pohrebné plošiny - ahu, na ktoré umiestňovali sochy predkov. Spočiatku malé, drevené, až po niekoľkých storočiach sa dopracovali k obrovským kamenným sochám zv. moai - najväčšej turistickej atrakcii i vedeckej záhade ostrova.

Ako to už v krízových časoch býva, jednotlivé kmene začali proti sebe bojovať a váľať sochy svojich nepriateľov. Vo vojnách dominovali najmä dva kmene: Dlhouchí a Krátkouchí.

Najviac ľudí žilo na ostrove v 16. storočí - okolo 15 000. Pretože zač. 17. stor. domorodci vyrúbali všetky lesy a na ostrove už prakticky nežili žiadne zvieratá, ľudia sa presťahovali do jaskýň a úchýlili sa ku kanibalizmu. Ďalšie moai sa už nestavali - na ich dopravu bolo totiž potrebné drevo stromov.

V 18. stor. bol ostrov vystavený nájazdom peruánskych otrokárov, ktorí sem zavliekli choroby decimujúce domorodé obyvateľstvo. V r. 1877 ich tu žilo iba 111 (!) V 19. storočí na ostrove účinkovali kresťanskí misionári, čo viedlo k strate pôvodnej kultúry.

Dnes tu žije iba niekoľko potomkov pôvodného obyvateľstva. Počet obyvateľov je niečo cez 3 800. 90 % z nich obýva hlavné mesto Hanga Roa.

Väčšina sôch vznikla v bočnom kráteri sopky Maunga Terevaka. Miesto sa nazýva Rano Raraku a bola to doslova továreň na sochy. Hornina, ktorú tvorcovia sôch využívali na ich zhotovenie, je sopečný tuf. Najväčšia nedokončená socha, El Gigante, má dĺžku takmer 22 m a po dokončení by mala hmotnosť 274 ton (!). Kto, a ako by takúto sochu prepravil na vzdialené miesto, a ako by ju tam potom zdvihol, je záhada. Aj dnešné žeriavy by s ňou mali problémy.

Po dokončení sochy prepravovali na určené miesta (vzdialené i 20 km). O spôsobe prepravy nemáme informácie. Existuje len niekoľko hypotéz.

Väčšinu prác na soche ich tvorcovia vykonali, ešte kým bola súčasťou skaly. Až po dokončení tváre a trupu sa chrbát sochy oddelil od podložia. Následne sochu spustili po strmom svahu dolu do pripravenej jamy, zdvihli ju do vzpriamenej polohy a dokončili chrbát. Potom nasledovala jej preprava na určené miesto, často vzdialené aj niekoľko kilometrov, kde ju vztýčili, nasadili jej oči a pokrývku hlavy pukao.

Záhadné prerušenie prác (pripisované nedostatku dreva, preľudneniu ostrova i vzplanutiu bojov medzi kmeňmi) spôsobilo, že v lome je niekoľko sôch nedokončených.

Na svahu krátera Rano Raraku sa nachádza takmer 400 sôch moai, ktoré sú po bradu či ramená v zemi. Mnohé sú nedokončené. Nemajú pokrývku hlavy. Zaujímavé je, že počas občianskej vojny neboli pováľané, ako ostatné moai na ostrove. Koľko sôch sa ešte ukrýva pod zemou, nikto nevie.

Podivuhodné je, že títo kamenní obri boli vytesaní malými kamennými sekerkami toki, dlhými len 20 cm, vyrobenými z tvrdého nerastu xenolitu.

Podľa najpravdepodobnejšej hypotézy sa sochy z lomu do cieľového miesta dopravovali na akýchsi sánkach z dreva, využívali sa pritom aj guľaté kamene. Český bádateľ Ing. Pavel Pavel však uveril myšlienke, že sochy "kráčali" - ako o tom hovoria staré ostrovné báje. Túto hypotézu overil najprv na betónovom modeli sochy v Čechách, a potom na konkrétnej moai priamo na Veľkonočnom ostrove. Pomocou neveľkej skupiny ostrovanov sa mu podarilo nakláňaním a vytáčaním vztýčenej sochy pomocou lán prejsť s ňou niekoľko metrov. Prepravu sôch týmto spôsobom na veľké vzdialenosti však považujú odborníci za málo pravdepodobnú.

Niektoré moai sa zrejme počas prepravy zlomili, a tak boli ponechané svojmu osudu.

Tá podoba!

Tá podoba!

Pozrite si pokračovanie reportáže: Rapa Nui - Veľkonočný ostrov (II. časť)
(uvidíte v nej posvätné plošiny ahu so skupinami moai, najkrajšiu pláž ostrova i krásne miestne tanečnice a tanečníkov)