Keď som bola malá, jedného dňa som položila rodičov nevšednú otázku. Spýtala som sa, prečo rozprávky vždy končia tak, že princ zabije draka a ožení sa s princeznou. Prečo ani jedna jediná nekončí tak, že drak princa porazí a zožerie. A za ním ako dezert aj princeznú.
Dospelí sa mi smiali, že som morbídna. Ja som si to ale nemyslela. Len som chcela nejakú zmenu. Keď každá rozprávka bez výnimky skončila dobre, začínalo to byť už otravné. Iste, je lepšie pre blaho našej duše, keď sa príbehy (nielen rozprávky) končia dobre. Ale nestráca sa notorickým happy-endom určité napätie a nestávajú sa príbehy vyložene nudnými?
Okrem toho, takéto rozprávky majú málo spoločné so životom. Iste, o tom rozprávky sú: o tom, že nemajú mať so životom spoločné skoro nič. Lenže ako som bola staršia a staršia, postupne som čítavala príbehy, ktoré mali, presnejšie mali mať so životom spoločné aspoň niečo. Ale bez ohľadu na to, čo som načítala, nejako som tam nenachádzala so životom spoločného stále nič. O odlišnosti prostredia a postáv bola už iná úvaha. Lenže aj ten dej... či presnejšie zakončenie. Keď som s dobrodružných kníh pre deti a mládež ako boli napríklad Traja pátrači prešla na literatúru, akú bežne čítajú dospelí, zarazilo ma notorické opakovanie tej istej schémy ktorá ma už mierne povedané nudila. Vždy ten princ, princezná a drak. Alebo aspoň princ a princezná. Skoro každý román bez ohľadu na jeho ústrednú tému obsahoval mladého šikovného inteligentného pekného a nezadaného! (pozor na vec) muža a mladú inteligentnú peknú a tiež nezadanú (takých sa v skutočnom svete potulujú hromady, že?) ženu. O ďalšom vývine udalostí už nijaký čitateľ, ktorý prečíta aspoň tri rôzne takéto knihy nemôže mať pochybnosti. Niekedy v štrnástich po mnohých rokoch búrlivého čítania som bola stereotypne sa opakujúcimi námetmi otrávená ako kyanidom. Ale napodiv sa nikto iný nikdy nesťažoval. Ja som bola jediná, kto ohŕňal nos. Ale nakoľko som bola pevne presvedčená, že čitateľov ako ja existujú hromady, rozhodla som sa ako prvá niečo s tým urobiť. Napísať knihu, ktorá by lahodila mne ako čitateľovi. Lebo toto bol skutočný a prapôvodný zámer mojej tvorby, čo ako to znie divne: napísať knihu, aby som ja mala čo čítať.
A tak som napísala knihu bez lásky (partnerskej, lebo sú aj iné formy lásky, ktoré si vážim viac) a bez happy-endu. A dokonca – aká drzosť – aj bez vysvetlení všetkých zápletok, ktoré sa tam objavili, lebo v živote tiež nedostaneme vysvetlenie vždy na všetko. Lenže to vysvetlenie existovalo, nebol to môj pokus vysúkať sa z neriešiteľných situácií. Nebolo však zverejnené, to je všetko. Aby som však nebola hneď úvodom prudko revolučná, nejaký čiastkový happy-end tam bol. Dá sa dokonca povedať, že kniha skončila pomerne dobre, len záleží na tom ako pre koho. A potom som písala ďalšie príbehy, a ďalšie.
Od začiatku môjho tvorivého obdobia uplynula už pomerne dlhá doba. A priznám sa, že som čakala, že moja originalita vzbudí trochu väčšiu odozvu. Aká je však skutočnosť? Pod mojimi literárnymi príspevkami na internete väčšinou prázdno. Ľudia, ktorým som poslala príbehy e-mailom sú ticho. Keď rodičom navrhnem, či by mi nezasponzorovali vydanie nejakého románu, padajú šokom do mdlôb.
Panebože, ono to skutočne vyzerá, ako keby ľudia nechceli nič iné len donekonečna čítať dookola o tom, ako princ zabije draka a ožení sa s princeznou.
To tu nie je ani jeden čitateľ, ktorý by si rád prečítal niečo nové? Skutočne nijaký?
Je naozaj pravda, že otrepané klišé lásky hlavného hrdinu a hlavnej hrdinky je tou zázračnou formulkou, ktorá rozhoduje medzi úspechom a neúspechom knihy?
Moja mama hovorí, že iní autori by možno aj písali bez lásky, ale musia sa prispôsobiť čitateľom. Ale akým čitateľom? JA som čitateľ! A ja tam lásku nechcem – aspoň nie všade! Pretože sú knihy, kde je tá láska skutočne nalepená hrubým násilím, kde priam vidím, ako sa chudák autor trápil aby ju tam na príkaz vydavateľa či už koho vopchal. Nechutná príťaž, odporný balast. Naproti tomu uznávam a naplno hovorím, že sú knihy, kde sa láska hodí, kde pekne korešponduje s dejom. Ale knihám, kde je hlavná dejová zápletka založená na láske sa pochopiteľne vyhýbam – stačí mi, že ma ňou prekŕmili v iných druhoch literatúry. Vlastne prekŕmili je slabé slovo – ak by sa od literárnej lásky priberalo a ja som bola ošípaná, tak by som skončila v klobásach už pred niekoľkými rokmi. A to aj s mojim podivným metabolizmom, vďaka ktorému keď niečo zjem tak vážim skoro menej ako predtým...
Samozrejme, čo sa mne na tvorbe iných autorov nepáči, to ja ani do svojej tvorby nedávam. To je predsa jasné. Nikdy by som sa neznížila k odporným komerčným ťahom, ktoré mi vždy boli proti srsti. Prečo to tam vlastne autori dávajú, keď to nemôžem vystáť? Ale na to som sa už pýtala. Nechápem, nechápem, nechápem...
Viete, vždy som si myslela že v tomto svete kde už bolo napísané skoro všetko k úspechu stačí originalita. Ale začínam mať pocit, že svet je ako malé dieťa, ktoré chce stále do omrzenia počúvať tú istú rozprávku. Darmo sa ich snažíte zaujať novou knižkou. Budú revať a zúriť, kým nedostanú svoju starú dokrčenú s obžutými rohmi ktorú matka už pozná úplne naspamäť.
Len sa neopovážte sťažovať, že v kníhkupectvách už ťažko nájsť niečo nové, že všetko tu už bolo. Nebolo. Stačí otvoriť oči a vyhľadať ma. Ja tu pre Vás budem.
Ak ovšem medzitým neumriem od hladu, lebo moje knihy nikto nekupuje.
Tento článok je z kategórie
Viac podobných článkov nájdete tu.
Comments
Pridať nový komentár
K tomuto záveru, ktorý si opísala v príspevku, som tiež došla. Ale zase vzťahovať to takto všeobecne na knihy mi príde zvláštne. Pretože ja napríklad som čítala hromady kníh, kde sa o láske buď ani neceklo (no dobre, tých neboli až také hromady xD), alebo bola len vedľajšou témou.
Podľa mňa si opísala len knihy typu "love-story", ktoré naozaj sú predvídateľné a keď si človek prečíta zo desať-dvadsať z nich, môže ich deliť na približne štyri, neustále sa opakujúce, dejové línie, čo sa človeku časom zunuje. To je pravda. Preto som ich prestala čítať po zavŕšení trinásteho roku života.
No na druhej strane nemám rada nešťastné konce. Iba skutočne talentovaný človek môže napísať knihu, ktorá sa končí tragicky a predsa je úžasná. Aspoň ja si to myslím, v opačnom prípade totiž nešťastný koniec pôsobí ešte gýčovejšie než holywoodsky happy-end. Prípadne sa tam vôbec nehodí a dáva mi akurát tak pocit, že som čítaním danej knihy zbytočne premárnila čas.
Nevysvetliť všetky zápletky, alebo ich aspoň neolúpať a ponúknuť na striebornej tácke...v tom máš pravdu. Ak to vysvetlenie naozaj logicky existuje, je lepšie, aspoň mne osobne sa to viac pozdáva, keď si ho môžem sama odvodiť.
Ľudia nechcú čítať len o tom, že princ zabije draka. Určite nie stále. Potrebuješ len princa, ktorý je vhodný na to, aby ho drak zjedol a princeznú, ktorá sa celkom prirodzene stane zákuskom.
Napriek tomuto dlhému komentáru však stále mám pocit, že som ťa celkom nepochopila. xD Pretože to vôbec nie je od veci, ale čistá pravda a veľa ľudí tak rozmýšľa. Nečítala som tvoje knihy (ale prečítam, teraz som zvedavá xD), takže neviem, čo je na nich také zvláštne, že sa ľuďom nepáčia, ako hovoríš.
Napriek všetkému je ale dôležité hlavne to, aby sa páčili tebe. Lepšie nikdy nevydať žiadnu knihu, ako písať komerčné veci, ku ktorým nemáš vzťah.
A kde si?
Zaujímavé čítanie... hej, draky sú dobré ako záporné postavy, ale veď skutoční záporní ľudia nie vždy prehrajú. Tak by to malo byť aj v príbehoch. Ale áno, väčšina čitateľov má rada šťastné konce, všetci žijú šťastne až do smrti, blééé! =I
Ináč, ako sa volajú tvoje knihy? Skúsim vyhľadať a prečítať si ich. ;)
vieš, prečítal som veľa kníh, starká robila v knižnici, začínal som pri tých obrázkových, a keď išla do dôchodku, Platónovu Ústavu, ale okrem tých rozprávok, neviem či som o romantickej láske so šťastným koncom čítal;
akosi som sa im vyhýbal, a vyhýbam sa im až dodnes, asi som už rozmaznaný životom;
píšeš dobre, a zdá sa, že aj zmysluplne a po takejto reklame...:)
A to som si myslela, že to idem dať preč, lebo s odstupom času mi tento môj príspevok pripadal len ako hromada sebaľútosti a nariekania typu "všetci sú zlí, len ja som dobrá"... nuž ale keď ma kvôli tomu doteraz nikto nezdrbal... :-D
A moje knihy? Nuž, jednu mám aj tú na Enigme, to je tá, čo sa spomína ako moja prvá. A dnes som sa po dlhom-predlhom váhaní rozhodla uverejniť prvú ucelenú časť svojho posledného románu pekne od začiatku (predtým som z neho uverejňovala len krátke úryvky). Takže tu je: http://www.mamtalent.sk/osem-hviezd-velkeho-voza.phtml?program=1&ma__0__id_b=2675 (odporúčam iný prehliadač ako Internet Explorer, lebo v ňom mi to nejako blbne).
tak...začítal som sa do tvojho románu a budem pokračovať:)
najprv môj obdiv: písať tento druh literatúry, s mantinelmi známych faktov, prešpikovanú odbornými poznámkami, a podať to pútavo, to chce odvahu;
no ty si to môžeš dovoliť, vieš o čom píšeš a máš dar písať zaujímavo
neprečítal som to ešte celé, a ani to tam celé nie je, k niektorým veciam sa vyjadriť nemôžem, ale po drobných úpravách to pokojne môže ísť do tlače
pripomienky: menej nadšeného čitateľa môžeš zabiť množstvom informácií, dokazuje to tvoju zanietenosť o tému, ale nie vždy sú pre príbeh najpodstatnejšie; čo som prečítal bolo neustále v rozprávačsky vysokých otáčkach( to by mi sa zišlo), čo môže tiež unaviť;
a chcelo by to ešte sa pohrať s vetami, slová navyše vyhodiť, poprehadzovať, opraviť preklepy, ako by si to písala narýchlo, čo sa pri tvojej výkonnosti ani nečudujem, ale je to potrebné;
celkovo zatiaľ nehodnotím, veď ani nemôžem, som iba záhradník, a navyše teraz trochu aj závidím :)
Odvaha, nuž... niekto by to nazval drzosť. Skutočná reč technikov a astronautov sa totiž tejto mojej "light" verzii veľmi nepodobá, v skutočnosti je to tam samá skratka a samý odborný pojem z ktorých väčšina ani nemá vžité slovenské preklady... :-( Takže v porovnaní s reálom je tam techniky a odbornosti strašne málo, skutočnému odborníkovi by to pri čítaní asi vadilo... som však rada, že aspoň laici to dokážu čítať, keď už odborníci nie.
Tvoj komentár mi však pripomenul jednu vec, ktorú som úplne zabudla: slovník! Zostavila som ho pre tento román už počas písania a dnes ráno som ho prilepila na koniec príspevku. Je v ňom stručný výklad najpoužívanejších pojmov.
Preklepy? To ma prekvapuje, mám totiž automatickú kontrolu pravopisu a čítalo to tiež dosť ľudí, ktorí ma upozornili na niektoré veci, ktoré nemôže vychytať softwér... ale na druhej strane je fakt, že už som bola upozornená na príliš časté používanie trpného rodu... ;-)
V každom prípade ešte raz ďakujem, veď mne nejde o nejaké hodnotenie správnosti alebo čo ale o dojem, ktorý to v ľuďoch zanecháva. Len bolo by lepšie, keby ste mi komentáre písali priamo tam (ale aj tak dobre). Dnes dopoludnia nám štartuje ďalší raketoplán, už sa tak teším a sledujem priamy prenos na http://www.nasa.gov/multimedia/nasatv/index.html . Dúfajme, že všetko dobre dopadne, nie ako v mojej včera zverejnenej katastrofickej vízii... :-)))
Ako román ok, dá sa to čítať, len mi u slovenských autorov vadí jedna vec. A to že prečo dofrasa všetci silou-mocou pcháme anglické resp. americké mená a amerických hrdinov do našich diel? Veď ako pekne by sa tam vynímalo: "Astronaut Fero", alebo nie Watts ale "Novák". Derieme všade strašne angličtinu a zabúdame na rodný kraj. Síce ja ako človek čo nič hodnotné nenapísal nemám právo hodnotiť, no dosť mi to vadí. také pekné dielo a napchať tam cudzokajníkov. A som si vedomý toho že slováci uskutočnia let do vesmíru asi tak o............. nikdy, ale verím že nie som jediný čo by sa mi tam páčili slovenské mená. A pozor! Mená osôb, nie názvy technológií samozrejme.
A sám napíšem v prvej vete OK :)
Kennedyho vesmírne stredisko (KSC) nie je na Slovensku ale v USA. Je preto pochopiteľné, že všetci zamestnanci tejto inštitúcie sú Američania, a takisto posádky amerických kozmických lodí bývajú až na malé výnimky (tie výnimky však žiaľ ešte nikdy v histórii neboli z nášho malého štátu) čisto americké. Keby zrazu všetky ich miesta v KSC zaujali Slováci, vyzeralo by to horšie, než päsť na oko. A bohužiaľ raketoplány nedokážu odštartovať znikadiaľ inokadiaľ len z KSC... ak by som chcela slovenské prostredie, nemohla by som vôbec o raketoplánoch písať, lenže ja o nich písať chcem. Navyše slovenské mená neviem prečo vo mne vzbudzujú pocit komédie. Nemôžem pozerať ani slovenské seriály ani čítať slovenské knihy ktoré boli myslené ako drámy, lebo mne slovenské mená pripadajú strašne smiešne. Proste vzbudzujú pocit neskutočna. Nič v zlom, ja som asi len dokonale skazená americkou kultúrou, ale proste... ľutujem, ale nemôžem.
Druhá vec je tá, že v tomto románe mená nie sú náhodné, sú v nich absolútne nenáhodné podobnosti s určitými skutočnými osobami v kozmickom výskume (samozrejme Američanmi). Podobnosti, ktoré niečo naznačujú. Netýka sa to hlavného hrdinu, ale niekoľkých vedľajších postáv a ide len o mená, nie o charaktery...
Ahoj. V prvom rade ďakujem, že si zareagovala. O tom, či sa to vzťahuje na knihy všeobecne... no, neviem či som si zle vyberala, ale bolo skutočne len málo kníh v mojom živote ktoré som prečítala a ktoré sa nezaoberali láskou, aspoň vo vedľajšej dejovej línii. Všééétko všetučko bolo "infikované" tou láskou počnúc sci-fi, cez horory, trilery, dobrodružné knihy, fantasy... snáď len detektívky nie, i keď v nich bol motív zločinu kvôli láske častý motív, autor aspoň väčšinou neobťažoval čitateľa tým, aby do ľúbostných intríg zaťahoval aj hlavného hrdinu teda detektíva.
A čo týka happy a sad endov, samozrejme nemám rada také smutné konce, kde sa Júlia prebodne dýkou nad Romeovým hrobom, lebo to je fakt gýč ešte väčší než happy-end. Väčšina smutných koncov čo som čítala ja mi ale nepripadala gýčová ani strata času. Často sa ani nedalo hovoriť ani tak o smutnom konci, než o neveselých vyhliadkach hlavnej postavy (či dokonca ľudstva) do budúcnosti plus trauma z toho, že niektoré postavy zomreli. Tak nejako zvyčajne končia aj moje knihy.
A s tým posledným odstavcom absolútne súhlasím.
Predstav si, že by Ťa zaradili do tímu astronautov letiacich napr. na inú planétu, s dlhodobým pobytom na palube. A že by si tam písala osobný denník. V posádke by boli povedzme 2 ženy a 5 mužov.
Zápisy v Tvojom denníku by sprvu iste opisovali strasti a slasti spojené s letom, pobytom v lodi, vedeckými experimentmi. Ale len tak max. pol roka. Potom by začala fungovať "chémia" a Tvoje zápisky by sa určite menili. Je možné, že by sa koncom letu mohla atmosféra v lodi charakterizovať termínom "erotické dusno" :-)
Príťažlivosť medzi pohlaviami (volá sa to tuším aj láska) je totiž základným princípom nášho života. Darmo nám tvrdia homosexuáli, že sú "normálni". Nie sú. Nie sú však "úchylní", sú len "odchylní". Keby však táto odchýlka prevážila, bol by to koniec ľudského rodu. A aký je zmysel toho všetkého pechorenia sa (aby každý Janíček dostal svoju Marienku)? Zásadný - ide o výber kvality budúcej generácie.
Preto sú tým všetci doslova posadnutí, vrátane geniálnych spisovateľov. (Jasné, na "príbehoch o láske" sa dá aj dobre zarobiť, je jedno, že nemajú umeleckú hodnotu - vždy sa nájde dosť divákov či čitateľov, ktorí si pri nich radi zaslzia.) Umberto Eco raz povedal, čo musí byť v knihe, aby sa dobre predávala: láska (sex) a smrť.
Zo žartu vyhlasujem, že ja som sa narodila bez feromónových receptorov. Ale o to viac mám receptorov chladu, tepla a bolesti. Niečo na tom ale bude. Osobne si nepripadám ako zrodená pre účely množenia a poznám dokonca aj dôvody, prečo ma evolúcia chce vyradiť z reprodukčného procesu. Preto si myslím, že som tiež z hľadiska psychologického profilu ten najvhodnejší kandidát na dlhodobý kozmický let. Myslím tým individuálny let. Či by mi nevadila samota - bože, ja by som bola rada, že ma konečne všetci prestanú otravovať! Ale myslím, že vo vhodnom kolektíve by som sa celkom slušne hodila aj do viacčlennej posádky, pretože ako jeden z mála ľudí by som problémy vzťahov vôbec neriešila.
No hej, láska musí byť aby sa zachovalo potomstvo. Lenže aj chodiť na záchod sa musí aby sme prežili a pritom všimnite si v akom malom množstve kníh je táto nevyhnutná potreba vôbec spomenutá... :-) Takže nechápem ďalej.
plne suhlasim s poslednymi dvoma vetami :)
tak ja znova len suhlasim, tentokrat na zaciatok s poslednym odstavcom;)
je pravda, ze z komercneho hladiska je pisat o laske sladkej, tak sladuckej( az si nemusite sladit kavu, pri ktorej citate) najjednoduchsie a najziskovejsie:)stastne konce, ti zli dostanu co si zasluzia dve spriaznene duse sa spoja vo vecnej laske...ooook...steelovu nemusim...
fakt si to Adhara o sebe myslis? to je zaujimave, cim dalej tym viac mi tvoja povaha pripada velmi zaujimava...no a ked mne nejaka povaha pripada zaujimava, mam chut o nej napisat...ako bola Lady Eleanor...normalne by sme mali hodit rec ;)
muze zdar!!!
No ja si vážne myslím, že by som bola jeden z najvhodnejších kandidátov na let na Mars. Už len urobiť niečo s tou mojou precitlivelosťou na bolesť. :-) (A natĺcť mi do hlavy angličtinu :-)))). A vidím tiež, že tu viacerým pripadám ako zvláštny exemplár človeka, čo si cením. :-)))
Ehm, a len tak na okraj: Ak by som tu náhodou v blízkej budúcnosti uverejnila taký úryvok z jedného môjho románu, kde bude láska kričať už z prvého odstavca, tak to NIE JE proti môjmu presvedčeniu. Je to tam preto, lebo je to jedna z mála (mojich) kníh, kde sa láska hodí - veľmi ju potrebujem do deja. Ale to som písala už v článku: niekde sa skutočne hodí, len nie tak často. V štyroch pätinách prípadov sa ale nehodí, však aj ja ju mám len v jednej z mojich piatich kníh.;-)
ale ved my vieme ze proti laske nemas nic :) ale som zvedava, aka bude v tvojom podani! nic v zlom samozrejme...
no a nie si sama co su precitliveny na bolest, aj ked neviem v akej miere sa to prejavue je u teba, su ludia, ktorich to boli skor ako ostatnych ;) teda, maju nizky prah bolesti---(myslim ze nizky, zas vyzeram ako idiot co nic nevie?:) no nic)
takze sa tesim na tu "sladucku vyvesku" :)
muze zdar!!!
v ktorej by drak uniesol princeznú.
Jej (naoko) zúfalý otec požiada o pomoc princa zo susedného kráľovstva, lenže zistilo by sa, že drak jednal na popud otca princeznej aby mohol spáriť svoju dcéru s princom zo susedného kráľovstva lebo medzi nimi hrozila vojna.
Kráľ našiel dračie vajce, vychoval z neho draka, lenže mu nepovedal, že sa nesmie zamilovať do princeznej, ktorú uniesol. Drak sa zamiluje do princeznej. Princezná naveľa, naveľa do draka a keď príde princ aby zabil draka, princezná zomrie jeho mečom, keď bude chcieť zachrániť draka.
Drak zabije princa z pomsty za princezninu smrť ale sám zronený jej skonaním skočí zo skál do priepasti a zabije sa.
A vojna je na svete :D
si asi ty, ze? http://pocitanie.sk/sipkova-ruzenka/
Hádam by som si nezmenila meno a ešte na meno iného redaktora Wikipédie. :-) Ale tá rozprávka je dobrá.
islo mi o postavu dievcatka ;-)
Aha, tak to môže byť. -)