Keď som bola mladšia, môj ocko o mne zvykol hovoriť, že keby mi zaviazal oči, trochu ma potočil, zaviezol do Záturčia (veľké sídlisko v meste, kde bývam) a nechal ma tam, tak sa ani domov nevrátim. Dôvod? Priestorová orientácia sa u mňa nachádza na bode mrazu.

Odvtedy som trochu vyrástla. Teda vyrástla.... Povedzme, že mám o pár rokov viac, pred menom pseudotitul Bc. (za menom vzduchoprázdno) a v kolónke s názvom „životné skúsenosti“ pribudlo zopár nových položiek. Že by sa ale niečo zmenilo na mojej schopnosti vnímať priestor, tým si nie som celkom istá (preto do Záturčia zásadne chodím len v sprievode ďalšej osoby ;)). Pokúsim sa to vysvetliť.

Väčšina ľudí má orientačný zmysel. Vyvinutý individuálne v rôznej miere, v závislosti od rozsahu vrodeného, veku, skúseností, farby vlasov, momentálneho psychosomatického stavu....  Ja som  hrdým vlastníkom niečoho, čo by sa dalo nazvať orientačným nezmyslom – inými slovami „pokús sa násjť lišajník na stromoch, inak si celkom v háji“. Má to však malý háčik. V džungli zvanej mesto, by ste stromy s lišajníkom hľadali len ťažko. A i v prípade úspechu, by bol ten ďalší už veľmi spochybniteľný, vzhľadom na to, že správna identifikácia severu, nie je v mojom prípade žiadna výhra. Nepomôže dokonca ani mapa. Prečo? Vysvetlíme si to na príklade.

Bola som prváčka na výške, v tej najväčšej džungli nášho malého štátu – Bratislave. Viem, že oproti Tokiu je Bratislava len smiešna malá diera, ktorá západoeurópskym, americkým, či juhoázijským veľkomestám svojou rozlohou a spletitosťou nesiaha ani len po členky. Je však ideálnym miestom pre ďalší malý trapas spadajúci do kolónky „kde ani mapa nepomôže“. Bývalá spolužiačka ma poprosila, aby som jej v istom vydavateľstve kúpila knihu, ktorú doma v Martine nemohla zohnať. Nuž, prečo nie. Vyzbrojená mapou a radami spolubývajúcej som sa vybrala na túto dobrodružnú cestu panelákovým pralesom. Vystúpila som na určenej zastávke, poobzerala sa a pustila sa predpokladaným smerom. Zádrheľ bol v tom, že vzdialenosti na mapách sú zavádzajúce (tomu sa hovorí vrchol zlomyseľnosti kartografov), a tak som neodbočila na správnom mieste. Skončilo to dlhou predlhooooou zdravotnou prechádzkou v pozdvihnutí mysle zvanom „neviem, kde som a kam idem“. Napokon sa mi (akýmsi zázrakom) predsa len podarilo hľadaný cieľ nájsť. Koľké šťastie. Veď ja sa vlastne rada prechádzam....

O tom, že moja myseľ nie je schopná utriediť si v hlave svetové strany a z nich logicky vyplývajúcu trasu, svedčí aj ďalšia „vtipná“ udalosť. Vtipná ako pre koho a ako kedy. Áno, teraz sa už na nej zasmejem aj ja, hoci vtedy mi do smiechu zrovna nebolo. Ako inak, na poslednú chvíľu som potrebovala napísať istú seminárnu prácu. Keďže som v tom čase ešte nemala vlastný počítač, bola som u kamarátky na intráku v Mlynskej doline. No písanie sa akosi pretiahlo a keď som od nej odchádzala, bolo už hlboko po polnoci. (pre vysvetlenie, ja som bývala dole pod Mlynskou na Botanickej). Keďže som sa vracala sama a obvyklou trasou som sa bála ísť (vzhľadom na kolujúce historky o danom mieste som sa nechcela stať nedobrovoľným darcom orgánov), pobrala som sa popri ceste v nádeji, že snáď nejaký šofér zastane, keby som v prípade nebezpečestva začala dostatočne nahlas vrieskať (naivné, nuž ale nevadí – topiaci sa aj slamky chytá). Tou trasou som ale pešo v živote nešla a v Bratislave som bola len krátko, čo malo za následok nevyhnutnú stratu poňatia o tom, kde sa nachádzam. Daný stav vyústil do skutočnosti, že keď som konečne zišla dole ku križovatke, môj orientačný nezmysel ma navádzal pustiť sa na presne opačnú stranu, než som mala ísť. Keby som si náhodou v diaľke po pravej ruke nevšimla svietiaci nápis „Prírodovedecká fakulta UK“, ktovie kde by som sa nachádzala práve teraz...

O mojich zážitkoch tohto druhu by sa dalo veľa rozprávať, no obávam sa, že to už by bolo na ďalší článok. A ďalší článok....

 ... Nerobím si nádeje, že by sa to časom zlepšilo. Všetko, čo sa okolo mňa deje, ma neustále utvrdzuje v tom, že môj stav je neodvratne trvalý a nemenný. Naposledy som sa o tom presvedčila celkom nedávno, keď sa navigácia jedného známeho cez telefón zavŕšila tým, že môj mobil skončil v rukách môjho kamaráta (chlapec, meter osemdesiat, tmavé vlasy – podstatná informácia je „chlapec“ a „tmavé vlasy“), ktorý dotyčného úspešne priviedol do cieľa cesty. Moja rodina, ktorú sa mi len pomerne nedávno podarilo presvedčiť o tom, že je to so mnou naozaj zlé, sa na mňa s hrôzou pozerá a z ich tváre sa dá jasne vyčítať otázka: „Dievča, ako je možné, že tu ešte stále pobehuješ?!“

Nuž, aj ja sa pýtam. Každopádne, bola by som skvelým inštruktorom v programe s názvom „Spoznávame krásy Slovenska (sveta)“.