Je naozaj také ťažké,

osudu sa vzoprieť?

Je naozaj také ťažké,

zatnúť zuby a konečne dospieť? 

Je to tak!

Trúbi rýchlovlak.

A v zrkadle iná tvár na mňa hľadí.

Len potichu môžem spomínať,

aké krásne bolo byť dieťaťom malým. 

Každý deň som sa z chuti smial,

aj keď na svoj vek som často nadával.

Každý chce byť v škôlke už aj veľký.

Ako otec... 

Ako hrdina z telky. 

Čo však keď sa prvá vráska objaví?

A z dieťaťa je razom dospelý.

Ach ten čas občas zabolí!

No vrátiť nedá sa už späť.

Tak ako krúti sa nám Svet.

Je naozaj také ťažké,

vyznávať sa z lásky?

Je naozaj také ťažké,

usmiať sa a opomenúť vrásky?

Je to tak!

Tajomstvo skrýva dedov frak.

A v očiach sa naraz túžba objaví. 

Len potichu snáď môžem dúfať,

že mi raz to tajomstvo vyjaví. 

Teraz však životom kráčam sám,

no rád by som ťa pri sebe mal.

Bol by som však veľmi rád,

byť viac než tvoj kamarát. 

Možno to je kľúčom ku šťastiu,

že z nás, detí...

deti ďalšie vyrastú.

Možno, že sa dospieť dá len vo dvojici.

A vráska je výstraha.

Ako trúba vlaku na stanici.

A že čas nám len k tomu pomáha.

Aby sme neblúdili životom.

Ako túlaví psíci.   

Je naozaj také ťažké,

pokračovať ďalej?

Je naozaj také ťažké,

nájsť odpoveď? 

Jediné čo dá sa povedať

Je, že...

Nesmiem sa za žiadnu cenu vzdať. 

Za žiadnu cenu vzdať...

A že ďalej hľadať mám.

Teba, svoj pár.