V podstate ide iba  o zaznačený prúd myšlienok.......

Keď sa mi rozpadnú rifle na márne kúsky uprostred divočiny, začnem zavýjať. Ako starý vypelichaný vlk na úpätí vysokej skaly za jasného svitu mesiaca. Nebude to iné. Bude to také ako to bolo stáročia predtým. Také jednoduché a zároveň zložité. Vo svojej nahote, zahalená iba tmou budem kráčať lesom. Pustým, tmavým lesom bez života. Listy starých dubov sa budú dotýkať mojej tváre a ja budem vnímať ich sýtozelenú farbu.  Letnú sýto zelenú farbu fosforeskujúcu v tme. Stromy mi budú svietiť na cestu  tam kde ostatné svetlá zhasli... Ich hypnotizujúca žiara v tej temnote ukrýva hviezdy pred mojimi očami. Bráni mi videť nekonečno. Lenže ja ich chcem vidieť. Chcem a chcem a chcem. Preto musím bežať z lesa von. 

 Nohy sa mi zľahka dotýkajú napadaného ihličia a mladého machu, ktorý obrastá spráchnivené telá stromov.  Dych sa mi zrýchľuje a srdce poháňajúce krv v mojich žilách bije ako šialené.Ešte kúsok.... je to ako boj o život... Konečne. Pred sebou vidím... tmu. Nikde nezačínajúcu nikde nekončiacu tmu. Je ako čierna plachta prestretá na šnúre na bielizeň. Ale nie je tmavá. Je posiata stovkami, tisíckami, miliónmi malých bodiek. Sú to tie prazvláštne hviezdy. Na míle vzdialené, ale sú. Musím ich pozorovať, dýchať ich vôňu... chcem sa ich dotknúť. Neviditeľná sila, čo ma doteraz držala na mieste sa zrazu vyparila... ako králik z kúzelníkovho klobúka a ja som voľná. Predomnou sa rozprestiera obrovská pláň vystlaná steblami tráv a zhlukmi spiacich kvetov, ktorá sa na obzore dotýka hviezneho neba. Nedokážem len tak nečinne stáť, musím utekať ďalej. Bližšie a bližšie do stredu toho veľkého chaosu. Bez strachu s rukami vystretými ku hviezdam padám na zem. 

Do hlbokej trávy a záplavy kvetov. Zhlboka sa nadýchnem a vnímam  vôňu vetra vanúceho od severných jazier. Ležím tam, uprostred lúky zahalená len svojimi vlasmi a tmou. Na oblohe sledujem príbehy ľudí, hrdinov, vrahov, zlodejov, ktoré sa zapísali do hviezd, ale nie všetky sú zlé. Sú tam aj dobré príbehy, len ešte neprišiel čas, aby som ich mohla objaviť a prečítať. Všade ticho, ticho, ticho. Bledé telo mi chladí diamantová rosa a spln na mňa spúšťa svoj zázračný trblietavý prach. Neschopná pohybu, takto preležím tisíc a jednu noc.