Život je zvláštny, plný udalostí, emócií,  zvláštnych stretnutí, sĺz, smiechu, ranných brieždení aj búrok, ale ani jeden nie je bezvýznamný. Otázkou však je, či skutočne existujú tí čo vidia za hranice bežného videnia. Sú skutoční, čitatelia našich osudov, alebo sú to len podvodnícki šarlatáni, ktorých tak nazývame len pre  náš vlastný strach z nepoznaného?.....

 Do stanice práve prichádzal preplnený autobus.  Zastal a so syčaním sa otvorili dvere. Vonku bolo teplo. Po modrej oblohe nad plechovými strechami nástupíšť, plávali husté biele oblaky, čo sem tam zakrývali slnko. Ľudia sa vyvalili von a následne sa každý rozbehol svojim smerom. Miesto, kde bol ešte pred chvíľou ruch, pustlo, až tam neostal nik iný, iba upotený vodič autobusu, ktorý sa tiež ponáhľal na obed. Vietor víril prach a miešal vzduch s vôňou spáleného benzínu. Z úzkej uličky sa zrazu vynorila postava mladého muža. Nemal viac ako devätnásť rokov. Práve šiel zo školy a na pleci mu poskakoval tmavozelený batoh. Dlhá blond ofina mu miestami padala do očí no aj tak sa usmieval. Nevedno prečo. Proste sa usmieval. Sadol si na studenú neprívetivú lavičku pozváranú z kovových rúr a čakal. Pohľadom zablúdil do všetkých zákutí rozľahlého priestoru plného kovových stĺpov a poloprázdnych odpadkových košov. 

Blúdil vo vlastnom svete, takom aký si vymyslel a vysníval. Utekal tam pred realitou všedných dní a bol tam aj dnes, práve v momente keď čakal na autobus, ktorý ho odvezie domov. Možno  preto nepostrehol, že okolie sa začína zapĺňať a jeho ktosi chytil za plece. Zmätene sa obzeral, kto ho vrátil späť a prilepil mu nohy na zem. Jediný kto mu venoval pohľad bola mladá žena. Dlhé čierne vlasy jej siahali až po pás a kvetovanými sukňami zametala ohorky z cigariet povaľujúce sa na zemi. Oči mala tmavé a hlboké ako nekonečný vesmír a ruka zdobená prsteňmi neprestávala zvierať jeho rameno. Absolútne netušil o čo jej ide. „Ukáž mi ruku.“ Povedala zachrípnutým hlasom. „Prosím?“ Nechápal čo od neho chce. „Ukáž mi ruku a ja ti poviem, čo ťa čaká.“ Zopakovala a vôbec ju to nevyviedlo z miery. „Neverím ti. A navyše, nemám peniaze.“ Bál sa? Nevedno.  „Nechcem peniaze. Máš pekné oči, daj mi ruku. Ja vidím budúcnosť.“ Skôr ako sa stihol spamätať už zvierala jeho dlaň a pozorne študovala množstvo  pre niekoho bezvýznamných čiar brázdiacich kožu. Dlho mlčala a on čakal akú rozprávku si na neho tá zvláštna cigánka vymyslí. „Odídeš odtiaľto. Pôjdeš ďaleko a tam kde prídeš, tam si nájdeš ženu. Oženíš sa a budete mať deti. Dve. Dievča a chlapca....a teraz už choď.“ Odsekla rázne. „A čo ďalej?“ zaujímalo ho?                                                                                                     „Povedala som, choď. Ide ti autobus...“ odsotila ho a predierala sa davom, aby mu čo najrýchlejšie zmizla z očí a aby sa jej už na nič nevypytoval. Ešte dlho potom ho prenasledovali jej slová, stále videl vo sne jej oči, počul hlas. „Asi by som to nemal riešiť“. Povedal si sám pre seba, čím sa prinútil uzamknúť tú spomienku niekde v tmavom kúte svojej mysle, no  nie na ňu zabudnúť. Veď čo ak?

Prešla jar, leto, jeseň aj zima. Uplynul rok, míňal sa druhý. Má človek osud predurčený a je niekto kto to vidí, alebo ide len o čistú sugeráciu mysle, že sa stane niečo čo nám niekto celkom neznámy a cudzí povedal? Spomienka zapadala prachom, skončila sa škola, prišiel rozkaz. Matka plakala keď im stojac pri modrej bránke mávala na rozlúčku. S kuframi mizli za neďalekou zákrutou spolu s bratom. Prešli stovky kilometrov, aby si odslúžili povinnosť voči krajine. Aby   sa ju naučili brániť pre prípad, že by bolo treba. 

A jedného dňa, pri prechádzke mestom mu cestu skrížila ona. Vedel, že je to práve tá, ktorú hľadal, a že od toho momentu jednoducho patria k sebe. Zvláštna zhoda náhod?..Zobrali sa a  narodila sa im dcéra. Po pár mesiacoch sa mu opäť sníval ten sen. Nebol to však sen, ale spomienka, ktorá sa pýtala z temnoty zabudnutia opäť na svetlo. Pripomínala sa mu, ale neprikladal jej veľkú vážnosť. Má predsa len jedno dieťa a nie dve. Zdôveril sa s tým svojej žene, a akosi mu odľahlo, keď povedala, že to ešte nič neznamená. „Možno sa aj ona niekam ponáhľala, preto ti nepovedala čo bude ďalej. A možno ani ďalej nevidela.“          „A možno videla, ale nemohla povedať.“ Odpovedal, ale iba sám sebe, nevyslovil to nahlas. Prešli ďalšie roky a narodil sa im syn. Tešili sa z neho a život sa mu zdal krásny. Opäť sa mu na čas podarilo udusiť tú ťaživú myšlienku. Predsa sa musí postarať o svoju rodinu. 

Chcel, aby sa mali dobre, a preto musel... Nemusel, on jednoducho chcel, chcel toho toľko stihnúť....No v jeden zimný večer, keď sa malé biele vločky spúšťali na premrznutú zem, zistil, prečo mu vtedy tá žena na stanici nechcela povedať viac. Odišiel. Nebol to však koniec, ale začiatok novej cesty, na ktorú sa budú musieť vydať všetci. Aj keď niekto skôr niekto neskôr....

Tento príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou... no názor si vytvorte sami :)