Netušil koľko je hodín keď stál dolu a hľadel do tmavého okna. Dúfam, že ešte nespí. Mohol jej najprv zavolať, aby sa uistil, že neprišiel zbytočne, no vždy keď niečo najviac potreboval, tak to zlyhalo. Mobil. Sotva sa stihol dostať do adresára a vyťukať prvé písmenko baterka mu oznámila, že je na konci so silami a vzápätí zhasla. Čo teraz? Obzeral sa po prázdnej ulici. Hľadal niečo, čím by jej dal o sebe vedieť. Samozrejme, mohol zazvoniť. Tým by však zobudil aj ostatných v dome a to teraz potreboval najmenej. Čo by im asi tak povedal? Že je podomový predavač zahraničných zájazdov? Prechádzal sa hore dolu a snažil sa niečo vymyslieť. Pri odpadkovom koši na druhej strane ulice uvidel dosť dlhý konár so zažltnutým lístím. „Blik,“ nápad. Nadrapoval sa s ním dobrých pár metrov. Tesne pri dome ho zodvihol a snažil dočiahnuť na okno. Poskakoval tam ako blázon a ostrá kôra sa mu zadierala do rúk. Uľavil si spŕškou nadávok, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani dláždič a odhodil konár doprostred cesty. V návale zúfalstva si vyzul tenisku.
Zamieril na cieľ. Tresk. Narazila do sklenej výplne až sa celý rám zatriasol. Toto by zobudilo aj mŕtveho. Mal pravdu. V izbe sa rozsvietilo. Tmavá silueta sa približovala k oknu. Odhrnula záves a z okna vykukla strapatá rozospatá hlava. „To si ty Teodor?“ „Áno, ja.“ „A čo ti načisto hrabe? Chceš rozmlátiť okno?“ „Tak sorry, môžem ísť dnu?“ „Nemohol si mi radšej zavolať?“ „ Myslíš, že ma to nenapadlo? Vybila sa mi baterka.“ „ Ako vždy.“ „Čo máš za problém?“ „ Ja nemám problém.“ „ Tak pustíš ma?“ „ Ach, dobre ale buď ticho.“
O chvíľu už kráčal hore schodmi pridržiavajúc sa zábradlia. Celý dom voňal jablkovo škoricovým koláčom od obeda. „ Au.“ Do chodila sa mu zarylo čosi malé a ostré. „Klára zasvieť.“ „ Čuš a kráčaj.“ „ Klára, zasvieť na niečo som stúpil a dosť do bolí.“ „ Nemôžem.“
Sediac v Klárinej izbe na posteli si z päty vytrhol plastovú postavičku z kindervajca. Nenávistne na ňu hľadel. Malý plastový superman v zelenom úbore a oranžových trenírkach. Odhodil ho do kúta. Letiac narazil do dreveného obkladu a zviezol sa do kopy špinavých vecí pripravených na pranie. „Myslel som si, že ako baba budeš mať v izbe menší neporiadok.“ Uškŕňal sa Teodor. Čakal uštipačnú poznámku, ale bol zrazu sám. Klára kamsi zmizla. Nie však na dlho. Vrátila aj s dvoma pohármi a džúsom. „To je ten akciový za päťdesiat centov?“ Vyzvedal pozorne skúmajúc pohár oproti svetlu. „Ak sa ti nepáči, tak nechaj tak. No nemienim zobudiť celý dom, kvôli tvojim nárokom.“ „Dobre. Akoby som nič nepovedal.“ „A načo si vlastne prišiel?“ „Kvôli tomuto.“ V ruke držal CD-čko v plastovom obale.......
Comments
Pridať nový komentár
Toto bolo tuším ešte lepšie, než to prvé. Je to také živé, číta sa to takmer samé. Ale to členenie textu by sa fakt zišlo. :D
....že sa to číta takmer samé, ale stále nemám jasno ako by som ten text mala členiť? :D
No napr. priame reči - tie si "namlátila" všetky na kopu. ;) Pokiaľ ma pamäť neklame, i v knihách máš každú priamu reč inej postavy na novom riadku. Či?
A nejde tu len o nejakú "buzeráciu". Ono je to potom také prehľadnejšie. Čím lepšie členenie na odseky, tým prehľadnejší a ľahšie čitateľnejší text. Vysokým extrémom nečlenenia textu je napr. Borisova poviedla Matthew a Kate. Je to tak hutné a jednoliate, že mi z toho miestami hrabalo, ak som sa stratila v texte, nemohla som sa nájsť. Ale aj celkovo to má svoj psychologický efekt, ktorý neviem dobre vysvetliť. No jednoducho dobre členený text je čitateľsky príťažlivejší. Aspoň pre mňa určite. :)
Pridávam sa aj ja. Členený text sa oveľa lepšie číta. Existuje aj hypotéza, prečo dialógy zrýchľujú tempo textu - vraj to nie je dôsledok ničoho iného než toho, že v dialógu začína veľa viet na samostatnom riadku. Naozaj som si všimla, že krátke a samostatne v riadku uložené vety sa rýchlo čítajú, kdežto odstavec na celú stranu... uf. Samozrejme, takéto členenie musí mať svoje opodstatnenie, nemôžeš vziať každú vetu v novom riadku ako zaručený recept na čitateľský úspech. :-D