Andělský újezd, tak znel názov čínskej reštaurácie na rohu Arbesovho námestia v Prahe. Ten samý názov mi ako prvý udrel do očí a už nezmizol. Predstava anjelov čo ujíždějí na niečom bola... Cez veľké výkladné sklo bolo vidieť tradičnú čínsku výzdobu v podobe lampiónov ,strapcovitých obrúskov a drakov namaľovaných na veľkých papierových plagátoch. Za malým stolíkom nalepeným tesne na zaprášenom výklade sedeli dve ženy a veselo diskutovali pri čaji. Na niečom sa neustále smiali. Po chvíli im útla čašníčka priniesla misky s pariacou sa polievkou a ryžu s kačicou na neviem aký spôsob. V ústach sa mi začali zbiehať sliny. Bola som hladná ,pretože som celú cestu okrem tradičnej slovenskej horalky nejedla absolútne nič a navyše som musela asi v tridsať stupňovej horúčave strážiť auto. „Načo mám strážiť auto keď je zamknuté?“ Nepochopila som zmysel tej veľavýznamnej úlohy, ale nech. Niekedy mi nejde do hlavy čo majú niektorí ľudia za nápady. Pokiaľ  Max s Emou vybavovali ubytovanie v akomsi hosteli (napadol ma hneď ten americký dvojdielny horor, ktorý opisuje Slovensko ako zaostalú krajinu plnú čudákov a idiotov bažiacich po vražde amerických študentov v opustenej továrni), ja som mala možnosť trochu si poobzerať okolie. Nebolo na ňom však nič zvláštne. Historické budovy, za chrbtom jedno malé námestíčko s lavičkami na ktorých posedávali rôzni ľudia. Namrzená pani s ultra malým psíkom a jeden rozbehnutý inžinier. Očividne sa  niekam ponáhľal. V jednej ruke mal mobil v druhej aktovku a bledomodrá kravata ho plieskala po tvári v pravidelných intervaloch. Neskôr okolo prechádzal starší pán v ošumelých veciach s vražedným výrazom tváre. Hľadel na mňa akoby ma chcel zjesť, ale našťastie zmizol na druhej strane ulice. Čakala som tam pod stromom pri zaparkovanom aute asi pol hodinu a cítila som sa podpríšerne.

 Spätne som sa vracala k okamihu keď som sa rozhodla s nimi cestovať do stovežatej Prahy. Preboha čo tu budeme robiť? Traja blázni s nulovým orientačným zmyslom. Konečne sa ukázala Maxova strapatá hlava, ktorá hrebeň nikdy v živote nevidela. V ruke sa mu zaleskli kľúče. „Čože? To máme akože spoločnú izbu? Ešte mi povedz že všetci máme jednu posteľ a zabijem ťa.“ Vraždila som ho pohľadom, no jemu to bolo jedno. Kufre sme zhodili uprostred a bežali von. Max totiž veľmi túžil otestovať miestne metro. No po malom incidente keď ho takmer udupal dav a zacvikli dvere si zmyslel, že sa pôjdeme najesť. Už som vravela aký chabý máme orientačný zmysel? Asi áno. Dve hodiny sme hľadali jednu  reštauráciu a ďalšie dve sme hľadali cestu späť. Zážitok na nezaplatenie. Všetko nasvedčovalo tomu, že to bude perfektný víkend na ktorý nikto z nás tak ľahko nezabudne.  V noci ma zo spánku vytrhol strašný výkrik. Ema mala zas jeden z tých jej traumatizujúcich snov. Škoda len, že traumatizovali nás a nie ju. Ešte pol hodinu potom sa mi v ušiach rozliehal jej hlas. Milujem východ slnka. Ako asi môže vyzerať uprostred veľkomesta? Nijako. Za naším oknom sa vypínalo sídlo akejsi firmy s obrovskými oknami, takže bolo vidieť všetko a všetkých čo robia, respektíve nerobia. Hlavným programom dňa bolo to čo včera. Nájsť reštauráciu a potom späť. Takto to šlo celý čas. A čo z toho vyplýva? Mohli sme ísť k ujetým anjelom a ja by som videla aspoň sochu Franza Kafku.....