Fiktívny príbeh o jednom Romanovi, ktorý zažil aké je to mať moc a zároveň aj to aké je to padnúť na úplné dno.

Iba úryvok....

UPOZORNENIE:celý úryvok obsahuje množstvo výčitiek a dokonca je v ňom použité jedno neslušné slovo.a ospravedlňujem sa vopred za nedokonalé členenie nečlenenie!!!!

„Prečo si to urobil?“ pýtala sa ho keď sedeli v izbe. Nič sa v nej od jeho odchodu nezmenilo. Police s encyklopédiami, modely lietadiel, dinosaury a tmavomodrý koberec, všetko bolo tak ako to nechal. „Nechcem túto izbu. Mám z nej množstvo spomienok, ktoré nechcem mať.“ Neodpovedal jej na otázku, unavovalo ho to. Za to jej oznámil svoju požiadavku. „Tie biele steny mi pripomínajú nemocnicu a tie knihy... pamätáš mama keď si ma nechcela púšťať von v lete s kamarátmi len preto, že som sa musel učiť?“  Sklopila zrak. „Chcela som, aby niečo z teba bolo, aby si sa dostal na vysokú školu a mal dobrú budúcnosť.“  

„Pche, za to, že ty máš tie vysoké až dve, tak som ich mal mať automaticky aj ja?“ „To zas nie, ale...“  „Čo mi chceš povedať, že keby mám pár hodín voľného času kedy by som si robil čo ma bavilo, že by som nezvládol školu? Ostatné decká sa dostali na vysoké školy a ich rodičia to nebrali tak tragicky ako ty.“             „Hej možno sa dostali, ale určite nemali samé jednotky ako ty.“ „Doriti aj s jednotkami. Myslíš, že niekoho v živote bude zaujímať čo som mal z matematiky v prváku na strednej?“ „Prosímťa  vyjadruj sa slušne áno? „Už nie som malé decko, aby som ťa poslúchal na slovo. Keď som ťa poslúchal videla si ako to dopadlo.“ Vyčítal jej. „Ja som ti nekázala flákať sa s pochybnou partiou ani brať drogy, tak prečo ma obviňuješ?“ „Dobre to si mi síce nekázala, ale nútila si ma učiť sa.  Neustále a ja som potreboval vypnúť aspoň na chvíľu a v drogách som to našiel.“ „Ach stačilo povedať, že máš toho dosť. Myslela som, že ťa to baví.“ Hlas sa jej triasol. „Povedať čo? Veď si ma nepočúvala. Koľkokrát som ti to vravel, koľkokrát som sa ťa pýtal či by som nemohol ísť von na chvíľu. Vždy si si našla tisíc dôvodov prečo nie.“ Začínal zvyšovať hlas. Konečne mal možnosť povedať jej všetko čo ho trápilo počas tých nekonečných rokov. Nenechal si tú šancu ujsť. „A potom, potom si sa rozviedla s otcom kvôli Ľubovi, prečo?“ „Prosím nekrič, je dolu čo ak ťa bude počuť?“ snažila sa ho utíšiť. „Je mi to jedno nech to počuje kto chce. Je to pravda, nič nám nechýbalo. Bol to len tvoj hlúpy rozmar a vidina väčšieho množstva peňazí a nevrav, že to tak nie je. Pre peniaze si zničila všetko.“ „To by si nepochopil.“ Po tvári jej stekali slzy.

„Tak to ty tiež určite nepochopíš, prečo som robil ja to čo som robil. Teraz je všetko na nič.“ Hodil sa na posteľ a bolo mu zvláštne. Cítil sa voľný, zbavený všetkých tých ťaživých výčitiek a zároveň ho drvila predstava totálne zničeného života. „Mama, ja už nemám budúcnosť.“ Povedal je po chvíli. „Snažila si sa ,aby zo mňa niečo v živote bolo. No snažila si sa až príliš a ja som padol hubou na dno. Čo bude teraz?"   „Neboj sa Roman, určite to nejako zvládneme.“          „Od teba by som žiadnu pomoc nemal chcieť, pretože... priznám sa...miestami som ťa nenávidel a najradšej by som ťa zabil. Zničila si mi detstvo a aj budúcnosť. Som idiot čo nemôže ísť sám ani do susedného mesta pretože hrozí, že by som tomu opäť prepadol. Mám stavy keď počujem hlasy, ktoré sa mi smejú, nadávajú mi a vravia ako robím veci zle a že som na nič. Nevieš si ani predstaviť aké to je. Vtedy si želáš zomrieť a všetci okolo na mňa pozerajú ako na hlupáka čo si chce vziať život. Je to strašné.“  „Neviem si to teda predstaviť a mrzí ma to všetko. Čo môžem urobiť aby si sa mal lepšie?“ pýtala sa medzi vzlykmi. „Premaľuj mi izbu.“ Vstal a odišiel z izby.  „Kam ideš?“ spýtala sa.     „Vyčúrať sa, môžem?“ „Aha.“ Ostala sedieť v kresle. Spätne si premietala udalosti a situácie, ktoré mohla zmeniť keby... keby...keby... teraz nemohla nič. Iba plakať a brať život taký ako je.