Z bezsenného spánku ma vytrhol nádherný spev. Očarujúca melódia prenikala aj do poslednej bunky rozdvojenej duše márne hľadajúcej pokoj. 

Telo sa ako na povel vymotalo zo spacáku a odomklo pomyselné dvere na zips. Ranná rosa skropila dve malé, bledé chodidlá, ktoré sa bez väčšieho zaváhania rozbehli za hlasom prichádzajúcim z diaľky a možno odnikiaľ. Zabárajúc sa do popadaného hnedého ihličia, prekračujúc kmene stromov, nevzdávajúc sa svojho cieľa. Ľadová voda si neúnavne razila cestu pomedzi skaly,  v objatí dvoch brehov. „Nič nemôže byť iba dobré, alebo iba zlé. Aj v dobrom je trochu zlého a naopak. Sú to ako dva brehy. Jeden celok. Neexistuje predsa rieka s jedným brehom. Alebo áno?“ Túžba po dotyku ma nútila zostupovať čoraz nižšie po mierne zvažujúcom sa svahu. Až celkom dolu k rozmočenej hline a mokrým kameňom, na ktorých som stála. 

Kvapky náhliacej sa vody mi dopadali na prsty. Keď som bola malá, dospelí ma strašili, že ak pôjdem veľmi blízko k vode, vylezie z nej vodník a stiahne ma dolu. Že si moju dušičku skryje do malého hrnčeka a mňa už nikdy nikto neuvidí. Vtedy som sa bála, teraz som chcela, aby bol ten príbeh skutočný. Tak zbabelo som sa túžila skryť pred svetom. Celkom zbytočne. Voda bola naozaj ľadová. Zahrýzala sa mi do nôh, objala mi kolená a zmáčala okraj šiat. Každý opatrný krok víril na dne jemný piesok so striebornými čiastočkami a kalil vodu. Tá bežiaca riava nebola iba mŕtvou vodou. Žila, dýchala, smiala sa hlasným smiechom čo mizol v korunách stromov lemujúcich breh. Chránila tvory, ktoré tvorili jej neoddeliteľnú súčasť. Drobné rybky s perleťovými šupinami v húfoch kľučkovali pomedzi kamene a chvíľu sa nechali unášať prúdom ako dve divé kačky poniže. Unavené letom jemne dosadli na vodu a hojdajúc sa na vlnách pokračovali vo svojej púti. 

To iba ja som kráčala proti prúdu. Na pár okamihov som sa stala súčasťou toho všetkého. Nemyslela som na nič a v hlave mi zavládlo prázdno. Z brehu ma sledoval pár zvedavých očí. Bol to ON. Nečakala som, že ma bude hľadať, a predsa ma našiel. Nevravel nič, iba sa opieral o starú hrčovitú vŕbu, ktorej konáre jemne pohládzali hladinu. „O čo sa snažíš?“ spýtali sa jeho oči, keďže ústa sa spýtať nemohli. „Keby som mala možnosť vybrať si, čím chcem byť, aspoň na jeden deň by som chcela byť rybou... Bola by som súčasťou rieky, telo by mi pokrývali jemné šupinky a bola by som nemá. Presne tak ako ty. Niekedy ti závidím, že nehovoríš. Aký by asi bol svet keby ľudia onemeli. Stačilo by len na pár hodín. Hlasy by zmĺkli a nechali by za seba hovoriť, svoje srdcia....vieš, že vyhadzovať mi na oči moju naivitu je zbytočné. Som tvrdohlavá ako somár, ťažko to zmením, aj keď sa snažím. Jednoducho si myslím, že ľudia sa boja mlčať, boja sa ticha. Mali by si brať príklad z teba... ach ale ty mlčíš, pretože musíš. Máš dar, a oni ťa majú za hendikepovaného, obmedzeného, takého, čo mu čosi chýba. Naberám dojem, že čosi chýba im. Je mi jedno, čo si myslíš, ja túžim byť rybou. Skrytou kdesi pod skalami, tancovala by som vo vlnách, objímala riasy. Mala by som plutvy a chvost a neutopila by som sa. Vedela by som dýchať aj pod vodou a nerezali by ma oči. Každý deň by som plávala ďalej a ďalej...“  Šaty mi čoraz viac premokali. Začínali ma chladiť a na rukách sa mi objavila husia koža. 

„Nechceš ísť von?“ „Ako si uhádol?“ „Vidím.“ Povedal. Zasmiala som sa. Komunikáciu sme povýšili do inej sféry. Pomaly som sa škriabala z vody von. Podal mi ruku. Nebola ani taká studená, ani taká rozmočená ako moja. „Vieš čo?" „Čo?“ zaujímalo ho keď sme išli cez les. „Ďakujem.“  „A za čo?“   „Jednoducho za všetko.“ Ihličie sa mi lepilo na zablatené nohy. Až vtedy som si všimla, že tiež kráča bosý. Znovu obnovoval kontakt so zemou, ktorý sme kedysi dávno prerušili. Teraz bol tu. Šli sme ja a ON späť k miestu, kde sme mali zvyšok vecí. Držali sme sa za ruky, no nie preto, že by bol mojim Rómeom a ja jeho Júliou. Jednoducho sme len potrebovali cítiť, že vždy je niekto, kto pri nás stojí. A my sme stáli pri sebe. Ako dve ryby, s kožou namiesto šupín a nohami namiesto plutiev. Mlčali sme a to bolo na tom to podstatné. Slová sú niekedy zbytočné, obšírne, zavádzajúce a dokonca ublížia viac ako úder päsťou. Nevyrazia nám zuby, ale udrú do duše.