„A čo sa vlastne stalo medzi tebou a Romy?“ Opýtal sa ma Oskar, keď sme spolu sedeli v Bad-Boys pube.

„Do toho ťanič.“ Odbil som ho a odpil som si za hlt Jägermeistera.

„Dobre, nemusíš odpovedať ak nechceš.“ Povedal Oskar a aj on si odpil zo svojho pohára, pričom po prehltnutí spravil takú grimasu akoby ho naplo.

„A prečo sa ma vlastne pýtaš na Romy?“ Opýtal som sa po chvíľke ticha.

„Včera sme boli s Peťom, Termixom a babami vonku. Bola s nami aj Romana, ale keď Termix spomenul tvoje meno, akosi stuhla a už sa tak nebavila. Myslím, že potom aj odišla.“

„To je celá Romy.“ Povedal som si v duchu a pri pomyslení na ňu som sa usmial.

„Teba to tuším potešilo.“ Ozval sa znovu Oskar.

„Prečo by ma to malo tešiť?“ Zvýšil som hlas a zamračil som sa na Oskara, ktorý razom zbledol. Vždy keď sme takto pili sami, tak sa ma bál. Najmä mojej výbušnejpovahy.

„Dobre,dobre. Hlavne klídek brácho.“ Vykoktal Oskar a skonštatoval: „Takže mi nepovieš, čo sa medzi vami stalo. Ja to chápem.“

„Chápeš veľké hovno Oskar. Vari si chceš s Romy niečo začať?“ Ozval som sa poriadne nahlas a celkom som sa vzpriamil.

„Radšej túto tému nechajme tak. Vidím, že to nikam nevedie. Len som tak poznamenal, lebo už aj Ľubka a Maja si všimli akési napätie medzi vami.

Vieš, ako po tebe Ľubka ide? Keby mohla razom vyštartuje. Je to segrina kamoška a segra ma furt buzeruje, nech dačo povyzvedám.“ Vyjachtal zo seba Oskar.

„Ty si taký slaboch Oskar. Nielen, že sa trasieš predo mnou ty sa trasieš ešte aj pred babami. Ľubica ma vôbec nezaujíma. Odkáž segre nech sa stará o seba alebo kafre do života druhým a nie mne!“ Odvrkol som rázne a Oskar si len ticho odpil.

„Ale koho to tu máme? Dušan! Dneska piješ zasa sám?“ Ozval sa hlasno dunivý hlas Igora, ktorého každý okrem mňa aj tak volal Termix, a ktorý si samozrejme Oskara vôbec nevšímal.

„Igor! Zase prichádzaš tam, kde ťa nikto nevolal?“ Povedal som, ale samozrejme sme sa riadne zvítali. Objali sme sa a aj ruky sme si podali ako vždy.

„Tak čo Duški, naučím ťa dneska húliť?“ Opýtal sa Igor a z vrecka bundy vytiahol sáčok kvalitnej suchej ganje.

„Jasné, naprášime sa!“ Ozval sa Oskar natešene.

„Á, Oskar, tak aj ty si tu. Vidíš Duški, nedaj sa prosiť!“ Povedal Igor.

„Už som ti povedal nie.“ Odbil som ho a rýchlo som do seba kopol zvyšok chľastu z pohára, lebo som naňho už vôbec nemal chuť.

„Ale no tak!Možno Miki by ťa presvedčil. Toho som už dávno nevidel. Zavolám mu.“ Povedal Igor a vyťahoval svoj novučičký I-phone.

Všetka krv v mojich žilách akoby zovrela, keď som začul to meno.

„Nevolajmu!“ Zrúkol som naňho možno až príliš nahlas. V tej chvíli som si ale ani neuvedomil, že chalani o ničom, čo sa stalo nevedia.

„Čo ti je? Si si niečo šľahol pred tým alebo čo?“ Podráždene sa opýtal Igor.

„Nechaj tak!Alebo vieš čo? Nechám radšej ja vás.“ Povedal som a rýchlo som zamieril von.

„Do riti. Čo mu to dneska je?“ Počul som ešte Igora, kým som si obliekol kabát.

„Keby len dneska.“ Odvetil mu Oskar a pokrútil hlavou, ale viac som už nepočul, lebo som vybehol von.

„Miki! Ako len toho buzeranta nenávidím. Vraj najlepší priateľ, pche!“ Vravel som si sám v sebe ale spomienky sa mi valili do hlavy a v ľahkom omámení alkoholom, ktorého som dnes vypil možno viac než som chcel som sa potácal čo najrýchlejšie domov.

„Ešte som to neprekonal. Sakra! Musím sa toho obrazu zbaviť.“ Povedal som si, ale to mi už po lícach tiekli vrelé slzy.

Doma som bol sám.

Mučivá samota.

„Otcov bar.“ Prvý prostriedok, ktorý bol po ruke. Fľaška striedala fľašku a bol som sám, takže ma nikto nemohol zastaviť.

Ešte som mal živo v pamäti tie kŕče z minulého týždňa, keď som sa snažil zabudnúť prvý krát. Takmer som zomrel, ale obraz tých zradcov bol do mojej pamäte vrytý oveľa hlbšie.

Teraz som bol rozhodnutý.

Zabudnem alebo naozaj zomriem. Potreboval som pri sebe svojich priateľov. Ale keď som si spomenul na tých, čo mi boli najbližší. Na tých, ktorých som donedávna považoval za to najlepšie čo ma postretlo...

Naplo ma na zvracanie a skoro som to v sebe neudržal. Začala sa mi strašne krútiť hlava. Ani sám neviem ako som sa ocitol v kúpeľni.

Všetko ma zase bolelo.

Ani neviem, čo všetko som to do seba nakoniec nalial. Možno som aj čosi pofajčil pri tom spomínaní – zabúdaní, ale ten obraz mi z hlavy nie a nie zmiznúť.

V podstate som mal hlavu prázdnu a jediné, čo v nej zostalo bol ten mučivý krutý obraz.

Dal som mu názov zrada a keby mi niekto dal do rúk štetec s plátnom a nemal by som také bolesti, tak by som ho verne stvárnil.

Pomaly som sa opúšťal. Určite som aj vracal. Teda nebol som si istý. Všetko to išlo mimo mňa. Jediné čo som cítil bola bolesť.

Bolela ma hlava, žalúdok, črevá, ruky aj nohy každý kúsok tela a najviac ma boleli srdce a duša.

„Toto musím ukončiť!“ Povedal som si.

„Ale ako?“ To bola otázka za milión.

Napadlo ma, že vezmem žiletku a podrežem si žily, ale tí magori z firmy Gillette svoju super ostrú žiletku opatrili ochrannou mriežkou a tak, hoci som sa snažil preťať si žily na zápästí, nepodarilo sa.

Akoby som chcel príborovým nožom krájať salámu.

A vtom, asi som sa absolútne vyčerpal, som odpadol a viac som o sebe nevedel.

...

„Fiha to je zaujímavý príbeh.“ Povedal mi Šimon, ktorý sedel pri mne v čakárni u psychiatra, doktora Milana Stanka.

„Nežartuj. A ty si tu kvôli čomu?“ Opýtal som sa s úsmevom, lebo ja sa stále usmievam.

„No, ja trpím maniodepresiou a utkvelou predstavou, že nedokážem skutočne ľúbiť.“ Odvetil Šimon a dodal: „No a raz ma našli moji priatelia u mňa v byte po otrave saponátom.“

Začal som sa nahlas smiať a ku podivu sa smial aj Šimon.

„Ale ako sa to vlastne u teba celé začalo? A o akej zrade si to rozprával? Prepáč, ale hovoril si dosť neurčito.“ Opýtal sa Šimon.

„No, je to trochu na dlhšie.“ Odvetil som a úsmev mi trochu povädol.

„Ja si to rád vypočujem. Vieš, ja rád počúvam príbehy ľudí. Som dobrý poslucháč.“ Povedal Šimon a ja som napokon začal rozprávať.