„Nedotýkajte sa ma!“ jačala som z plného hrdla. Duša sa odo mňa oddialila. Mala ryšavé vlasy a bola malého vzrastu. Mala som pocit, že sa čochvíľa poskladá na zem, pretože vyzerala neuveriteľne krehko. „Prosím ťa, ukľudni sa. Volám sa Vanda, u vás ma volajú Pútnička. Ako sa voláš ty?“ Olizla som si pery. „Ohnivé kvety, pre priateľov len Kvety.“ Vanda sa na ňu usmiala. „Máš krásne meno. Ohnivá planéta?“ Prikývla som. „Tam som nebola. Toto je moja deviata planéta,“ usmiala sa na mňa. Opäť! Úsmev som jej opätovala. „U mňa moja tretia. Žijem na nej svoj druhý život.“ „Milé. A tvoja hostiteľka? Ako sa volá ona?“ Zahryzla som si do pery. „Miranda. Miranda Edigeyová.“ „Krásne meno. Aj ona mala krásne meno.“ „Mala,“ prisvedčila som. „Hodilo sa ku nej. Je krásna.“ „Bola. Teraz si to ty,“ usmiala sa na mňa opäť. „Vravela si, že je to tvoj druhý hostiteľ, nie? Ako dlho…“ Keď to hovorilo, došlo mi. Ona bola tá postava z toho príbehu. To ona bola Duša, ktorá sa zriekla života s Dušami a odišla k ľuďom. Spomenula si nato čo sa písalo v knihe. Mnoho unesených Duší, nájdené kryotanky… plné… „Nie! Mňa nevyberiete!“ vyskočila som na rovné nohy a strelila som jej zaucho. 3. kapitola – Možné i nemožné Ráno som vstala o jedenástej. Dlho do noci som čítala. Kniha ma zaujala, aj keď nebola presnou odozvou Anggieinho rozprávania. Dnes som nemusela ísť do práce a dúfala som, že Tvár vytesaná v ľade, nebude mať žiadnu prácu. Schmatla som telefón. Nutne som sa musela vyrozprávať o včerajšom incidente s Chaluhou. „Prosím?“ „Tvár vytesaná v ľade?“ „Samozrejme Ohnivé kvety,“ podotkla trpko. „Kto iný?“ „Prepáč, nemám svoj deň. Vlastne týždeň. Čakala som, že na druhej strane začujem tú odpornú Chaluhu.“ „Zase sa ti pletie do cesty striga? Dnes mám voľno ak si chcela toto vedieť. Za hodinu by sme sa mohli stretnúť v tej malej reštaurácii neďaleko nemocnice.“ „Môže byť,“ súhlasila som a sama pre seba som prikývla. „Fajn, takže o hodinu. Kriste! To už je jedenásť?! Prepáč, musím ísť do drogérii. Maj sa zatiaľ.“ „Aj ty Tvár, ahoj.“ Zložila som slúchadlo a pousmiala som sa. Niektoré vlastnosti bývalej hostiteľky jej navždy ostanú. Vbehla som do reštaurácie celá spotená. Meškala som pätnásť minút a Tvár vytesaná v ľade nenávidela meškanie. Naberala som dych a prezerala si miestnosť či v nej neuvidím tvár svojej priateľky. Po chvíli som ju uvidela piť kávu. Vedľa nej sedela Pomaly plaviaci sa lúč. Zamračila som sa a zamierila ku nim. „Ahoj Tvár vytesaná v ľade. Lúč,“ kývla som hlavou k Chaluhe sediacej oproti Tvári. „Ohnivé kvety! Ja som sa vážne snažila odohnať ju, alebo niečo podobné, ale zdá sa, že sa napichla na tvoj telefón a…“ „Tvár vytesaná v ľade, nezveličujte prosím vás,“ usmiala sa na ňu tým svojím typickým úsmevom. Nikdy som nedokázala uveriť, že v nej je Duša. Bola príliš krutá a podozrievavá. „Pomaly plaviaci sa lúč, prosím vás odíďte, pre vaše dobro,“ povedala som mrazivo. Pozitívna vlastnosť mojej hostiteľky. Jej úškrn sa zväčšil. „Viete Ohnivé kvety, je veľmi milé ako sa ku mne správate, ale radšej ostanem.“ Zaškrípala som zubami a sadla si vedľa Tváre. Tá mi silno stisla ruku a povzbudzujúco sa na mňa usmiala. „Čo chcete?“ vyštekla som smerom k Pátračke. Zamyslela sa. „Informácie.“ „Informácie?“ nadvihla som obočie. „Koľkokrát vám mám povedať, že nič neviem?! Hmm?! Moja hostiteľka bola sama, preto sa už nedokázala obrániť. Stratila sa. Jej rodina je mŕtva. Nedokážete to pochopiť?“ soptila som. „Vieš Kvety, vždy som si myslela, že ste silná žena, ale…“ „Zato, že vy nedokážete zvládnuť svojho hostiteľa ja nemôžem!“ vykríkla som a prudko som vstala. Stolička dopadla s rachotom na zem. Pátračka zalapala po dychu a prekvapene sa na mňa zadívala. „Ako ste k niečomu takému absurdnému dospeli?“ precedila pomedzi zuby. „Absurdnému?“ odfrkla som si. „Nič iné mi nenapadá. Nič iné! Zdá sa mi, že váš hostiteľ, ani jeden, sa nikdy úplne nevzdal. Počula som mnoho príbehov, keď sa Duše stali Pátračmi práve pre tento dôvod. Nedokázali zvládnuť svojich hostiteľov. Je mi to úprimne ľúto, ale ani jeden môj hostiteľ nikdy neodporoval. Podrobil sa. Pochopte to konečne. Tvár? Ideme?“ obrátila som sa ku svojej priateľke. Tá len tak poskočila na stoličke, pretože sa zamyslela. Netušila som nad čím. „Samozrejme!“ vyskočila na rovné nohy a obrátila sa k Lúču. „Rada som vás videla Pomaly plaviaci sa lúč. Dovidenia.“ Pátračka kývla na pozdrav a sama sa postavila. Zamierila ku východu a zmizla z reštaurácie skôr, ako sme stihli čo i len vydýchnuť. Tvár vytesaná v ľade sa ku mne obrátila s pozdvihnutým obočím. Nič nechápala. „Čo sa tu vlastne stalo Kvety? Ničomu nerozumiem. Najprv sem prišla Chaluha a podivne sa správala, následne prídeš ty a začneš sa s ňou hádať. Teraz si nie som istá, či je to tvojou hostiteľkou alebo tebou samotnou.“ Povzdychla som si. „Tak rada by som ti odpovedala Tvár, ale nemám odpoveď.“ Slabo prikývla. „Ideme teda k tebe? Už som zaplatila tesne pred tým ako si prišla. Aspoň mi povieš cestou čo sa stalo medzi tebou a Chaluhou a potom niečo u teba ukuchtíme. Môže byť?“ Vďačne som sa na ňu usmiala. Ona bola ozajstnou priateľkou, bola priateľkou, ktorá dá za vás aj ruku do ohňa. Otvárala som dvere od svojho bytu a spolu s Tvárou sme uvažovali nad Pátračkiným správaním. „Hmm… Chaluha bola už od začiatku zvláštna nezdá sa ti Ohnivé kvety? Aj mne ju pridelili, pretože som mala dospelého hostiteľa a myslela si celý čas, že niečo skrývam. Baba bláznivá.“ Pousmiala som sa. Tvár vytesaná v ľade ma napriek všetkému vždy podporila. „Ďakujem za podporu Tvár, ozaj ďakujem. Na teba sa môžem vždy spoľahnúť. A pokiaľ ide o Pátračku… iba bohvie, prečo je taká aká je. To, čo som povedala v reštaurácii som ani nemyslela vážne. Len mi to tak vykĺzlo z úst.“ Po pravde, povedala som to schválne. Nikdy som ju nemala rada a inak som si nedokázala vysvetliť, prečo je taká aká je. „Kvety, som si napriek všetkému istá, že si to povedala zámerne,“ usmiala sa na mňa Tvár. „Ale chápem ťa. Mne dala našťastie pokoj, ale netuším prečo do teba stále zapára. Mám pocit, že má vážne tento problém.“ Zaškúlila som na škatuľu s keksami a snažila som sa prečítať zloženie. Ale nedarilo sa mi. „Stále to nie je isté. Či je to pravda, že ju ovládajú hostitelia, že je natoľko slabá a preto sa stala Pátračkou.“ „Ale mohla sa stať rovnako Liečiteľkou alebo Utešovateľkou. Nehrá to rolu,“ oponovala mi. Pokrčila som ramenami a opäť som sa začala sústrediť na škatuľu. Po chvíli som mávla rukou a keksy som vysypala do misky. Nutne som potrebovala príval cukru. „Ohnivé kvety, viem, že ten príbeh na teba urobil dojem, ale je to len príbeh. Pochybujem, že by to mohla byť pravda. Teraz sme prakticky ľudia, takže máme v krvi vymýšľať si. A kto by niečo také mohol predsa vedieť? Tá Pátračka, ktorej meno nie je známe takisto ako ostatných postáv, vraj bola prenesená v kryotanku na inú planétu. A určite by sa tým nechválila, nikto by jej neveril. Keď je to pravda žije si svoj život. Ale som si istá, že nič také sa stať nemohlo. Duše sú mierumilovné a nedokázali by žiť… s ľuďmi.“ Keď dohovorila ohrnula noštekom. Povzdychla som si a do úst som si hodila čokoládovú sušienku. Mlčala som. Nemala som jej nato čo povedať. „To čo som ti povedala, sa ti možno zdá ako úplná hlúposť, ale je jasné, že niečo také ako…“ Nadvihla som ruku aby som ju prerušila. Zmĺkla ako som predpokladala. „Netvrdím, že je to úplná pravda. Tá kniha, ktorú som čítala ozaj nemala zmysel, ale ten príbeh, ktorý mi hovorila Anggie… keby si ju počula! Bola som si istá, že neklame. Prečo by aj klamala?“ rozhodila som rukami. „Možno ľudí chráni, ale je to jej vec. Ozaj nemám právo jej prikazovať aby mi všetko vysypala…“ „Si Pátračka!“ skríkla moja priateľka. „Mala by si ju donútiť aby ti všetko vysypala! Čím dlhšie ťa počúvam, tým mám väčší pocit, že ťa tvoja hostiteľka ovláda!“ Opäť som si do úst hodila sušienku a pozrela som sa na ňu spod privretých viečok. „Neviem prečo uvažuješ tak, tak… tak absurdne!“ Vyvalila na mňa oči. „Vieš, že pri tebe budem stáť vždy v dobrom i v zlom, ale toto je priveľa! Čo s tebou je Kvety?“ Pokrčila som opäť ramenami a hodila som si do úst nejaký iný druh keksu. „Preboha povedz už niečo!“ Pokrútila som hlavou. „Idem domov!“ povedala po minúte ticha. „Mám ťa nesmierne rada, ale toto proste nie si ty. Tak som sa tešila, že sa porozprávame a zabavíme na účet tej odpornej Chaluhy, ale čo sa dá robiť. Možno som viac človekom ako je dovolené, ale nedá sa nič robiť. Rada som ťa videla Kvety. Hádam sa čoskoro uvidíme.“ Vtisla mi bozk na líce a vyšla z bytu. Nevedela som zaspať. Je to vôbec možné? Vzdychla som si a prevrátila som s opäť na druhú stranu. Vedela som, že to nepomôže, prečo by aj malo? Robila som to už dobré dve hodiny a nič. Spánok neprichádzal. Zhodila som vankúš na zem a vstala som. Bolo to zbytočné prehadzovať sa na posteli. Nemalo to význam. Namierila som si to do kuchyne a oprela som sa o linku. Vlasy mi padali do tváre, ale bolo mi to jedno. Nemala som chuť odhrnúť ich. Natiahla som sa po pohár vody, ale uvidela som na ňom tvár. Vypadol mi z rúk a rozbil sa. Pomaly som sa otočila, bola som celá roztrasená. Nikto za mnou nestál. Zohla som sa a začala som zbierať rozbité sklo. Zamračila som sa. „Môj pohár,“ šepla som a nadvihla som črepinu, na ktorej bol vyrytý nápis. Dostala som ho od mamy a nesmierne mi prirástol k srdcu. „Možné i nemožné,“ prečítala som nápis, ktorý naň vyryla moja bývalá hostiteľka. Na druhom črepe bola nejaká čarbanica. Zodvihla som ju a prešla som prstami po rytine. Boli na ňom rôzne čiary, ktoré nedávali zmysel. Pozbierala som všetky črepy a zahodila ich do koša.