Táto poviedka je výrezom z môjho života, týka sa mojej kamarátky, s ktorou som sa nikdy veľmi nebavila, ale boli sme celkom dobré kamarátky a vychádzali spolu. Mená, čas i miesto sú zmenené. Dej je upravený, dialógy pozmenené. Príbeh samotný bol napísaný v roku 2010. Približne v januári. Dnes je už takpovediac neaktuálny.
Keď som sa dozvedela, čo robí moja kamarátka, stála som nemo a neveriacky sa pozerala na Lenku. Otvorila som ústa, ale vzápätí ich opäť zavrela. Nevedela som, čo nato povedať.
„Ako dlho?“ vyslovila som napokon.
„Približne rok.“
„Panebože,“ pritisla som si ruku k ústam a zadívala sa smerom k Miške. Bolo mi do plaču. V živote som si žiadne jazvy, žiadne rezy, na jej predlaktiach nevšimla. Na jednom z predlaktí mala náramky.
„Má ich pod nimi,“ povedala mi Lenka a smutne sa na mňa pozrela. „Paťo sa snažil… jej to vyhovoriť. Vydržala bez toho, asi, dva týždne? Je na tom závislá, vraj je to uvoľňujúce a ja neviem. Ja už vážne neviem. Nikto z nás nevie.“
„Ako… prečo?“ pozrela som sa na ňu so slzami v očiach.
„Ja… ja neviem. Nemám poňatia. Ani jedna z nás nevie. Je to… nedáva mi to logiku. Nikomu to nedáva logiku. Keď sa jej na rany niekto spýta, vyhovára sa na mačku, alebo nato, že spadla na schodoch.“
„To jej aj niekto uverí?“
„Ledva si to niekto všimne, aj ty si bola slepá. Nevidela si to.“
„Veď je šťastná! Má skvelú rodinu, úžasného chlapca, priateľov a chodí na dobrú školu. Je tam dôvod, rezať sa? Koho by napadlo, že niekto ako Miša, sa bude rezať?“
„Asi nikomu,“ priznala. „Kebyže nám to nepovie, ani o tom nevieme. Dodnes. A to sme jej najbližšími priateľkami.“
Po líci mi stiekla slza, rýchlo som ju však utrela, aby si ju nik nevšimol. „Ja… nikdy som si nemyslela, že by sa niečo také stalo niekomu, z mojich kamarátov. Nikdy by ma to ani nenapadlo. Možno by som sa s tým v živote stretla, ale aj to v práci. Kebyže vyštudujem tú psychológiu, ale byť tak blízko pri tom a ani to nevidieť. Byť voči tomu slepý… to je niečo strašné.“
„Mária vravela, že by sme to mali povedať etikárke, ale Miša… ona sa vyhrážala, že ak to niekomu povieme, ak sa to dozvie ktokoľvek, rodičia, alebo učitelia, tak sa doreže tak, že sa už viac nenadýchne.“
Zaborila som si tvár do dlaní. Čo som mohla robiť? Bola som bezmocná, absolútne bezmocná. Nepatrila som medzi ne, nedokázala som jej pomôcť. Nemohla som sa s ňou porozprávať, povedať jej niečo… čokoľvek… čo by ju posilnilo a pomohlo jej vstať na nohy. Bola som nezainteresovaná osoba, ktorá sa len prizerá na osud dotyčného a nemá právo niečo urobiť.
Všimla som si, že k nám mieri Miška a zotrela som si slzy z líc a usmiala sa na ňu. „No čo, viete francúzštinu? Ja neviem nič. Z toho komixu, či čo to bolo, neviem ani mäkké f. Ani slovko!“ začala som sa nervózne smiať.
Miša sa na mňa zvláštne zadívala a pousmiala sa. „Ani ja to neviem. Neviem ani prezentáciu, je fajn, že nebude. Pohorela by som a navyše, Logová mi nič lepšie ako trojku nedá.“
„Logová je iná, je mimo,“ začala som prudko gestikulovať. Nevyzeralo to dôveryhodne, skôr trápne, bolo na mne vidieť, že som nervózna. Bola som príliš nápadná a môj pohľad večne zachádzal k zápästiu s náramkami. „Idem sa asi učiť, lebo, pfúú, vážne nič neviem. Odložím si nejaké veci, ako sme sa dohodli,“ rýchlo som sa otočila a trielila ku Mati. Sadla som si a slabo sa na ňu usmiala. I keď som sa s ňou pustila do reči, po mysli mi stále behal predošlý rozhovor a Miškina tvár.
„Lena, ideš na wecko?“ pozrela som sa na ňu.
„Jasné, čeky,“ povedala a rýchlo si odložila veci do tašky. Mlčky sme zbehli po schodoch a nakoniec som sa ozvala.
„Videla som rezy… dosť hlboké. Na ľavom zápästí. Nebol to práve príjemný pohľad,“ naprázdno som preglgla.
Spomalila. „Aha.“
„Čo nato hovorí, Paťo?“ pozrela som sa na ňu.
Zastala a potom sa opäť pohla. „Paťo o tom nevie. Vlastne vie, ale myslí si, že s tým už skončila. Vieš, vravela som ti, že vydržala dva týždne.“
„Prečo ho nepočúva?“
„Neviem. Chcela, ale nemá dostatok vôle. Stále chce.“
„Odkiaľ vieš, že chce?“
„Tvrdí to.“
„I ja som tvrdila, že sa chcem zbaviť závislosti od liekov, ale pritom som to podvedome odmietala a ešte dlho som na nich bola závislá, kým som sa ich postupne vzdala.“
„Ty si bola závislá?“ pozrela sa na mňa so smutným pohľadom.
„Neskutočne. Nič mi nebolo, ale napriek tomu som ich brala. Niektoré látky sú neskutočne návykové a hlavne lieky, v ktorých sú rôzne anestetiká. Rodičia si toho boli vedomí a lieky mi postupne odoberali. Stále však len abstinujem, hocikedy do toho môžem opäť upadnúť, ale snažím sa voči tomu brániť.“
„Nevedela som o tom…“
„Málokto o tom vedel. Vlastne len rodina. Ja som všemožne tvrdila, že závislá nie som. Až teraz, po takej dlhej dobe, som si plne vedomá toho, čo som robila. Že som kvôli tomu mohla prísť i o živote. Časom, samozrejme. Závislák nepozná mieru, nemá dosť, je nenažraný. Chce viac a viac. Pri rezaní to je niečo podobné. Človek si povie, reznem sa len raz. Chvíľu to vydrží a rezne sa druhýkrát. Nakoniec zistí, že je na tom závislý, ale odmieta si to priznať. Skrýva žiletky i nože a vzápätí ich opäť zháňa. Predlaktia si skrýva. Čítala som už i o takých závislákoch, ktorý sa rezali na nohách a miestach, ktoré nikto nemohol vidieť, aby neupadli to podozrenia. Aby o ich vášni nikto ani len netušil.“
„Miša si ich skrýva pod náramky… a vlastne. Ledva jej ich vidieť, teraz má ranu len… príliš hlbokú. Alebo zapálenú, alebo nesprávne zazerala,“ videla som, že má slzy na krajíčku a jemne som ju stisla za plecia.
„Hádam sa z toho dostane,“ podotkla som sucho a vbehla na wecko.
Rýchlo sme vybehli po schodoch. Vo dverách stála Miška a usmievala sa. Lenka sa zatvárila vážne, ja som sa usmievala naďalej. To čo urobila, ma prekvapilo.
„Všimla si to,“ podotkla sucho.
„Kto si čo všimol?“ opýtala sa Miša a pozrela sa na mňa.
„Simona si to všimla,“ povedala a zdôraznila slovo to.
„Čo si si všimla?“ obrátila sa ku mne.
„Nič,“ povedala som v pomykove a prepchala sa okolo nej do triedy.
„Čo si si všimla?“
Začala som sa nervózne smiať. „Nič, nič, vážne nič. Čo by som si mala všimnúť? Ehm… musím si ísť, zopakovať literatúru. Prepáčte,“ rýchlo som sa obrátila a šla k svojej lavici. Oprela sa o ňu a zhlboka sa nadýchla.
Vzala som zošit a šla k Maji. „Nevieš, o čom to bolo?“
„Viem.“
„Povedala by si mi to, please? Ja si už nepamätám.“
„Jasné. Bolo to o Adriánovi, štvrtého apríla mal štrnásť. Jeho matka ušla s poisťovákom. Nakoniec jeho otec našiel jej náušnicu v aute,“ začala som. Všimla som si, že tam stojí i Miška. „Adrian si myslela, že sa chce otec podrezať,“ zdôraznila som slovo podrezať. Maja sa pozrela na Mišku, Lenka tiež. Miša sa zatvárila nechápavo.
„Ehm… ja radšej idem,“ povedala potichu a zmizla. Mala som potvrdené to, čo som už videla na vlastné oči, to čo som počula.
„Skryl preto všetko ostré, jeho otec nadával, že sa nemôže oholiť, pretože mu schoval britvu. Pre istotu. Nakoniec si jeho otec našiel priateľku a potom sa tam hovorí už len o jeho priateľoch a školskom živote.“
„Aha, díky,“ usmiala sa a otočila sa k Júlii.
„Ideš so mnou do skrinky?“ opýtala sa ma Lenka.
„Jasné.“
Vyšli sme z triedy a pomaly mierili ku školským skrinkám.
„Videla si, ako sa Miša zatvárila, keď si povedala : podrezať?“
Prikývla som. „Povedala som to zámerne. Ale vysvetlíš mi, prečo si ma nevarovala, pred tým, ako si na ňu vybafla to, že viem o tých ranách?“
„Prepáč, chcela som len, aby si uvedomila, že si to už všimlo viacero ľudí, aby vedela, že…“
„Viem, prečo si to urobila, ale mohla si ma varovať. Čumela som ako teľa na otvorené vráta, ktoré o ničom nevie.“
„Prepáč, napadlo ma to len v tej chvíli.“
Slabo som prikývla a odmlčala sa. Budú to ťažké časy, neskutočne ťažké.
„Obdivujem Paťa, neskutočne,“ povedala som jej potichu.
„Prečo?“
„Nie každý má toľko sily, ostať so závislákom. I keď ho miluje, je to ťažké. Nesie v podstate kríž hriechov, spolu s ním.“
Prikývla. „V tom máš pravdu.“
„Je to ťažké, vedieť o tom. Ako som mohla byť taká slepá? Ach jo. Kebyže si to všimnem na začiatku, kebyže mi to povie, tak jej to vyhovorím. Poviem jej niečo, budem sa ju snažiť podporovať a… ja vlastne ani neviem.“
„Rozhovor s tebou by jej pomohol. Máš veľa poznatkov, vieš ako sa správať k závislému človeku.“
„Ale nemôžem sa s ňou porozprávať, pokým mi sama nepovie, čo sa deje. Dovtedy som len osoba, ktorá niečo vidí, ale nemôže zasiahnuť, pretože je len a len divák a netýka sa jej to.“
Prikývla a položila hlavu na lavicu. Slabo som sa pousmiala. Videla som, že je to pre ňu ťažké. Bolo to ťažké pre všetkých, ktorí ju mali radi a vedeli o tom. Pozrela som sa Mišiným smerom a po líci mi skĺzla nebadane slza. Som len divák… nemôžem nič robiť. To na tom bolo to najhoršie.
Odvrátila som pohľad a zavrela oči. Som len divák… len divák…
Comments
Pridať nový komentár
Ťažko povedať kde sa niečo také v ľuďoch berie, zrejme to bude zakaždým individuálne. Možno porovnávanie sa s rôznymi umelými "vzormi" ku ktorým sa nevieme priblížiť. Možno privysoké ciele či nároky na seba, ktoré sú nesplniteľné. Alebo nám niekto niečo dehonestujúce povie a my si to vezmeme príliš k srdcu.
Akoby si nevšímali vlastné prednosti a zameriavali sa len na svoje "nedostatky" či neúspechy, a tak ostali znechutení voči sebe.
Práve predýchavam šok... dozvedela som sa totiž, že problém, ktorý má hrdinka tohto príspevku, má aj istá mne blízka osoba. Vysvetlenie? Ani ona ho nevie dať... ale bude to vraj niečo s tou nenávisťou k sebe...
Pre mňa takéto konanie stále zostáva totálnym psychopatizmom, ale žiaľ už pre mňa nie je abstraktným "mňa sa to netýka" pojmom... :-(((
nuž, ako som sa už raz kedysi vyjadrila, toto je jedna z vecí, ktorú nikdy nepochopím. Aspoň nie... ako to povedať... prakticky. Pretože teoreticky viem pochopiť všeličo. Vždy mi bude vŕtať hlavou, ako sa človek môže stať závislým od niečoho, čo nie je ani trochu príjemné. Čo je vlastne veľmi nepríjemné. Hádam, že ten človek sa musí nenávidieť a aspoň niekde v hĺbke duše mať pocit, že si to zaslúži. Ale prečo by sa nenávidel človek, ktorý ako dievča v tomto príbehu má rodinu, priateľov...?
Pre mňa sú najpochopiteľnejšie len dve cesty vzniku závislosti všeobecne: prvá je nedostatok informácii o návykovosti a škodlivosti niečoho, druhá sú depresie, rúcajúci sa život, svet... a tiež si myslím, že dostať sa z toho môže človek len náhradou za niečo iné. Najistejšie (ale aj najhoršie) je za inú závislosť.
A na záver: prečo ten pesimizmus v Tvojom profile? Popravde, aj ja si začínam myslieť, že niektoré svoje chyby už nikdy nenapravím, ale ja som už 23-ročná starena.
A potom, či bolo nejaké rozhodnutie v Tvojom živote skutočne úplne chybné a načisto zlé, budeš môcť s istotou povedať až na smrteľnej posteli. Niečo môže vyzerať aj dlhé roky zle, ale bez toho by sme sa nedostali tam, kde sme. Nikto nevie, čo by sa stalo a čo by sa nestalo, ak by sme niečo urobili inak. Samozrejme, mohli sme dopadnúť lepšie (čo je uznávam pravdepodobnejšie), ale aj horšie. Chcem tým povedať, že nádej je tu vždy a hovoriť o nenaplniteľných snoch v pätnástich mi pripadá trošku predčasné. Tým však nechcem zhodiť názory pätnásťročných (dobre si pamätám, ako som ešte nedávno dupala od zlosti, keď mi veľkí premúdrelí dospeláci hovorili "však počkaj, ty z toho vyrastieš" - a nevyrástla som), len poukazujem na fakty.
To čo je nepríjemné pre teba nemusí byť pre druhého. Možno ten akt rezania žíl môže byť pre niekoho aj vzrušujúci, hoci je to aj neprirodzené.
Veľa ľudí sa napríklad necháva "ukrižovať". Hoci im to predpokladám nepôsobí fyzické slasti (i keď zo začiatku to asi skrze napr. adrenalín môže byť aj fyzicky príjemné). Celkovo ich to asi nejako (duchovne?) napĺňa, inak by to zrejme nerobili.
Pokiaľ by išlo o depresie tak to je už o inom, ale z toho by sa človek stal závislý asi skôr na tých tabletkách. Pri tých žilách by som to skôr tipoval na akési "nutkanie".
No fakt neviem, ako pre niekoho rezanie žíl nie je nepríjemné. Všetci ľudia predsa majú nervové zakončenia, hoci mne sa skutočne občas zdá, ako by tí ostatní mali len polovicu z počtu, ktorý mám ja. Pre mňa je to o to nepochopiteľnejšie, že pri pohľade na krv - nebodaj vlastnú - sa mi podlomia nohy, zoslabnem a roztrasiem sa. Viem určite, že ja by som si napríklad nebola schopná pichnúť si injekciu, ani keby na tom záležal môj život.
Závislosť na tabletkách môže vzniknúť podľa mňa nanajvýš chemická, ale stačí prežiť absťáky a tešiť sa, ako už v tele nebudem mať to svinstvo a prejde to. Depresie celkove sú podľa mňa otvorenou bránou k závislosti od čohokoľvek. Viem to, lebo sama som tak skončila. Viem určite, že by som sa nestala závislou, keby som nemala depresie. A rovnako určite viem, že šancu zbaviť sa tej závislosti mám len ak sa zbavím príčiny, ktorá ju vyvolala - depresie. Kto to nezažil, nevie si ani predstaviť, aké otrasné miesto je svet pre človeka v depresii a ako strašne z neho túži uniknúť - už doslova hocijakým spôsobom. A ak sa pred ním zjaví niečo príjemné a zároveň vyzerajúce na prvý pohľad úplne neškodne, niečo, čomu sa dá prepadnúť a zabudnúť pritom na vlastný smútok, je chytený...
Vitááám spátky :D
Och, to pesimizmus nie je! :D To je len také suché konštatovanie... urobila som zopár chýb, prakticky zopakovala tie staré :) Ale máš pravdu, znie to pesimisticky, keď som si to po sebe prečítala :D Idem to prepísať, nech si o mne nemyslia, že som depkár :D :)
K poviedke: dodnes poriadne neviem, čo je vlastne vo veci... resp. bolo. Vravela mi o tom, rozprávali sme sa veľmi, veľmi dlho... ale pre mňa nikdy niečo podobné nebolo riešením pre problémy :) Preto sa vždy radšej vykričím do vankúša :) Takéto niečo by som asi nezniesla :D :)
Tak s tou depresiou to áno, súhlasím. Ale ak máš takú riadnu depku tak si žily skôr podrežeš s úmyslom samovraždy? Nepredpokladám že to budeš robiť opakovane a ešte sa snažiť aby si si pri tom príliš neublížila.
Ja to skôr vidím na akési nutkanie. Máš nôž, či niečo ostré, a proste ťa to ťahá si zarezať. Prečo? Tak to neviem ale to máš ako so všetkým, prečo je niekto gay, iný workoohlik, ďaľší zas každý deň upratuje. Môže byť že to niekoho fascinuje, to riziko nebezpečenstva, možno i testovanie vlastných limitov. Konieckoncov prípady sebapoškodzovania nie sú zas tak zriedkavé.
Inak ak režeš ostrým predmetom tak ani nebolí, skôr tá krv čo sa začne valiť môže byť odstrašujúca (niekoho zas môže fascinovať). Štípať/bolieť to začne až neskôr a človek často neberie do úvahy dôsledky ktoré sa nedostavia okamžite.
Nuž, ja by som za nijakých okolností nebola schopná spáchať samovraždu podrezaním žíl. Pohľad na krv ma úplne paralyzuje. Ale samovrahovia podrezávajúci si žily sú pre mňa stále pochopiteľnejší než "závislí rezači". Človek je predsa len schopný toho viac vytrpieť, ak vie, že je to úplne naposledy a už nikdy potom nebude v ničom trpieť.
Injekcia je tiež poriadne ostrý predmet, ale jej pichnutie bolí ako čert. Ale keby aj to nebolelo hneď, ja som proste typ človeka, ktorý sa VŽDY trápi všetkými následkami, nech prídu s hocijakým čaosvým oneskorením. Preto je pre mňa tou najpochopiteľnejším vysvetlením takéhoto konania - alebo hoci aj toho ukrižovania - nenávisť k sebe a pocit, že si tú bolesť ten človek zaslúži.
Depresie a závislosť.
Milá Adhara. Až po prečítaní si týchto tvojich reakcíí na príspevky ostatných /a hlavne tento "Depresie a závislosť"/ som pravdepodobne pochopil, kto Adhara v skutočnosti je. Pri reakcii na niečo /hocičo/, vkladáme, či si to uvedomujeme, alebo nie, aj kus svojej súkromnej osobnosti. V prvom momente reagujeme spontánne, prihliadajúc na to, čo sme práve prečítali. ale chceme ísť ďalej, otvárame sa /možno nevedomky, možno zámerne/a to je ten moment, ten piestor, kedy vyjadríme to svoje JA, kedy by sme si možno po piatich minútach radšej zahryzli do jazyka a nevyjadrili sa. Vačšina z tvojich reakcií nesie podton: Ja ... a tí ostatní. Viac by ma potešil tvoj názor na moje úryvky, ako obkecávať nepodstatné. Už pri prvom vstupe na tvoj blog "Niečo o mne" ma zarazilo, prečo píšeš "...mám už dvadsať tri ... " ako keby si životom už končila. Ale predsa ty máš iba dvadsať tri, život sa ti iba začína. Pravdepodobne si mala problémy /podľa tvojich príspevkov a je to len a len tvoja súkromná vec/, ponúkla si ich svetu rovnako, ako ja/ kto ich nemá/, a hľadáš nejaký únik. A ten únik je v písaní. Moja dcéra Lucia je presne v tvojich rokoch a možno sa ti v niečom podobá. Povie, a až potom si rozmyslí. Keď budeš " v rokoch", budeš uvažovať presne opačne. Problém má len dve východiská: Radikálne zmena alebo únik. Ja osobne som sa rozhodol pre to prvé i keď som mal mnohokrát tendenciu k únikom. Unik má podobu špirály, točíme sa a točíme, prípadne kruhu, kde sme začali, tam aj skončíme. Radikálna zmena može /ale aj nemusí/ vyriešiť daný problém. Často používaš arogantné vyjadrenia, čo nemusia všetci prijať. Zamieňať pojmy a dojmy, kedy 10 - ročný výňatok zo života pomenuješ životopisom ..., životopis /biografia/ je ...definíciu nájdeš na Webe a zmiatneš tým takmer všetkých. Na napísanie životopisu okrem iných maličkostí nie som slávny a ani ním nikdy nebudem. Ďalej. Niekto ti chce vnuknúť inšpiráciu /Invalidný vozík/ a ty ho razom zmietneš zo stola tvrdením, že takých sa už napísalo..., má to prinajmenšom nádych určitej tvojej arogancie k názorom iných. Pravdepodobne v návale reakčných emocií si si v príspevku "Depresie a závislosť " otvorila svoje srdce, ktoré by malo na tej pomyslenej hranici zabrzdiť, ale týmto emociám som pravdepodobne rovnako ako ty, podľahol pri vložení príspevku "Cudzinec 0" aj ja. Na chybách sa treba poučiť a nehľadať vinníkov medzi tými, ktorí sú opačného názoru. Snáď v jedinom, v čom by sme sa naladili na rovnakú notu, by bola téma depresie, nemala by si vo všetkom, čo ti niekto predostrie, hľadať len pesimizmus, hovoríš, že v patnástich sa ti zdá predčasné hovoriť o nenaplnených snoch /príspevok bez názvu/, ale rovnaké je to aj v /tvojich/ dvadsiatich troch, takto sa možeš zamýšľať, keď budeš na dochodku, ale vtedy to už možno nebude mať podstatu a možno ani zmysel.
Menej /otvárať svoje súkomie/je niekedy viac ..., a akosi automaticky čakám tvoju reakciu: Ja ... a tí ostatní.