Bola krásna tmavá noc a Luna sa prechádzala po oblohe. Dívala sa na Zem a premýšľala, aké by to bolo žiť, ako človek. Mnohokrát by sa od tejto planéty najradšej odvrátila, ale keď videla všetku tú lásku, ktorú si ľudia dávali, mala sto chutí zísť na Zem a tiež milovať. Byť milovaná… Tíško si povzdychla a predchádzala sa ďalej. Čoskoro bude svitať na tomto mieste svitať, musí sa poponáhľať, aby stihla prejsť na miesto, na ktorom má teraz byť. Pridala do kroku a snažila sa na nič nemyslieť, iba na dráhu, ktorá jej bola určená. Snažila sa prejsť určenú cestu za čo najkratšiu dobu, ale nedarilo sa jej to. Otec ju potrestá, ak to nestihne. Od toľkého behu, ju už boleli nohy a cítila, že jej z nich vyteká krv. Oblizla si pery a keď sa rozbehla ešte rýchlejšie, potkla sa o jednu z hviezd. Tá na ňu nepríjemne zagánila a otočila sa jej chrbtom. Rýchlo zamrmlala popod nos, prepáčte a pozviechala sa na nohy. Vedela, veľmi dobre, že už mešká. Príliš dlho sa dívala na ľudskú lásku, príliš dlho ostala na jednom mieste. Po lícach jej začali tiecť slzy a cítila, že stráca sily. Dopadla a prudko dýchala. Nestihla to. Snažila sa chytiť dych, ale nedarilo sa jej to. Hlboko vo svojom vnútri pociťovala strach. Neskutočný strach, ktorý ju odmietal opustiť. Cítila sa bezradne, nevedela čo robiť. Čo povie otcovi? Čo povie Slnku? Ako ospravedlní svoje zlyhanie. Dnes má byť v niektorých krajinách Nov a mala sa s ním stretnúť, ale nebude tam. Rýchlo sa pozviechala na štyri a snažila sa aspoň dovliecť tam, kde mala teraz byť. Luna, ktorú bude vidieť na oblohe počas dňa, pomaly sa prechádzajúca… Vo vnútri duše ju sužovala prehra. Sklamanie zo samej seba. Nevedela, ako to všetko vysvetlí. Netušila… Dívala sa na svojho otca. Porušili čas, ona určite. Otec bol vždy tam, kde mal byť. Všemocné Slnko. Jej matka Zem, sa o ňu starala deň i noc a dávala na ňu pozor a ona? Sklamala vlastného otca. Vlastnú matku. Celú svoju rodinu. Svojimi sivými očami sa zahľadela do ohnivých očí svojho otca a pocítila vo svojom vnútri obrovskú bolesť. „Sklamala si ma, neskutočne si ma sklamala. Prečo? Prečo? Pozemšťania nie sú osoby, ktoré by si zaslúžili tvoju pozornosť, tvoju matku ničia, tak prečo?“ pýtal sa jej, ale ona nenachádzala odpovede. Dotkol sa jej svojimi lúčmi a vošiel jej do hlavy. Prehrabával sa jej myšlienkami a snažil sa nájsť dôvod, prečo jeho dcéra zlyhala. Čo také ju na ľuďoch zaujalo. „Láska? Ľudská láska?“ zatváril sa prekvapene a následne sa rozzúril. „Ty si zanedbala svoje povinnosti, kvôli ľudskej láske?!“ Zatvárila sa zahanbene. Jej brat, Merkúr sa na ňu smutne zahľadel a pohladil Venušu, svoju manželku, ktorú strhlo, keď začula svokrov nahnevaný hlas. Zvyšok obrovskej rodiny, len ticho mlčal a dúfal, že si nerozhnevá hlavu rodiny, ktorá na nich mohla obrátiť svoj hnev, ktorý teraz pociťovala mladučká Luna. „Otec, ja…“ „Čo ty Luna, no čo?! Sklamala si ma, kvôli ľuďom si… nechápem ťa.“ „Prosím…“ „Prosím ťa,“ ozvala sa Zem, ktorá sa dívala na svojho manžela. Ten k nej len pokynul, aby mlčala. Slabo prikývla a šla ďalej po svojej obvyklej dráhe pomalým krokom. „Potrestám ťa Luna, nič iné mi neostáva.“ „Prosím,“ začala plakať a dopadla na kolená. „Otec prosím, nie…“ „Láska… je to len cit, ktorý ľudia majú. Cit, od ktorého sa odvíjala každý jedna emócia a preto sú takými, akými teraz sú. Netvormi.“ Natiahol ku nej svoju ruku a ona pocítila bolesť. Tvrdú bolesť, ktorá jej prechádzala celým telom. „Musíš si plniť svoje povinnosti Luna, musíš.“ Zahľadela sa na svoje telo, ktoré postupne kamenelo. Vlastne, kamenela jej duša, prichádzala o vlastnú dušu. „Musíš byť presná, tak ako má byť každý člen z našej rodiny. Nemôžeš sa dívať na ľudí so zasneným pohľadom. Nemôžeš zanedbať svoje povinnosti.“ Slabo prikývla a mala neprítomný pohľad. „A premenovávam ťa na Mesiac, aby si bola presná a nezabúdala, nato, že už viac nie si žena. Aby si viac nesnívala a viac pamätala nato, že sa neoplatí, ľudí milovať…“ Mesiac prechádzal po nočnej oblohe a matka Zem sa dívala, na svojho syna. Pred mnohými rokmi, to bola jej dcéra. Jej jediná dcéra, ktorú mala a dnes? Je to syn, s kamennou dušou, akú má zvyšok rodiny. A to len preto, že zlyhala. Jediný, jediný raz… Potichu ju pozdravil a šiel ďalej. Už nemá viac svoju vôľu, je už len kusom kameňa, ktorý vlastne ani nežije. Zadívala sa na svojho muža a povzdychla si. vlastne, už ani nemá dôvod bdieť nad Mesiacom, neporuší pravidlá. Zem zavrela oči a tuho zaspala. Len duša, trepotajúca v jej vnútri, hlboko - hlboko pod povrchom, naďalej žije a čaká nato, kedy sa Luna zobudí…