„Adam!“ skríkla som na celú chodbu a vletela svojmu bratovi do náruče. Začal sa nahlas smiať a tuho ma objal. „No ako sa má naša budúca mamička?“ šepol a objal ma ešte tuhšie. „Poďme dnu, nie?“ pustila som ho a rýchlo odomkla. „Kde si bola?“ opýtal sa, keď sme vošli do mojej izby a posadili sa na moju posteľ. „Ehm… nikde,“ povedala som vyhýbavo a zadívala sa na fotku, na svojom stole. Bola som na nej ja s Veronikou a Adam nás držal na rukách. Usmiala som sa. „Nikde?“ nadvihol pobavene obočie a štuchol do mňa. Postavila som sa a vzala fotku do rúk. Vedela som, že Adam nedá pokoj dovtedy, dokým nezistí, kde som bola. Bol to predsa len starší brat, ktorý chce o vás vedieť všetko. Ale mala som s ním skvelý vzťah. „Na pizzy,“ povedala som a uškrnula sa. Vedela som, že mu to stačiť nebude, ale na zatiaľ sa odmlčal. „Čo podľa teba povedia rodičia na tvoju prítomnosť?“ Povzdychla som si. „Neviem. V poslednom čase to na nich bolo veľa. Moje tehotenstvo, Veronika…“ „Veronika? Čo sa stalo s Veronikou?“ nadvihol sa a pristúpil ku mne. Po líci mi skĺzla slza. „Elenka, čo sa jej stalo?“ Pokrútila som prudko hlavou a presunula sa k oknu. „Rozprávali sme sa. Začali sme po sebe kričať, hádať sa. Vybehla na balkón a zoskočila.“ „Preboha,“ šepol. „Nevie chodiť a nedávno ju presunuli do psychiatrickej liečebne.“ Obzerala som sa. Oči mal zavreté a opieral sa o rám dverí. „Ja som predtým ušiel a nenechal ani jednu správu kam. Naši rodičia sa môžu zblázniť.“ „Mama sa mi ospravedlnila a tvrdí, že to je jej vina, ako to celé dopadlo.“ „Nemyslím,“ povedal ticho. „Nemyslíš si, že sa mi ospravedlnila?“ Zasmial sa. „Síce to je na ňu niečo raritné, ale nie. Myslel som to s tou vinou. Jej vina to nebola. Rodičia ju tak vychovali a to, že si myslí…“ „Adam, ona tvrdí, že sa o nás ledva starala. Že sa nám nevenovala a hľadala len a len chyby a to predsa celý život robila!“ „Už to nerobí?“ nadvihol obočie. Pokrútila som hlavou. „Nerobí. Mňa samu podporuje a povedala mi, že mi podá pomocnú ruku pri výchove. Síce jej stále nevonia Jakub, ale keď počula, že sa mi snažil všetko vysvetliť, porástol v jej očiach a…“ „Jakub? Tak sa volá ten?“ nadvihol obočie. „Ups,“ povedala som a prehrabla si vlasy. Preriekla som sa, nevedel meno otca, môjho dieťaťa. „Jakub aký?“ Pokrútila som hlavou. „Aký?“ zopakoval už o niečo tvrdšie. „Novák,“ precedila som pomedzi zuby. „Ach, Novák,“ povzdychol si. Prižmúrila som oči. „Poznáš ho?“ Prikývol. „Chodil s tou Vanessou, pokiaľ viem i so mnou do triedy.“ „On bol tvoj spolužiak?“ nadvihla som prekvapene obočie. Uškrnul sa. „Veď vieš, že ja mám otcove priezvisko a neprevzal som si otčimovo.“ Prikývla som. Adam nebol dieťaťom môjho otca. Mama sa vydala druhýkrát, jej prvý manžel zomrel pri havárke, ktorú on pričinil. „Viem, Koloman. Asi preto nevie, že si môj brat. Ja som Ackermanová,“ uškrnula som sa. „Tak, tak,“ usmial sa. „Ani ma len nenapadlo, že keď ste rovnako starý, tak by ste mohli byť spolužiakmi. Veď i ja som chodila na tú školu čo ty.“ Prikývol. „Bol taký zvláštny. Posledné roky, čo som ho videl, viditeľne trpel a mal som pocit, že kvôli Vanesse. Bola zvláštna. Sám si toho mnoho prežil pokiaľ viem a ešte i ona ho týrala.“ „Stretla som ju, dnes,“ povedala som potichu. Zachechtal sa. „Dúfam, že si si otvorila ústa, to je to jediné, čo ju dokáže umlčať.“ Prikývla som. „Jasné, kebyže neotvorím, tak to nie som ja, no nie?“ žmurkla som na neho a rozosmiali sme sa na celé kolo.