Som drogovo závislá… Uvedomila som si to už dávnejšie, ale odmietala som si to pripustiť. Bránila som sa tej predstave, že sa raz budem radiť k závislákom, ktorí nevedia ako ujsť a robia všetko preto, aby mali svoju obľúbenú drogu po ruke. Takmer všetky myšlienky patria jej, droge. Viem, ako sa už cítia, tí, ktorí túžia po droge. Chcú sa jej vzdať, ale nejde to. Pomaly ju začínajú nenávidieť, chcú odísť. Chcú ju pustiť a nechať tak, ale nejde to. Závislosť je niečo silné, niečo otrasné. Viem o čom hovorím. Sama som závislá. Teraz si to už konečne pripúšťam. Každý je závislý od niečoho iného. Niekto od alkoholu, iný zase od cigariet. Ľudia, ktorí sa nedokážu vzdať heroínu a podobného svinstva. Ale sú predsa odvykačky. A kto má aspoň trošku silnej vôle, dokáže tam ísť a odvyknúť si. Detto bulimičky a anorektičky. Aj pre nich je tu psychiatria kde im pomôžu odvyknúť si od zvracania, alebo nejedenia. Aj to je istý druh závislosti. Ale čo mám povedať ja? Nie som závislá od cigariet, ani od alkoholu. Drog som sa nikdy ani nedotkla a dúfam, že ani nedotknem. Jem normálne, pravidelne a nedávim po každom jedle na wecku. Na moju závislosť však niet odvykačky. Niet liečenia. Iba ak sa sama postavím na nohy, ale ako? Keď droga je taká sladká a vždy tak krásne ulahodí môjmu organizmu. Asi by už bolo vhodné, aby som povedala na čom som závislá, že? Som závislá na osobe… na osobe, ktorú som milovala, možno stále milujem. Ale som na nej závislá. Plačem keď jej niet. Keď nepočujem jej hlas, je mi na nič. Keď necítim jej pach… keď necítim jej vlasy pod svojimi rukami. Začalo sa to nevinne. Chlapec si ma získaval na svoju stranu a zamilovala som sa doňho. Ale teraz? Milujem ho, to nemôžem poprieť, ale už je mojou drogou a mám pocit, že keď o ňu prídem, tak umriem… zastaví sa mi dych, prestane biť srdce. Mnohokrát sa to už stalo, že som sa nevedela nadýchnuť, pretože som cítila, že o svoju jedinečnú drogu prichádzam. A bolelo to, ako keď niekomu berú štipku heroínu… tak ma to bolelo, keď mi brali moju drogu. Tak som sa zamyslela, prečo vlastne na nás nemyslia? Na náš, „drogovo“ závislých? Veď predsa aj ľudia sú drogou a niekedy nám až spôsobuje orgazmus, keď cítime, že naša droga je tu a nikto nám ju neberie. A pochybujem, že som jediná, ktorá je závislá týmto spôsobom. Som drogovo závislá… áno, priznávam. Ale zároveň sa pýtam, prečo niet liečenia, na tento typ drogy? Na tento typ závislosti? Neviem, cítim len, že opäť prichádza túžobné vyvrcholenie, pretože moja droga je späť…