V zámku zaštrngotal kľúč. „Ahoj Elis!“ začula som mamin hlas. Otec s ňou nebol, očividne zostal pri Veronike, ako každý deň, keď mohol. „Ahoj mami,“ zakričala som a pozrela som sa na Adama. Ten však len pokrčil ramenami a uškrnul sa. Vyplazila som mu jazyk a utekala do chodby. „Mami, musím ti niečo povedať.“ Nadvihla spýtavo obočie. „Stalo sa niečo zlé?“ „Ehm… no… nie je to zlé.“ Usmiala sa. „Tak?“ V poslednom čase som cítila, že som sa stala jej slniečkom, i keď som nechápala prečo. Radikálne sa zmenila i keď som niekedy cítila, že má sto chutí zakričať si. „No… vieš…“ „Ahoj mama,“ začula som Adamov hlas. „Adam,“ hlesla mama a všetko jej vypadlo z rúk. Bola som prekvapená z jej reakcie. Rozbehla sa k nemu a tuho ho objala. Adam jej objatie opätoval a prekvapene sa na mňa díval a v jeho krásnych modrých očiach bola otázka: prečo nekričí? Pokrčila som ramenami a vytratila sa z chodby. Počula som mamine tiché vzlyky a jeho upokojujúci hlas. Zavrela som za sebou dvere a natiahla sa za mobilom. Musím sa porozprávať s Jakubom. „Ahoj Jakub.“ „Elis! Nečakal som, že zavoláš,“ začula som prekvapenie v jeho hlase. Usmiala som sa. „Nedokončili sme rozhovor, tak som sa chcela spýtať, či nepôjdeme niekam na večeru.“ „Ehm… no… iba ak by si prišla ku mne. Pečiem totiž zemiaky v trúbe a nechcem to nechať…“ „Chápem, kedy mám prísť? Vlastne… môžem vôbec?“ „Jasné! Mariana je aj tak niekde von. Vlastne… von je už asi týždeň, netuším čo s ňou je. Telefón má vypnutý, bojím sa o ňu.“ „Hmm… o pol hodinu prídem, dobre? A môžeš mi povedať čo chceš.“ „Okey, dokelu! Zemiaky! Prepáč, už musím,“ povedal rýchlo a ozvalo sa už len slabé šťuknutie. „Ďalej!“ zakričal. Otvorila som dvere a zacítila nádhernú vôňu a zaškŕkalo mi v žalúdku. Usmiala som sa a vošla do kuchyne, z ktorej vychádzal jeho hlas. „No téééda, má ešte niekto prísť?“ nadvihla som pobavene obočie. Pobozkal ma a pokrútil hlavou. „Pokiaľ viem, tak nikto a neboj sa, väčšinu zošrotujem ja.“ „A kam prosím ťa?“ ťapla som ho po bruchu. Zamračil sa. Zdal sa mi iný. Zhíkla som. „Ty si ostrihaný!“ Uškrnul sa. „Predstav si.“ „Kedy si sa stihol?“ „Tesne po tom, ako si zdúchla za bratom. Aj tak mi už odrastali konce a farba ma onudila.“ „Vidíš! Vieš kto je môj brat?“ zasmiala som sa. „Adam Ackerman?“ Vyplazila som mu jazyk. „Adam Koloman. Máme obaja iného ocka.“ „Kolík?“ zachechtal sa. „Kolík?“ nadvihla som obočie. „Ehm… ale nič. Bež do obývačky a vyber nejaký film,“ postrčil ma. „Aký kolík?“ nedala som pokoj. „Ja ti to potom raz vysvetlím, ale myslím si, že by si z brata nebola nadšená, takže si to zatiaľ nechám pre seba. No padaj!“ ukázal na obývačku a zabuchol mi pred nosom dvere. Pako. P.S.: Chcela by som oznámiť, že touto kapitolou pridávanie tohto príbehu ukončujem. Možno ešte v dohľadnej budúcnosti niečo pridám, ale myslím si, že momentálne na to nie je vhodná doba. Ani nie doba, ako moje momentálne obdobie. Mám toho rozpísané veľa a v dohľadnom čase mienim Tichý výkrik dopísať, ale viac kapitol tohto roku - i začiatkom budúceho, alebo vlastne, už nikdy - nepridám. Ďakujem tým, ktorí boli ochotní si toto prečítať, napriek všetkému a som Vám neskutočne vďačná. Dúfam, že toto moje rozhodnutie pochopíte. :) Múze zdar! S pozdravom Sima :)