Keď padne súmrak, mám sto chutí vybehnúť von a tancovať. Obliecť sa do noci a usmievať sa na nočnú oblohu. Jazdiť na koni a na nahom tele cítim kvapky rosy, či padajúcu hmlu. Mám sto chutí rozbehnúť sa lesom a pridať sa k tancu bludičiek a vábiť mládencov do svojich osídiel. Keď padne súmrak, mám sto chutí rozbehnúť sa svetom a ukázať svoju pravú tvár. V noci sa predsa na nič nemusím hrať, môžem byť sama sebou. Nemusím sa hanbiť zato čím som. Za svoju dušu, za svoje telo… noc ma aj tak prijme a bude brať ako svoju dcéru. Bude ma vítať a pozve ma do svojho náručia. Dodá mi síl, ktoré mi za denného dňa nemôže nikto dať, pretože sa nemôžem ukázať celá. Keď padne súmrak, mám sto chutí ukázať, kým som. Bežať a následne padať od únavy. Pocítiť tuhé objatie noci a vrelo dúfať, že ten pocit bude večný. Veriť, že ma už nikdy pocit bezpečia a lásky neopustí. Keď padne súmrak, mám sto chutí uveriť v niečo nemožné. Dúfať, že to čo sa deje, bude večné. Že už mi nikdy nikto neublíži a nezlomí moje zlámané srdce. Veriť, že láska bude vždy so mnou a vždy bude niekoho, kto mi pomôže na nohy, keď budem zle. Niekoho, kto ma zachytí a pomôže mi vstať. Milujem noc, zbožňujem súmrak… a prečo vlastne? Pretože mi dáva možnosť snívať…