Chodníky sú široké, keď...

Keď kráčam nočným mestom.

Keď ticho je ich heslom, ktoré...

nik už nepozná.

Otáčam sa za seba a túžim...

Kiež by niekto zvolal...

Zastav, tu si potrebný!

Zastav! Áno, presne Ty.

Ale nie.

Tu kričí na mňa bezďák zašťatý...

Zastav! Nemáš drobné?

Beztak, pod obraz už je ožratý.

Ako svätý muž zo sveta Hindu,

ďalší cigoš na mňa skúša fintu.

Však nechcem viac kupovať tupé nože...

Nechcem viac nerobiť to, čo sa i tak môže.

Otváram si fľašku, za slastných árii mačacích

a pýtam sa v duchu... Čo s večerom načatým?

Tak len brázdim ďalej mesto...

Snáď nájdem zmysel cestou.

No tie prekliato široké chodníky...

dláždené šprckami a špačkami

a sklenenými črepmi...

Som snáď zjazvený viac, než predtým?

Lejem do seba lacný Portugal.

Hltmi hladím dušu...

Kam som sa to zatúlal?

Kiežby mi tak ktosi povedal...

Stoj! Nekráčaj viac sám!

Všetko to má zmysel

a ty pre svet ozaj si drahý...

Nie len básnik – pútnik nocou nahý

Tak prekliato obnažený

v očiach ďalšej lacnej ženy.

Nemusel som tu zostávať do zotmenia...

ale kto odmietne priateľov?!

Naraz tma je príliš hustá...

už to nie je o chodníkoch...

Už túlame sa ako svorka,

my a smiech na sprostých vtipoch.

Plytké reči o láske a... 

po nich sex dakde v kríkoch.

Rýchlovka ako zo života kolibríkov.

Jediné, čo preruší dianie...

Stlmí rehoty a škreky...

Milosrdné svitanie.

Potĺkam sa z posledných síl,

kamsi do Mlynských nív...

Až ma napne, keď ju zavetrím...

Tú mocnú ľudskosť v povetrí.

Však rané svetlo na chodníkoch...

posmelí len holuby,

pasúce sa na zvratkoch z párkov v rohlíkoch.

Chodníky sú široké...

Či už kráčam nocou...

Či už kráčam ránom.

Vtedy už hluk je ich mottom, ktoré...

Prehluší tisíc a jeden motor.

Len pootočím hlavu...

Som súčiastka davu.

Mám chuť zavyť na ľudí...

Zastavte! Nechcete sa zobudiť?

Ale nie.

Tak sa to nestane...

Pre nás sú...

zafajčené podniky...

špinavé pajzle...

veľké korporácie a verejné hajzle...

A pomedzi to všetko...

Priširoké chodníky.