Možno je smrť niečo, prečo sa oplatí zomrieť. V tú chvíľu som to vedela. Umriem pre dobrú vec, umriem pre niečo, čo si to zaslúži. Na perách sa mi rozlial spokojný úsmev. Smrť je tichá, bezbolestná… ľahká ako vánok. Život je ťažší. Bola som rada, že umieram. Tak to bolo správne, tak to malo byť… Ležala v kaluži krvi a umierala. Na jej tvári sa rozlial sladký úsmev. Nechápal som, ako sa môže usmievať. Veď umiera! Smrť bola niečím, čoho sa báli všetci ľudia. Ale ona nebola človek. Bola anjel bez krídel. Tak sa o nej hovorilo. Anjel zoslaný samou bohyňou smrti, Morenou. Prečo Morena? Prečo dovolíš aby nám ju vzali? Prečo ju berieš tam, odkiaľ prišla? Keď som sa dívala na anjelov, ktorý umierali, bolo mi z toho zle. Mala som chuť plakať ako malé dieťa, mala som chuť sama zomrieť. Ale som bohyňa, Morena. Ja dávam ľuďom smrť, dávam im večný odpočinok a opäť ich zosielam na Zem. Nemohla som umrieť, nemohla… Ale keď som sa dívala na ňu, na anjela bez krídel, ktorého som poslala na Zem, aby pomohol ľuďom. A teraz som dovolila aby zomrela. Musela však zomrieť, kvôli nemu. Obetovala sa, kvôli láske. Tak to malo byť… osud sa predsa nedá zmeniť… Bola jar. Obdobie, ktorému kraľujem. Ja, sama bohyňa Vesna. Stála som vedľa bohyne smrti a zimy, vedľa Moreny a pociťovala som na vlastnej koži bolesť zo smrti mladého anjela, ktorý žil tak krátko, ktorému už nikdy nebudú vrátené krídla. Vedela som, že potrebuje oporu. Chytila som ju okolo pliec a tuho ju stihla. Som tu s tebou Morena. Som tu… Otvorila som oči. Na ústach som pociťovala chlad. Celé telo som mala studené. Pozrela som sa dole, na moje mŕtve telo. Na muža, ktorého som milovala a zachránila ho pred smrťou. Bola to správna vec, správny dôvod prečo zomrieť… Zodvihla som ruku a pritisla som si ju k perám, ktoré mi práve pobozkal on. Nič som však necítila. Počula som len zúfalý plač a prosbu, aby sa Morena zmilovala. Na ruke som však pocítila jemný dotyk… Natiahla som ruku za jej dušou a pohladila ju po ruke. V očiach som mala slzy, z toľkej bolesti, z pohľadu na jej mŕtve telo. Aj Smrť má city, aj keď ľudia majú iný názor. Dúfala som, že sa všetko vráti. Dúfala som, že bude všetko dobré. Keby som tak dokázala zmeniť osud. Sklopila som pohľad na muža, a zavrela oči. Osud je niečo nevyspytateľné, ale láska niečo neuveriteľné. Siahol som po noži a zahľadel sa na jeho ostrú čepeľ. Vedel som, že tak to bude správne. Žiť bez nej, by bolo ako žiť bez vzduchu. Musím byť s ňou… musím… Pozrela som sa na Morenu a v tej chvíli som vedela, že by bola radšej, keby nebola bohyňou smrti. Bola by radšej keby nemusela niesť na pleciach niečo, čo by nemala nosiť nijaká ľudská bytosť. Aj my bohovia sme ľudia, aj anjeli. Len máme moc, ale máme i city. Aj smrť ich má. Muž na Zemi pomaly umieral a Morena nemohla nič urobiť. Chápala som ju. Mala ťažkú úlohu. Možno je smrť niečo, prečo sa oplatí zomrieť. Pretože je nevinná, biela, bezbolestná a taká príjemná. Nepociťujete bolesť, len umierate. Žiť je ťažšie. Keby každý vedel, že smrť je takáto, každý by túžil umrieť a prestať žiť. Ale možno je to len môj výmysel. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle. Áno, je to len výmysel. Každý by túžil žiť. Umierať majú len tí, ktorých telo je už opotrebované. Tí už prežili všetko čo mali prežiť. Áno, smrť je niečo prečo sa oplatí zomrieť a preto na ňu musíme dlho čakať. Možno si teraz myslíme, že smrť je niečo, čo nemá zmysel… je to hlúposť. Smrť má zmysel. Pretože nám dáva to, čo nám bolo počas života odobraté. Aj smrť je súčasť života a preto si myslím, že sa oplatí zomrieť… Možno je smrť niečo, prečo sa oplatí zomrieť. Pomyslela si Morena a sadla si vedľa Vesny. Možno sú všetci ľudia len anjeli bez krídel, možno je smrť ozaj súčasťou života. A možno sa ozaj oplatí zomrieť pre niečo, čo je nám vzdialené milióny míľ. A možno je všetko inak…