V tej chvíli som netúžila po ničom inom, len aby sa o mňa niekto staral, strachoval a miloval ma. V jeho očiach, v tých zvláštnych hnedých očiach bolo toľko nehy a láskavosti... Usmiala som sa a tým sa môj plán skončiť so svojim životom načisto vymazal. Nerozplynul sa ako snehuliak na jar - postupne a pomaly, ale rozplynul sa ako kúsok ľadu v horúcom čaji. Rýchlo, ale príjemne.

„To som rád, že ste v poriadku, vôbec som vás nezbadal. Dávajte si väčší pozor,“ povedal mi muž príjemným hlasom, otočil sa a odišiel. Chvíľu som stála na ceste ako opustený vojak v poli. Nedokázala som na nič myslieť, pred očami mi stál muž s hnedými očami plnými nehy. A v tej chvíli som vedela, že to bolo prvý a posledný krát, čo sa môj pohľad spojil s jeho. Auto, ktoré pri mne hlasno zatrúbilo ma prebralo z týchto úvah. Pomalými krokmi som vystúpila na druhé poschodie do svojej malej pustej izby. Tá izba bola moje všetko. Nič viac mi život nedal, len túto pustú izbu. A tak veľmi som ju nenávidela! Ten starý stôl s jednou nohou kratšou ako ostatné, to popukané umývadlo a zájdené zrkadlo zavesené nad ním na nepríjemne vyblednutej modrej stene. Z modrej sa stala sivá, z postele sa stal nepriateľ a z okna sa dalo pozerať len na tehlovú stenu. Na tej stene by som aj teraz spozorovala najmenšiu zmenu, každú novú puklinu na tehle, každú pavučinu. A tá stena čo stále pozerala cez okno do mojej izby ma vôbec nepoznala a predsa bola svedkom môjho života. Sadla som si na posteľ, na stvrdnutý slamený matrac a plakala som. Teraz si uvedomujem ako som sa cítila vtedy dávno. Plakala som, lebo som sa bála života. Mala som strach z toho, že ma stretne niečo pekné a že tým zneuctím pamiatku tých čo som ľúbila. Ktovie, či oni by urobili to isté pre mňa. Vzdali by sa života kvôli mne? Odkiaľ prišiel ten nápad skončiť život? A prečo prišiel, prečo som ho k sebe vlastne pustila? Sediac na posteli, slzy mi padali na kolená, no nevedela som odpovede. Bola som zmätená, vyčerpaná a príliš prekvapená tým, čo mi chodilo po rozume. V tej chvíli mi myšlienky prúdili v hlave ako stádo divých koní vystrašené nepriateľom - lovcom. Boli také divé a také krásne slobodné. Moje myšlienky boli presne ako oni, niektoré krásne mladé plné síl, túžob a energie do života, iné boli sivé, so slabými chorými nohami, čo nevládali cválať tak rýchlo a nedokázali tak zaujať ako tie mladšie a silnejšie. Chcela som vysadnúť na toho prvého, na vodcu a kráľa stáda. Volal sa zmena. Predstavoval zmenu života, myslenia, túžob. Už ďalej nemalo zmysel čakať na súdny deň. Zrazu sa mi ten nápad zdal veľmi hlúpy a naivný. Veď som si zvolila tú najjednoduchšiu cestu! Cestu do raja, do ničoty, do večnej tmy bez citu a vnímania. Zvolila som si smrť ale nepomohla som jej, len som ju čakala. A to nebolo správne. Mal by sa človek rozhodnúť hneď či bude žiť alebo nie? Kto rozhoduje? My. My sebe kážeme a radíme a myslíme si, že tie rady sú správne ale občas to tak nie je. A na to tu máme srdce...

Chrbát ma bolel od nepríjemnej polohy, oči ma pálili od záplavy sĺz, no cítila som sa veľmi zvláštne. Akoby na mojom mieste bola hrdinka, ktorá práve získala slávu. Akoby dav ocenil umelca za bravúrny výkon. Ako keď je leto a vy vidíte dva biele motýle na zelenej lúke lietať sťa by svadobným tancom od jedného kvetu k druhému. Ako keď viete, že zajtra vyjde slnko a máte z toho veľkú, obrovskú radosť, lebo viete že vás čaká čosi nádherné a nezabudnuteľné. Tieto pocity vystriedali moju melanchóliu, moju chuť umrieť. Pozrela som von oknom a tá tehlová stena bola zrazu krásna, plná farieb a svojim spôsobom živá. Každá puklina bola jej vráskou ako vráska na mojej tvári, každý pavúčik bol jej priateľom ako priateľ je človek s človekom na Zemi. Stojac pri okne, utierala som si slzy a usmievala sa . zdalo sa mi., že som sa naozaj zbláznila, lebo tie zmeny som si nevedela vysvetliť. Mala som chuť stále sa usmievať. Chcelo sa mi tancovať! Mne sa chcelo tancovať, mne, čo som netancovala od svojej svadby. Môj drahý muž. Ako veľmi mi chýbaš, ako veľmi som ťa ľúbila, ako krásne sa nám spolu žilo. Aký sme boli šťastný. Ako tie dva biele motýle na zelenej letnej lúke. Najkrajšie chvíle som s ním strávila keď sme sa ruka v ruke prechádzali a snívali o budúcnosti, o kráse sveta a deťoch. Túto spomienku sprevádzal povzdych a ľútosť. Veľká ľútosť, že malé nevinné stvorenie zišlo z tohto sveta hoci ani nestihlo žiť. Moja krásna malá dcérka. No teraz, v tejto chvíli stojac pri okne, chcela som jej dokázať, že som silná a dokážem žiť ďalej. Mala som chuť dokázať to celému svetu a hlavne sebe. Moju myseľ však vystrašili obavy a neistota. Možno dokážem žiť, no mám právo aj na lásku? Na kúsok šťastia? Celý život som žila obyčajne, nič významné som neurobila a tak veľmi túžim po šťastí ako každý iný človek. Možno viac ako ostatní, vždy som chcela deti, manžela. Chcela som byť dobrou spoločníčkou a priateľkou a potom zrazu všetky sny zničil jeden človek. Nie len mne, určite mnohým ľuďom. A mnohí na sny zabudli.

Muž s nežnými hnedými očami dnes vo mne prebudil tieto staré, veľmi staré, túžby a sny. Znova v mojej mysli prúdila zdravá naivita a v mojom srdci si svoje kráľovstvo vytvorila nádej. Každý má nádej, tak prečo nie ja? Prečo moju nádej vtedy vystriedala túžba umrieť?

V ten večer husto snežilo. Z neba padali chumáče jemného bieleho snehu a zakrývali zem, mesto, celý svet svojou belobou. A ráno bolo krásne, slnkom ožiarený sneh sa ligotal akoby tisíce drobných diamantov ktosi rozsypal po zemi. Kráčala som dole ulicou svieža a nová. Dávno mi predtým nebolo tak dobre ako v tento deň. Necítila som únavu ako inokedy, keď som sa po bezsennej noci prebudila celá dolámaná od nepohodlného spánku. Akoby do mňa prúdilo svetlo odrážajúce sa od bieleho snehu. V parku dnes nebol nikto, len ja a moje myšlienky sme sa prechádzali po chodníkoch, ktoré len pred malou chvíľkou ktosi odhrnul. A medzi stromami bolo vidieť pár tmavých postáv ako pilne pracujú lopatami. Takto si zarábajú na život, na chlieb.

Nebola som dlho vonku, bola veľká zima, no nechcelo sa mi späť do mojej izby. Opretá o zábradlie na schodoch obytného domu, sledovala som ľudí okolo seba. Rôzne tváre, oblečenia, postavy...Hľadala som nežné hnedé oči toho muža, hoci vedome som si to nepripúšťala. V mojom srdci bola túžba po mnohých veciach. Malý čertík s menom strach však vyskakoval na povrch. Bála som sa, že moje rozhodnutie zomrieť bolo lepšie ako zostať žiť. Bála som sa, že nakoniec zostanem sama a nebudem to môcť zvládnuť. No ten malý čertík vyskočil zo svojho úkrytu len málokedy.

Slnko svietilo na bielu krajinu a usmiatych ľudí nesúcich škatule zabalené do lesklého vianočného papiera. Nikto nechce byť na Vianoce sám, ani ten najposlednejší oplan. Opretá o lakeť, dívala som sa do diaľky a snívala. Znova som snívala o živote. Nemôžem povedať, že kým som chcela umrieť som nesnívala. To nie. V mojich snoch sa diali mnohé veci, bola som v raji so svojou rodinou a všetci ľudia boli šťastný. Teraz boli ľudia veselý a šťastný tu, vôkol mňa, boli mi na dosah, mohla som cítiť ich dotyk pri podaní ruky, počuť ich hlas pri pozdrave. Tam, v raji , nič také neexistovalo a preto som sa usmievala.

Cez cestu kráčala žena, mne veľmi známa, niesla dve tašky. Vystúpila po schodoch na plošinku a zastala pri mne: „Anna,“ usmiala sa Milena, „ako vidím si v poriadku, keď sa znova usmievaš.“

„Áno som, aspoň myslím,“ objala som ju a pomohla jej s vecami k jej bytu.

Ponúkla mi, že spolu nájdeme nejaký lacný stromček a ozdobíme ho v mojej izbe a vzápätí ponuku zmenila a navrhla mi stráviť Vianoce s nimi. Bolo mojou povinnosťou odmietnuť túto lákavú ponuku, pretože moje správanie voči Milene bolo v poslednom čase naozaj hrozné. Nedala si to však vysvetliť a napokon ma prehovorila a vyčarila mi úsmev na tvári. Chýbalo už len pár dní a ja som ich strávila hľadaním drobností pre Milenine deti a pre ňu.  O peniazoch moje vrecká a tajná skrýša dávno nepočuli, poradiť som si musela z toho čo som mala, no dopadlo to dobre. A to, že oni mali z tých skromných darčekov skutočnú radosť bol ten najkrajší darček pre mňa. Boli to krásne Vianoce.

Ale priznám sa, že myseľ mi občas posmutnela nad vážnymi vecami. Potrebovala som peniaze na jedlo a na nájom, no žiadne som nemala. Vedela som že pred Vianocami nikde nepotrebujú ľudí, tak moje kroky smerovali do továrne. S malou nádejou v srdci som kráčala jedného dňa tam, odkiaľ ma pred pár mesiacmi poslali domov, lebo si mysleli, že som chorá. Prijali ma späť, ten tučný fúzatý chlap si ma pamätal a s veľkým úsmevom ma prijal do práce. Vyzeral úprimne rád a bola som rozhodnutá že ho nesklamem  a budem pracovať pilne až kým budem môcť. Aj som pilne pracovala a v krajčírskej dielni pri stroji som sedela mnoho dní potom. Niekedy, keď bolo zlé obdobie a nedalo sa ísť von, pretože boli kopy snehu, tuhá zima alebo neskôr príliš veľa blata, keď som vtedy sedávala za stolom a znova sa pozerala na tehlovú stenu, mala som v duši strach a neistotu. Od toho dňa, keď ma takmer prešlo auto, od tej chvíle keď sa môj pohľad stretol s pohľadom hnedých očí, som mala strach, že láska ma opustila s mojim manželom. A túžila som po nej ako kvet túži po čerstvej vode, ako chorý túži po lieku, ako nohy túžia po behu. Cítiť objatie – pevné a nežné zároveň, v ktorom sa človek cíti ako v inom svete, ako v raji. Objatie, pri ktorom si poviete: takto chcem zostať navždy. Nemala som ho, nemala som to objatie, nič som nemala len maličkú nádej, že sa ešte nájde niekto kto bude chcieť objať mňa a koho budem môcť objať ja. Akosi sa moje priority stále menili. Chcela som umrieť, potom žiť a zrazu som chcela milovať.

A keď prišla jar, keď sa celé mesto, celý svet a všetci vôkol mňa prebúdzali zo zimného pohodlia pri rodine, chodila som do parku a hľadala som nežné hnedé oči. Cez deň v práci i po večeroch v parku boli somnou len moje úvahy. Často sa prelínala minulosť s tým po čom som práve túžila. Pripomínala som si dotyky, hlasy, pohladenia a hlavne ten pocit, ktorý pri tom cítiť. Keď vám tá obrovská radosť, že nie ste sám tlačí slzy do očí, keď máte chuť kričať od radosti. Bolo to dávno a predsa myseľ nezabudne na čarovné okamihy šťastia. Keď rozkvitli prvé narcisy v záhradách bohatých domov, prestala som ľutovať svoje rozhodnutie začať žiť. Dlho ma trápila neistota, či to bolo správne opäť začať žiť, ale tie krásne voňavé rána, tie veselé kvietky, ktoré šťastnou náhodou zdobili moju izbu, vtáčí spev...jar prebudila Zem a jar prebudila aj mňa. Stratenú dušu, ktorá sa opäť našla a mala z toho radosť. Zlé a pochmúrne myšlienky som zaháňala ako dotieravé nenásytné muchy, ktoré by boli šťastím bez seba keby vám mohli celý deň bzučať okolo hlavy. No presne ako muchy, občas doleteli aj smutné myšlienky, no presne tak isto rýchlo sa znova museli vytratiť. Moja myseľ i moja duša boli rozhodnuté žiť šťastne v prítomnosti a znova túžili snívať o budúcnosti, a preto muselo prísť vyúčtovanie s minulosťou.

Jedného večera som na môj drevený stôl postavila dve sviečky. Sadla som si, zapálila ich a chvíľu som len tak pozerala na plamienky a spomínala. Prešla som odznova takmer  každý deň svojho života až po manželovu smrť.

Znova som bola v stane Červeného kríža, v poľnej nemocnici, čo bola neďaleko mesta, kľačala som pri provizórnom lôžku a tuho som stískala manželovu ruku. Strácala som všetko čo som na svete mala. Milovanú osobu, manžela, priateľa, ochrancu v jednej osobe. Slzy mi stekali po lícach, šteklili na perách, pálili ma na brade, až kým mi ich Pavol slabou rukou nezotrel z tváre.

„Anka, netráp sa, neplač. Už bude dobre,“ chlácholil ma, no ja som mala upokojovať jeho a dodávať mu silu a odvahu. „Anka, veľmi ťa ľúbim. Celý život s tebou bol nádherný, vždy ťa budem milovať najviac na svete...“ stíchol, sťažka sa nadýchol. Nešťastne ho zasiahli tesne popri srdci, niektoré rebrá mal polámané. Díval sa mi do očí s toľkou láskou. Usmievali sa jeho oči, nebol v nich strach, ani bolesť, ktorú už nemohol cítiť.
„Paľko, neopusť ma, prosím, nenechaj ma tu samu...“ prosila som ho, čelom opretým o naše spojené ruky. Pohladil ma po vlasoch: „Anka, nezabudni na mňa...“

„Ako by som mohla,“ pozrela som mu do tváre. Sklonila som sa k nemu, pobozkala som ho a zašepkala: „Nikdy na teba nezabudnem láska moja. Nikdy v živote...“ a potom jeho zovretie povolilo a oči sa prestali usmievať.

Sťažka som si vzdychla, pomodlila sa, sfúkla som jednu sviečku a odpustila som svojmu mužovi, že umrel a mňa nechal samu trápiť sa v zničenom svete. Sľúbila som, že nikdy nezabudnem a nezabudla som. Druhá sviečka patrila mojej dcérke. Pomodlila som sa za jej malú dušičku a popriala jej šťastie v nebi. Dávno som jej odpustila, lebo odišla skôr ako ju tento krutý svet zničil.

Potom zhasla druhá sviečka a celú noc som sediac na posteli opretá o chladnú stenu plakala a modlila sa. Prosila som o odpustenia a o požehnanie, aby som mohla začať nový život.

     Bola sobota, mesiac aj niečo po mojom celonočnom prosení o odpustenie, po mojom krásnom i trpkom spomínaní. Park voňal zelenou trávou a mne slnko vyhrievalo tvár. Lavička bola síce dosť nepohodlná ale sediac opretá o ruky za chrbtom, mala som vyvrátenú tvár dohora k slnku a so zatvorenými očami som sa vyhrievala ako jašterička.

V korunách stromov spievali vtáčkovia a na voňavej zelenej tráve tancovala bosá letná víla. Šaty jemné, akoby ušité zo snov jej povievali okolo nôh v nádherných zmenách farieb, vlasy jej pohládzal nežný vetrík a jej úsmev rozžaroval celý svet. Tá víla som v tej chvíli bola ja.

„Môžem si prisadnúť?“ zaznel hlas a môj sen sa rozplynul. Zdvihla som pohľad na muža, ktorý si sadal vedľa mňa. Rýchlym pohybom si napravil klobúk a potom vystrel noviny, aby sa do nich začítal, mňa ignorujúc. A moje srdce bolo ako divé. Ako zviera dlho väznené v klietke čo práve vypustili a ono rýchlo nevie čo skôr, či sa tešiť a výskať od radosti, alebo padnúť na zem a umrieť slobodné. V rukách som žmolila šatku, dívala som sa ako ju krčím ale myseľ som mala kdesi inde. Aj teraz som na ramenách cítila ruky toho muža s nežnými hnedými očami... Odvážila som sa pozrieť na neho. Čítal čosi zaujímavé, jedno obočie mal trochu nadvihnuté, potom sa zrazu zamračil, chvíľu čítal pokojne akoby nič a keď skončil otočil stranu. Bol ako zjavenie, mojim očiam sa nedalo prikázať: pozerajte inam. Vpili sa do jeho tváre, do jeho rúk, do spôsobu ako sedel, ako sa dotkol klobúka. Všetko si myseľ ukladala do tajnej skrýše aby bol každý kúsok neho pri spomienke ako skutočný. Zrazu sa na mňa pozrel, nestihla som uhnúť pohľadom a naše oči sa do seba zahľadeli. Už som si myslela, že sa to nikdy nestane, že nikdy neuvidím toľkú lásku a nehu v tých očiach. V tej chvíli nebolo na svete nič. Nebola som v parku, vznášala som sa v oblakoch.

„Smiem sa spýtať, prečo si ma tak dôkladne prezeráte?“ nespustil zo mňa oči, ani keď skladal noviny. Už som si bola istá, že je to on. Muž v sivom kabáte, čo ma pred pár mesiacmi takmer prešiel autom, muž, ktorého oči boli ako dva hypnotické kamene. Myseľ mi fungovala, no dosť pomaly. Kázala mi hovoriť, zahnať toto trápne ticho. Niečo sa opýtal, nuž by mal dostať odpoveď. Potom sa myseľ rozhodla, že sa zasmejem, na odľahčenie napätia, ale vydala som zo seba len akúsi veľmi zlú napodobeninu smiechu. Rýchlo sa môj pohľad upriamil späť na šatku, no cítila som, že tentoraz si on prezerá mňa a keď som zdvihla hlavu, potvrdilo sa to.

„Pred pár mesiacmi ste ma takmer zrazili autom a odvtedy neviem zabudnúť na strach, ktorý ste mali vtedy v očiach,“ vychrlila som jednám dychom. Razom sa jeho tvár zmenila, usmiali sa jeho pery i jeho oči.

„Pravdaže! Hneď som vedel, že som vás už kdesi videl. Je mi to hrozne ľúto, ale zdalo sa, že ste boli v poriadku. Je to taká zvláštna náhoda,“ usmievajúc sa, rozložil si noviny a začal znova čítať.

„Zvláštna náhoda,“ s povzdychom som zopakovala jeho slová a rozvinula som šatku. Jemná látka ma pošteklila na krku, pod bradou sa zjavila mašľa a z tej hrčky, ktorú som pred chvíľou žmolila v rukách bola opäť ozdoba na krku. Srdce mi pukalo sklamaním, sny ronili more sĺz, pretože zlyhali, no nohy nechceli poslúchať. Nechceli len tak odísť. Akoby nevedeli, že viac nedokážem zostať tu v parku na lavičke vedľa muža, ktorého existencia mi priniesla krásne sny, no on tie sny nepoznal a netušil o osobe, ktorej patrili. Celé moje ja túžilo znova na neho pozrieť a oči poslúchli. Čítal svoje veľké noviny, zahĺbený do článku netušil, že moje sny sa trhajú a potápajú sa na dno ako malá papierová lodička. Netušil, že jeho tvár pozorne skúmajú dve smutné oči. Netušil, že osoba, žena vedľa neho, chcela ho spoznať, byť s ním priateľka. Alebo to tušil? Otočil sa ku mne a znova mal v očiach nehu a lásku, čo mu tam pred chvíľou chýbali. Spýtal sa, či som v poriadku. Po líci by mi padla slza, no nemala to dovolené. Predbehol ju úsmev a veselá klamná odpoveď: všetko je v poriadku, prajem pekný deň. Nohy začali poslúchať, vstali a niesli ma preč z parku, preč od lavičky. Do diaľky v akej boli doteraz, ďaleko od snov, no bližšie k skutočnosti a k pravde. Stalo sa to, čo som tušila, no nechcela som si to pripustiť skôr ako nebudem mať dôkaz vo svojich rukách. Boli to len moje sny, áno vedela som to. No myslela som, že aj on možno... bol by to osud, keby myslel a túžil tak ako ja. Bolo by to zvláštne krásne keby jeho hviezda svietila na nebi blízko mojej. Bolo by to krásne keby bol aj on vtedy v mojich očiach vedel čosi, čo by mu nedalo spávať, čo by ho nútilo myslieť na mňa a snívať.

Doma ma čakala samota, no nenahnevalo ma to. Bolo to čosi iné, čo ma nútilo smiať sa i plakať zároveň. Ja a moje naivné, priam dievčenské sny. Dospelá žena, ktorá toľko prežila, sa zrazu správala ako mladé dievča. Bola som blázon, že som o takom niečom toľko snívala. Sny sú v poriadku, keď ich užívame s mierou. Keď sa to s nimi preženie, pomúti vám to rozum a zrazu si myslíte, že všetko pôjde jednoducho a že sa nič zlé nedeje. Sedela som na stole, nie na stoličke ako zvyčajne s tvárou v dlaniach. Na stole, hompáľala som nohami a zazerala na tehlovú stenu. Zrazu moja myseľ presne vedela, čo sú hlúpe sny o ktorých je škoda snívať a čo sú sny krásne a majú nádej, že sa splnia. K tým prvým patril on, bol to konkrétny človek s nežnými hnedými očami, k tým druhým patrila nádej a láska. Konečne ma čosi osvietilo, konečne mi svitlo, zrazu som zistila, čo vlastne naozaj chcem.  Nebol to ON s tými očami. Bola to láska. Čistá, úprimná a nežná láska. Taká ako tá prvá. Usmiala som sa na tehlovú stenu. Bola som spokojná s týmto vysvetlením, ktoré upokojilo moje smutné srdce a utíšilo slzy sklamania. Keď bolo vtedy mojim cieľom umrieť, nepomohla som smrti aby prišla a asi sa to aj vyplatilo. Preto som sa rozhodla, že nebudem pomáhať láske, len ju budem čakať s pocitom, že raz určite príde. A popritom čakaní ju budem dávať tým, ktorí sú mi najbližší.

Ďalšie dni boli ako predtým a predsa boli čímsi iné. Myslela som na iné veci ako predtým. Ľudia v práci sa ma pýtali, prečo sa zrazu tak usmievam a žiarim šťastím. Moja odpoveď bola jednoduchá, prostá a jasná ako letné nebo bez tmavých mračien. „Žijem,“ vravela som každému. A každý sa čudoval nad tou vetou, no po chvíli sa aj ten čo sa spýtal, začal usmievať. Jedna žena mi raz povedala, keď sme odchádzali z továrne: „Máš pravdu Anna, prečo sa nemám usmievať? Sú ťažké časy a ja žijem a pracujem. Mám na chlieb, mám kde bývať. Bola som hlúpa, keď som chcela viac a závidela. Pozri,“ ukázala smerom k parku. „V tom parku spí každú noc na lavičke chlap s jednou nohou...“ Pozrela som ta. Slnko dávno zapadlo, nebolo veľa vidieť a predsa bol vo mne pocit, že tam je ktosi koho možno poznám.

„Poď sadneme si na chvíľu a porozprávam ti, čo sa mi stalo,“ usadili sme sa pri továrni, park sme mali za chrbtom a žena mi porozprávala o tom, ako sa raz večer vracala domov cez park, no bola príliš unavená, tak si na chvíľu sadla na lavičku pod starý košatý dub, aby si odpočinula. Chvíľu len tak sedela, premýšľala nad svojim životom, ktorý sa jej zdal úbohý a závidela bohatým dámam v rukavičkách, čo sa prechádzali po parku s rovnako bohatými pánmi. Potom sa pri nej pristavil akýsi neznámi a po opýtaní si k nej prisadol. Až vtedy si všimla, že má len jednu nohu, predtým to zakrýval dlhý plášť. Bolo na ňom vidieť, že je chudobný a nemá kde bývať. Pustil sa s ňou do reči a povedal jej, aby nebola smutná, že aj on taký kedysi bol, ba chcel aj umrieť, no teraz je šťastný a spokojný s tým čo má. Ona však tvrdila svoje, že každý má právo na čosi viac. Vyhrešil ju a opísal jej svoju príhodu, ktorá ho postupne menila.

„Nezmenilo to môj postoj hneď,“ dodala žena, „dlho som si myslela, že je len blázon, že sa na rozume pomiatol, keď je spokojný s tým, že nič nemá. No ale potom si mi ty povedala to isté a začala som nad tým viacej rozmýšľať. Tak a teraz sa aj ja snažím byť spokojná s tým čo mám. Ďakujem ti,“ objala ma. Prekvapilo ma to, aj potešilo, lebo dávno ma nikto neobjal len preto, že bol rád. Zrazu navrhla, aby som išla s ňou, aby sa poďakovala aj tomu mužovi na lavičke. Sťažka dýchajúc, kráčala som vedľa nej do parku, noha striedala nohu, uši zachytávali zvuk jej hlasu, no myseľ bola zaujatá čímsi iným. Tak dávno to bolo, čo sme sa stretli, rozprávali a mysleli na smrť. Moja zvedavosť bola obrovská, uspokojiť ju mohla len odpoveď či je ten človek naozaj šťastný, či je to práve ten istý, ktorý pred vyše rokom túžil po smrti. Moje druhé ja začalo myseľ upokojovať, že to určite nemôže byť on, bola by to príliš veľká náhoda, aby dvaja ľudia mali na rovnakom mieste v takmer rovnakom čase rovnaké myšlienky. Kráčali sme pomaly, cesta sa mi zdala akoby sme išli večne, akoby som len dvíhala nohy, no stále stála na mieste. Prečo som však mala také zvláštne pocity? Čo to vlastne bolo? Strach alebo radosť? Alebo strach z radosti? Nevedela som to, v tej chvíli by mi bolo milšie kráčať sama domov, do svojej sivej izby, čosi zjesť a spať. Prečo ma len táto žena zastavila? Načo som ju počúvala? Načo som s ňou išla? Chcela sa poďakovať človeku, ktorý spolu s mojou pomocou vraj vrátil úsmev na jej tvár a pokoj jej duši a mysli. Prečo sa ma neopýtala či chcem ísť s ňou? Mala som ju zastaviť, povedať, že nie je potrebné aby som tam šla. Pozrela na mňa: „Hej Anna, čo ti je? Vari sa bojíš? Ale čoho dievča?! Veď ten chlap je neškodný, dobrý ako baránok. Je taký istý ako ty, boli by ste priatelia a neboli by ste každý sám.“

Ťahala ma za sebou a už som sa nebránila. Nohy ma niesli jej smerom. Myseľ to postupne akceptovala a upokojila sa. Veď mala pravdu. Teraz mám šancu rozdávať lásku tým, ktorý ju od nikoho nedostávajú. A možno ho predsa nepoznám,. A keby aj. Moju pomoc dostane ktosi, kto si ju zaslúži pre to, čo všetko musel doteraz prežiť.

Kým sme prišli k lavičke pod starým dubom, na ktorej spával, na perách mi pohrával úsmev a v duši mi vládlo odhodlanie pomáhať, byť dobrá a milá. Moje myšlienky sa menili rýchlo ako zrýchlené prúdenie času. Bola som zrazu na seba hrdá ani som presne nevedela prečo. Obe nás však čakalo sklamanie. Lavička bola prázdna. Žena sa obzerala vôkol, no nebolo nikoho vidieť. Sadla si na lavičku a čosi hovorila o tom, aká je to veľká škoda, že tu nie je. Nahlas premýšľala, či sa mu niečo nestalo...

„Mala by som ísť domov,“ prerušila som ju. Pozrela na mňa neveriaco: „Naozaj? Nepočkáme chvíľku? Možno príde. Chcem mu poďakovať.“

„Ako chceš, ale ja som unavená a ráno ideme obe do práce. Veď sa mu niekedy poďakuješ.“ Vstala, uznala, že mám pravdu, že treba ráno zavčasu vstávať, no predsa sa poobzerala dookola, či ho neuvidí prichádzať.

Kráčajúc domov, myslela som na muža s hnedými očami. Keby to on bol tým mužom na lavičke, bolo by to krásne. Kým som vyšla po schodoch do svojej izby, vyhrešila som sa za svoje naivné myšlienky a zakázala som si myslieť ešte raz na toho s hnedými nežnými očami.

 Každý ďalší deň sa moja myseľ zatvárala pri myšlienke na neho. Darilo sa mi statočne a po pár dňoch bol len snom, ktorý patril mladému naivnému dievčaťu vo mne. Žena, ktorou som bola, vedela, že sny a skutočnosť sa spoja len v tej pravej chvíli. Tá chvíľa mala nastať aj pre mňa, no zatiaľ len blúdila vo svete a čakala. Niekedy večer, kým na moje viečka padol nepokojný spánok, v mojich predstavách sa odohrával okamih šťastia, keď sa skutočnosť spojila so snom a vytvorila neopakovateľný okamih šťastia, lásky a pocitu nesmrteľnosti. Tie okamihy pred spánkom vo mne celý deň blúdili ako životabudič, nútili ma chodiť hrdo so zdvihnutou bradou a úsmevom na perách. Vtedy ľudia prijímali moju pomoc s ľahkým prekvapením, no večer si líhali spať s pocitom, že ktosi bol dnes k nim dobrý a pozorný- tak ako žena čo im pomohla.

Asi mi bolo súdené to, čo sa v ten piatok trinásteho stalo. Kráčala som z továrne, unavená až tak veľmi, že mnou prúdila radosť pri predstave ako svoju unavenú hlavu zložím na vankúš a telo na tvrdú posteľ. Kráčala som po pamäti, nevnímajúc ľudí okolo seba ani ľudí pred sebou. Nemyslela som na to, že by som mohla niekoho rozveseliť alebo pomôcť mu, tak ako som to robila predošlé dni. Mojou jedinou túžbou bolo vojsť do svojej izby, zamknúť dvere, umyť a najesť sa a spať. Spať až do neskorého rána. Čakala ma sobota, jediný voľný deň. Aj v nedeľu sme popoludní museli ísť na pár hodín do práce. A túto radosť z voľného dňa každý týždeň zažívali všetci zamestnanci v továrni. Takmer pred domom ma dobehla žena z práce a lapajúc po dychu ma prosila aby som s ňou išla večer do parku pohľadať toho muža. Bolo to vyše dvoch týždňov, čo ma oboznámila so zmenou svojej nálady, už som nečakala, že ma znova osloví. No nedalo sa zabudnúť na to, čo mi vtedy povedala. Lákalo ma to, chcela som vedieť kto je ten neznámy. Takmer každý deň aspoň jedna moja myšlienka patrila tej otázke a odpovedi na ňu. Odpovede boli rôzne, no nakoniec nebola ani jedna dostatočne dobrá na to, aby upokojila moju zvedavosť. Ešte väčšmi ma zaujímalo, čo zmenilo jeho život. No i keď bola moja zvedavosť veľká, v tej chvíli ako ma zastavila bola ako blška v porovnaní so slonsky veľkou únavou. Každý človek – ako i ja, niekedy jednoducho zabudne na všetko po čom túži, dá to bokom, a chce len oddychovať a nemyslieť na to, čo ho čaká. Prekvapilo ju moje odmietnutie a mňa to trochu neskôr aj mrzelo, no v tej chvíli mi to bolo jedno. Už ma pomaly opúšťala túžba stále pomáhať ľudom a počúvať ich starosti. Jediné čo som potrebovala bola vzpruha. Niečo – dôkaz, že idem správnym smerom. Malý dôkaz, že to ako som sa rozhodla bolo správne. Čakanie na ten dôkaz, na znamenie, ma už unavovalo. Trápilo ma, že ma opúšťajú romanticko – optimistické myšlienky, opúšťalo ma rojčenie a dúfanie len v dobré veci a udalosti. Dni sa nemenili, ľudia sa nemenili, všetko bolo rovnaké a nič nebolo krajšie ako som dúfala. Keď som pred pár dňami na ulici stretla párik zaľúbených mladých ľudí, videla som v ich tvárach len úsmevy a lásku, lebo to som mala vo svojom srdci. Teraz vidím len vrásky na čele, starosti a trápenie. Len veľmi málo úsmevov.

„Vidíš čo robia sny?“ spýtala som sa nemej tehlovej steny, ktorá mi nemusela dať odpoveď. Dobre som ju poznala. Moje srdce túžilo po láske a po šťastí, moja myseľ o nich snívala. No nepripravili sa na to, že to nebude zajtra či o týždeň. Verili, že láska a šťastie prídu na zavolanie ako Gin z Aladinovej lampy- no keď sa tak nestalo, srdce a rozum začali pochybovať, strácali nádej a nádej slabla, pretože srdce už tak netúžilo a myseľ toľko nesnívala. Už som nebola veselá, bola som smutná a sklamaná, nesedávala som pri okne alebo na posteli, moje miesto bolo znova pri stole s tvárou v dlaniach. No tento piatok som si povedala : Dosť! Nebudem sa viac trápiť tým čo mohlo byť ale nie je. Začnem sa pripravovať na to, čo raz príde. A možno tomu pomôžem. Neľahla som si spať, no umyla som sa a najedla. Tento piatok mal byť dňom, kedy sa moja zvedavosť upokojí. Či bude aj spokojná, to som dopredu netušila, no ani na tom až tak nezáležalo. Hlavne, že budem vedieť, či ten muž na lavičke je ten, ktorého poznám a ktorý bol kedysi mojim a manželovým priateľom.

     V duši zmiešané pocity, nevoľnosť v žalúdku a spotené dlane sprevádzali moje pomalé kroky smerujúce do parku k veľkému košatému dubu. Hoci som sa rozhodla, že sa sama presvedčím o totožnosti toho muža, a hoci vo chvíli toho rozhodnutia na svete nebol nikto odvážnejší než ja, v tom momente ako moja noha vkročila do parku som dostala strach. mohlo sa stať čokoľvek. Neviem čo by však bolo horšie. Či zažiť sklamanie, alebo sa stať obeťou nejakého nočného násilníka. Našťastie bol park osvetlený a keďže som navôkol nikoho podozrivého nevidela, tento strach ma opustil. Zostala len obava zo stretnutia. Blížila som sa k určenému miestu kladúc si mnoho otázok. Bude to on? Ak áno, čo sa stane? A čo sa stane ak nie? Budem sklamaná, alebo sa zľaknem neznámeho? Odpovede prišli postupne. Ak by to nebol on, budem sklamaná, no nič to nezmení na mojom – teraz už pevnom – rozhodnutí žiť šťastne, ako príklad ostatným. Aj tak sa ho opýtam to, čo ma zaujíma, čo zmenilo jeho postoj k životu. Podľa môjho tušenia bola lavička opustená, no aj s tým som rátala. Sadla som si a čakala som. Zaklonila som hlavu a pomedzi konáre som sa snažila zazrieť hviezdy. Vykrúcala som sa zboka-nabok, no veľa som nevidela.

„Ťažko cez tie listy niečo uvidíte,“ ozval sa pri mne mužský hlas. Prudko som zdvihla hlavu a zazrela muža v dlhšom kabáte a s paličkou v ruke. Na tvári mu žiaril úsmev, z jeho tela vyžarovala energia a veľká sila. Takého som ho poznala. Opätovala som mu úsmev a pozvala ho, aby si prisadol. Nespoznal ma hneď. Sadol si vedľa mňa, chvíľu na mňa pozeral a potom sa na jeho tvári objavilo veľké radostné prekvapenie.

„Anna?“ opýtal sa s úsmevom. Prikývla som a on ma tuho objal. Objal ma... Odtiahol sa, držiac ma za plecia rýchlo hovoril aký je šťastný, že ma vidí, či som zdravá a tak. Chcel vedieť prečo sa túlam takto sama nočným parkom, je to nebezpečné.

„Povedali mi, že si tu, že si šťastný, a ja chcem len vedieť čo ťa zmenilo. Nič viac. Potom pôjdem ak to budeš chcieť a nechám ťa na pokoji.“

„Ale Anna,“ znova ma objal. „Som tak rád, že ťa vidím! Chcel som ťa navštíviť, no neviem kde bývaš. Nemusíš ma nechať na pokoji, budem rád, ak zostaneš chvíľu pri mne a budeme znova priatelia. Ako kedysi.“ Pozrel na mňa a v tej chvíli celé moje ja vedelo, čo sa stalo. Toto je dôkaz, tento muž je dôkaz, že moja cesta je správna. Vedela som, že viac nebudem sama a on nebude sám.
„Vraj nemáš kde bývať?“ opýtala som sa, akoby ignorujúc jeho predchádzajúce slová. „Máš pravdu, nemám, no takto som spokojný. Viem, že nič lepšie si teraz nenájdem,“ vtipkoval.

„Môžeš bývať u mňa.“ Môj návrh ho zaskočil. Chvíľu mlčal a potom sa len ticho opýtal či žartujem. Myslela som to vážne a to ho ešte viac prekvapilo. Nasledoval dlhý rozhovor a na jeho konci súhlasil. Porozprával mi svoj príbeh od tej hroznej udalosti, keď mu zabili rodinu, cez to, ako bojoval vo vojne, neskôr sa ukrýval a živoril, až k okamihu, keď sa v parku jedného rána prebudil s jedlom, peniazmi a teplým kabátom vedľa seba, pekne zloženými na kôpke. Uvedomil si, že ešte existujú aj dobrí ľudia čo za svoju pomoc neočakávajú nič. Musel však dlho premýšľať nad tým, či je to skutočne tak. Až potom sa rozhodol, že bude spokojný s tým čo má, bude sa to snažiť čo najlepšie využiť a začne pomáhať iným a pracovať tam, kde sa bude dať. „Bolo to vlastne jednoduché,“ dodal nakoniec. Na oplátku som mu i ja porozprávala svoj príbeh a znova mu navrhla aby býval u mňa. Chcel vedieť prečo to chcem.

Zamyslela som sa a ocitla sa v sne. V sne o šťastnom živote, v ktorom je pokoj, istota a istý druh lásky. O živote, kde sa ráno človek prebudí s pocitom, že dnes ho čaká práca, ktorú si vybral a ktorá ho začne tešiť keď skončí a bude sa môcť ďalšie ráno vrátiť. Kde človek hneď ako odíde z domu a zavrie dvere, bude spokojný, že odchádza pretože ten okamih, keď sa vráti bude stokrát krajší, pretože bude doma a bude ho čakať niekto, koho má rád a koho obdivuje. A život, v ktorom si človek večer líha s pocitom ,že deň bol krásny a zajtra príde ešte krajší. No hoci som snívala, vedela som, že bude ťažké taký život vytvoriť a žiť. Že bude ťažké, tešiť sa každý deň z rovnakých vecí, že bude ťažké tešiť sa. No chcela som to aspoň skúsiť. Mať v rukách dôkaz, či sa to dá alebo nie. A na to bol potrebný ešte jeden človek. Človek, ktorý veľa prežil, chcel umrieť no napokon chcel žiť. Človek ako ja. Adam bol ten pravý, vedela som to. Chvíľu potom, ako si vypočul môj príbeh a môj dôvod k tomu aby býval spolu so mnou, premýšľal. Mlčal, hľadiac do tmy len občas pokrútil hlavou alebo neveriaco na mňa pozrel. Odmietnutie by nič nezmenilo, bola som naň pripravená už cestou do parku. Otočil sa ku mne a opýtal sa, či to myslím naozaj vážne. Či naozaj chcem ľuďom a sebe dokázať, že sa tak dá žiť.

Od toho dňa mal on strechu nad hlavou a ja priateľa. Ráno som sa tešila na návrat z práce a on bol rád, že keď pôjde von, bude sa môcť vrátiť. Moja myseľ bola spokojná, srdce sa tešilo a sny sa začínali plniť. Každý večer sme sa chvíľu rozprávali a vtedy som mala pocit, že nikto neexistuje, len ja a on a tento príjemný pocit.

No nebolo to dokonalé. Niečo tomu stále chýbalo a nevedela som čo. Darmo som vyzvedala, či jemu niečo nechýba, či je spokojný a šťastný. Zakaždým ma musela utíšiť rovnaká odpoveď. Bol spokojný a šťastný a nezdalo sa mu, že by čosi chýbalo. No ja som vedela, že niečo chýba a to ma trápilo. Začala som nad tým veľa premýšľať, vytvárať v mysli nové možnosti, niečo, čo by takýto život ešte vylepšilo. Sediac za stolom , zadumane som hľadela na tehlovú stenu. Občas mi to pomohlo, no v ten večer nie. Adam sedel vedľa mňa a tiež sledoval tehlovú stenu.

„Idem sa prejsť,“ vstala som, chcel ísť so mnou, no odmietla som, musela som byť sama. Kráčajúc dole schodmi, myseľ mi blúdila chodníčkami tmavého lesa, nad ktorým sa vznášala jediná otázka : čo tomu ešte chýba? Vnútorný hlas mi hovoril: nič tomu nechýba Anna, prečo pochybuješ. Veď je všetko ako má byť, ako si to chcela. Prečo si chmúriš myšlienky?

Moje kroky smerovali do parku. Bol pokojný večer, jeden z mnohých. V parku bolo niekoľko ľudí, prechádzali sa a ich kroky sprevádzal tichý rozhovor. Lavička pod starým dubom, akoby čakala len na mňa. Zamyslená a ponorená do spomienok som si sadla, oprela sa, zatvorila oči a nechala myšlienky voľne plynúť. Odkiaľsi zhora som videla svoje telo sedieť na lavičke v žiari svätojánskych mušiek s úsmevom na perách. Celým telom mi prúdil pokoj. Bola som šťastná a spokojná so svojim životom. Zrazu som vedela čo mi chýba, no nechcela som to vysloviť, ani na to veľmi myslieť. Nemala som dosť odvahy.

Mesiac sa pomaly chystal zapadnúť, keď sa moja myseľ spamätala a nohy ma niesli domov. Už ma čakal. Nevyspaný, ustráchaný chodil hore-dolu po izbe, už na chodbe som počula pravidelný klepot paličky. Otvorila som dvere, pristúpil ku mne a objal ma. Objal ma... Tuho ma objímal a šepkal ako som ho vystrašila, nevedel kde som, či sa niečo nestalo, či ešte žijem. Zvážil všetky možnosti a rozhodol sa zúfalo čakať doma, nemalo zmysel odísť, vedel, že sa vrátim ak som v poriadku. Keď ma pustil a pozrel na mňa, obaja sme mali slzy na krajíčku a pár rovnakých slov na perách. Znova ma objal a povedal, že už nikdy ma nechce pustiť zo svojho náručia, lebo dnes si uvedomil, že ma miluje.

Keď som povedala to isté, pozrel mi do očí a pobozkal ma. To bol dôkaz, že niečo tomuto životu chýbalo. Láska. Vrátila sa. Láska sa vrátila a s ňou aj nádej na šťastie. Sny a veľké túžby. Nič už nemohlo byť lepšie či horšie. Už to mohlo byť len iné, no stále rovnaké. Stále budeme dvaja. Už nebudem nikdy sama a on sám. To bol ten okamih, keď sa sny spoja so skutočnosťou. Ten blažený pocit radosti, šťastia, strachu a odvahy. Všetko v jednom jedinom objatí. Dôkaze lásky.

     Život, ktorý sa mi dostal od toho okamihu bol iný ako som si predstavovala. Nebol len o šťastí a radosti. Vyskytli sa aj smutné a zlé dni, no tých bolo málo. Moju nádej kedysi dávno zničila samota. Dlhá, bezútešná samota bez kúska radosti, bez kúska svetla v obyčajných všedných sivých dňoch. Tých dní bolo veľa, no už ich viac nebude.

Hoci ma časom moja láska znova navždy opustila, bola som už príliš šedivá na to, aby som zúfala a neverila v raj. Vedela som, a viem, že keď raz umriem, stretnem v raji všetkých ktorých som ľúbila no umreli. A raz tam prídu za mnou aj tí, ktorých mám rada a ktorý majú radi mňa, takú aká som. Sivovlasú ženu, ktorá príliš veľa snívala, no jej sny sa splnili. Nebolo to však jednoduché aj keď sa to možno teraz jednoduché zdá, týchto pár strán predstavovalo celý môj vnútorný aj vonkajší život. Zanechám ich tu, na starom stole tak ako sú – napísané rozochvenou rukou starej ženy. Keďže ma Príroda ani Boh neobdarili deťmi, nemám po sebe čo zanechať okrem týchto popísaných stránok plných zmiešaných pocitov a snov. Budú ležať tu, na tomto stole aj v deň mojej smrti a hoci neviem kedy príde, viem, že príde nečakane. Nuž som sa pripravila a spomínala. Niektoré trpké spomienky chýbajú, to priznávam, no na tie som nechcela spomínať. Celý život mnou prúdili sny a túžby. Túžba po šťastí a po láske bola našťastie oveľa väčšia ako trápenie sa bolestnými návratmi do minulosti. Azda sa občas zdalo, že sama neviem čo chcem, a aj to je pravda, lebo nie vždy som to vedela. Často sa moje sny menili, tak ako sa rokmi menil aj svet. Aj toto mesto sa po vojne prebudilo a teraz už žije rýchlym životom, s ktorým už nestačím držať krok. Asi by som mala povedať, že dlhé roky bola mojou živiteľkou továreň. Potom ju zatvorili a pre mňa s Adamom nastali ťažšie časy. Museli sme začať odznova, no nemá zmysel o tom hovoriť. V tom čase sa chcelo vrátiť zúfalstvo, no môj spoločník, priateľ a muž mi veľmi pomohol. Dodával mi odvahu a miloval ma. A ja som milovala jeho a to zo mňa robilo dobrého človeka.

Som však príliš unavená na to, aby som ďalej písala. Teraz si ľahnem spať a keď zatvorím oči, moja myseľ sa ponorí do snov, v ktorých budem stále mladá a plná síl. A okolo mňa bude moja rodina.

Dovidenia v raji.