V závoji závisti

Kto ma len poistí?

Láska je môj klam

číru bolesť schovávam

nechcem byť viac ten stĺp

ktorý všetko udrží

žeriav, čo na ramenách

znesie tony závaží

kiež by bolo sĺz na city minulé

no perly múk sú dávno minuté

krv stuhla na betón

a z tela je katedrála

srdce je jej zvon

čo bitím svedomiu vyhráva

za oceľovou mrežou

pod mojou hodinovou vežou

čaká moja duša na spasenie

obávam sa však, že stratil som vieru

miesto úponkov pre krídla anjelské

mám na chrbte lačnú čiernu dieru

lži sú mojou dennou stravou

ťažko je mi pred popravou

srdce dvanásť hodín odbíja

kat si mojou žlčou pripíja

v ohyzdnom úsmeve

všetku nádej mi odženie

Bim bam bom

znovu sa srdce ozvalo

Bim bam bom

posledný krát...

Bim bam bom

a navždy biť prestalo

zazrel som len sekeru

ukutú mi na mieru

a potom úder tlmený

dal mi zabudnúť na ženy

zabudnúť na lásku

zabudnúť na bolesť

však mal som otázku

či aj toto nebola lesť

už ma živia sústa manny

vrátiť sa ma síce láka

no ako socha morskej panny

čo na brale svojho princa čaká

v nekonečne pevnej póze

tak mňa už len mrzieť môže

že čierne tajomstvá v bielom mramore

naveky pochované zostanú

a ja len ako vánok chladný

môžem vyraziť vlnky čeriť na more