„Takže Elenka, toto je tvoja tehotenská knižka. Prídeš mi sem o dva týždne a skontrolujeme, či je všetko tak, ako to má byť,“ hovoril mi ujo Jindra s úsmevom na perách. Úsmev som mu opätovala a natiahla sa za podávanou knižkou. Oficiálne som bola už v druhom mesiaci tehotenstva a bola som neskutočne šťastná, asi prvýkrát v živote. Mama sa ku mne začala správať lepšie, i keď po mne zvykla stále kričať, ale už sa ku mne správala viac, ako matka k dcére. Otec sa so mnou nerozprával, stále bol sklamaný z toho, že som tým, čím som. A sestra? Z nej bolo doslova cítiť neskutočnú nenávisť. „Ďakujem pán doktor.“ „Nemáš začo. Objednám ťa teda ešte raz na tie odbery a tvoj tlak sa mi nejako nepáči. Más ho mierne znížený, ale pokiaľ som dobre vyčítal z tvojej zdravotnej karty, mala si s ním problémy už i predtým. Nie som si istý, ale možno to je spôsobené alkoholom a cigaretami. Fajčíš i počas tehotenstva?“ nadvihol obočie. Slabo som pokrútila hlavou. „Hlúpa zase tiež nie som.“ „Prepáč mi to Elenka, ale vieš… musím zistiť, prečo sa ten nízky tlak stále drží. Som síce gynekológ, ale odporúčal by som ti piť trošku kávy. Aspoň šálku denne, tá by tlak mala zvýšiť. Kofeín síce nie je bohvieako prospešný, ale ten tlak musí ísť hore.“ Usmiala som sa. „Dobre pán doktor, kávová terapia, to je niečo nové!“ zasmiala som sa. „Ach, prepáčte,“ povedala som ospravedlňujúco. „V poslednej dobe mám divný zmysel pre humor.“ „Myslím si, že to bude tým tehotenstvom. Tehotné ženy majú sklon k zvláštnostiam, ktoré sú pre ne netypické.“ „No… som rada, že nie som sama,“ povedala som veselo. Zasmial sa. „Kebyže budú odbery skôr ako o dva týždne, zavolám. Dovidenia Elenka.“ Postavila som sa. „Dovidenia pán doktor.“ Bolo deväť hodín večer. Vracala som sa z večere, na ktorú ma pozval Jakub, kvôli kurzu však musel odísť. Nechápala som, kto už len môže mať kurz o deviatej večer, ale bolo mi to jedno. Ak aj má milenku, nech. Mňa na tú večeru tak či tak pozval len zo súcitu. Vzdychla som a pridala do kroku. Prešla som okolo skupinky podivne vyzerajúcich chlapov a žien. Ani som sa neobzrela, len som ešte viac pridala. Boli mi povedomí, ale rozhodla som sa neriešiť ich. Ale očividne sa oni rozhodli pustiť do mňa. „Ale, ale, ale. Elis! Dávno sme ťa nevideli!“ ozval sa jeden z mužov. Miro. Zaškrípala som zubami a s umelým úsmevom som sa k nim otočila tvárou. „Ahoj Miro, ako sa máš?“ opýtala som sa stále s umelým úsmevom. „Och, ďakujem za opýtanie. Ty sa pochváľ!“ Mala by som sa lepšie, kebyže ťa nestretnem, pomyslela som si. „Dobre.“ Zachechtal sa. „Počuli sme, že ťa nabúchal nejaký kok*t z vysokej.“ Do líc mi vystúpila červeň. „Tvoje červené líčka prezrádzajú, že to je pravda.“ „Miro, daj si pohov, jasné?“ odvrkla som mu. Zaostrila som a naklonila sa mierne na pravú stranu. „Veronika,“ šepla som. Nadradene sa na mňa uškrnula. „Ahoj hlupaňa,“ povedala drzo a úškrn sa jej ešte rozšíril. Zavesila sa do Mira a zamilovane sa na neho zahľadela. „Toto ti neprejde,“ zavrčala som smerom k Mirovi. Opäť sa zachechtal. „Nechápem len jedno, mne si dať nechcela, ale dajakému dementovi z výšky si dala s radosťou. Pri mne si si aspoň mohla byť istá, že ťa nenabúcham.“ Odpľula som si. „Ja to dieťa chcem ty idiot!“ skríkla som a smutne som sa zahľadela na svoju sestru. „Veronika, dvakrát si rozmysli či ti stojí zato byť s ním.“ Rozrehotala sa a takmer sa udusila smiechom. „A ty si sa s touto bandou vláčiť mohla?“ „Ja som bola sprostá, keď som s nimi bola.“ „Takže týmto chceš naznačiť, že som sprostá i ja?“ vyštekla. Pokrútila som hlavou. „To som nikdy…“ Prerušil ma Miro. „Nenavážaj sa do svojej sestričky. A nie je taká hrozná, ako si o nej ty vyhlasovala. Napríklad fajčiť vie vynikajúco,“ usmial sa a v očiach sa mu zaiskrilo. Stiahla som si kabelku z ramena a rozbehla sa k nemu. Začala som ho ňou mlátiť. „Toto mi raz zaplatíš!“ Začal sa brániť. „Ale no tak Elis, mohla si to čakať…“ „Ty sviniar, zvrhlík, úchyl!“ vrieskala som na celú ulicu a bolo mi jedno či ma niekto počuje. „Sestrička, mala by si sa krotiť, inak potratíš,“ zatvárila sa Verona víťazne. Zahľadela som sa na ňu a prestala mlátiť Mira. Pristúpila som ku nej a naše takmer identické tváre, boli od seba vzdialené len zopár centimetrov. „Len jedno mi je ľúto Verona. Len jedno.“ „A čo také?“ zavrčala. „Že si dala takému kok*tovi akým je Miro,“ zvrtla som sa na podpätku a rozbehla sa domov. Chcela som ujsť od toho všetkého, mala som chuť zomrieť! Až teraz som si uvedomila aký to malo dopad na moju sestru. Také sme si boli podobné, vždy sme kráčali ruka v ruke a teraz? Tak ma nenávidela zato čím som, až sa sama stala tým, čím som ja bývala.