Už od poobedia sa Tony nedokázal prestať usmievať. Bol v meste necelé 4 hodiny a za ten čas sa mu podarilo veľa veci vyriešiť a naplánovať, ale hlavne stretnúť osobu, ktorú nevidel viac ako 3 roky.
V ten deň čakal na Jamesa, svojho sluhu, neďaleko obchodu Dan's fashion, aby mohol niečo vybaviť pre Tonyho otca.
Tony sa snažil tváriť akoby tam ani nebol, keď sa k nemu ozval ženský hlas: „Prepáčte pane, ale stojíte mi v ceste.”
Tony sa hneď otočil, keďže mu to nedávalo zmysel. Stál totiž blízko obchodu, aby nikomu neprekážal v ceste.
Pred ním stála krásna albínka v červeno-bielom pasikávanom tričku a čiernymi nohavicami s vyšším pásom. Vlasy mala krátke, natočené a zopnuté červenou šatkou. Outfit jej dopĺňali čierne Mary Janes topánky.
Nezabudla si zložiť červené, slnečné okuliare so širším rámom na horných rohoch a pekne sa usmiať.
„Reaper?” nechápavo sa na ňu zahľadel Tony. Zložil by si tiež okuliare, ale sa nechcel prezradiť.
„Žiadne ahoj, rád ťa vidím? Aj ja ťa rada vidím Tony.”
Tony ju objal: „Rád ťa vidím Reaper. Ako si ma spoznala?”
„Si strašne nenápadný. Si oblečený v drahých značkách, pekne upravený, z diaľky vidno tvoju peknú pleť a máš svoje typické slnečné okuliare. Správny fanúšik by ťa spoznal.”
„Veď o to ide. Ak by som bol oblečený ináč tak som podozrivý, teraz som len "fanúšik" a spozná má len správny fanúšik? Nevedel som, že si môj fanúšik.”
„Jasné že som,” usmiala sa naň ho Reaper,„ale musím ísť. Už asi pred pol hodinou mi Zeaper volala že umiera hladom.”
„Počkaj! Stále bývate tam, kde ste bývali?”
„Áno, prečo?”
„A pracuješ v nemocnici na námestí?”
„Áno.”
„To chodíš takú diaľku každý deň.”
„To je vpohode. Zasa taká diaľka to až nie je.”
„Čo keby...čo keby som ťa vozil, ako domov, tak aj do práce, alebo kamkoľvek budeš potrebovať?”
„To po tebe nemôžem chcieť.”
„Ja to budem robiť veľmi rád.”
„Tony ja—”
„Takže, prepáč, že som ťa prerušil. Prosím dovoľ mi to. Tu máš moje číslo. Zavolaj mi kedykoľvek, aj v noci,” s chuťou sa usmial.
„Pane, môžeme ísť? Ó prepáčte, ak som vás vyrušil. Počkám vás pri aute,” James sa pobral preč.
„Dohodnuté?”
„Ďakujem Tony. A teraz utekaj, aby na teba nečakal.”
Tony ju ešte raz objal a utekal za Jamesom.
Reaper sa usmiala. Stále, aj po tých rokoch,to bol ten istý milý chalan.

Tony bol maximálne vyšťavený aj keď sa nechcel sťažovať.
Od rána lietal mestom kade—tade. Ráno prespal budík a tak mu z 30 minút na prípravu a presun ostalo len 10. Nestihal sa ani len prezliecť nie to najesť. Autom presvišťal cez polovicu mesta aby sa mohol 20 minút pofotiť do časopisu a potom prejsť druhú polovicu mesta aby vyzdvihol Reaper. Snažil sa pôsobiť kľudne a pohodovo aby si nemyslela že kvôli nej nestíha. V aute mu potom povedala svoj rozpis práce aby vedel kedy má prísť. Aspoň táto vec ho potešila. Tak by stihol kľudne dofotiť a kľudne ju vyzdvihnúť.
Všetko sa to samozrejme skomplikovalo keď mu Reaper o necelú hodinku zavolala s tým že nutne potrebuje aby ju zviezol.
Tony z toho nebol dvakrát nadšený, ale keďže nechcel byť za klamára tak okamžite nasadol do auta aby ju mohol odviesť tam kde potrebovala.

„Prečo potrebuješ ísť za Loganom?” opýtal sa keď boli na polceste za Loganom.
„Ja...Angie mi volala s tým, že...vlastne mi ani nevysvetlila čo sa deje, ale trvala na tom aby som tam čo najskôr prišla. Znela vyplašene. Muselo sa stať niečo vážne. Veď vieš že ona nestresuje pre veľa vecí.”
„Myslíš, že sa niečo stálo Loganovi?”
„Toho sa bojím.”

Tony zaparkoval hneď vedľa čierneho Lamborghini Urus.
Obidvaja čo najrýchlejšie vystúpili z auta a poponáhľali sa ku dverám.
Po zaklopaní obom odľahlo keď v dverách zbadali Logana.
„Logan si v poriadku?” opýtala sa Reaper prekvapeným tónom hlasu.
„Ja áno... Rád ťa vidím Tony,” milo sa pousmial a viac pootvoril dvere,„tak poďte ďalej.” Vyzeral kľudne, ako stále. Reaper vedela, že sa niečo stálo, ale Logan aj tak stále zachoval chladnú hlavu. To, na ňom mala veľmi rada.
„J-ja nemôžem,” zakoktal sa Tony, „musim ísť do práce.”
„Je ti dôležitejšia práca?” opýtala sa Reaper so smútkom v očiach.
Tony si uvedomil, že presne tak, pred troma rokmi odišiel od kamarátov, rodiny, len aby sa venoval práci. Síce bol slávny, ale predsa len mu niečo chýbalo. Ľudia, na ktorých by mu tak veľmi záležalo.
„Nie, nie je,” odpovedal Tony.
„Tak poďte dnu, máme vám toho ešte veľa čo povedať.” Po týchto slovách sa Tony aj s Reaper pobrali dovnútra, kde ich čakalo milé, pre niekoho nemilé prekvapenie.

Obývačka, ktorá vyzerala opticky menšia, ako v skutočnosti bola, mala jemný nádych oranžovej, s nábytkom z červeného, mahogónového dreva. Miestnosť skrášlili jemné doplnky ako boli obrazy, sošky, hodiny a pár kvetov, ktoré celú miestnosť oživili a farbami roztancovali.
To bola tá príjemná časť ich domu, tá nepríjemná bola keď Tony uvidel ľudí, ktorých poznal.
Angie, Zeaper samozrejme Logan a Max. Chalan s ktorým bol najlepší kamarát...dokiaľ neodišiel.
Všetci stáli okolo gauča. Tony nechápal prečo, až dokiaľ sa nepriblížil bližšie.
Na gauči ležal nejaký chalan, ktorý vyzeral, že sa pobil s divím psom a očividne to prehral.
Na nohe mal obväzi, a tak si Tony myslel, že tam má škrabance od psa alebo niečoho iného, keď mu však Reaper tie obväzi zložila, takmer odpadol.
A nebol sám. Všetci okamžite odvrátili zrak.
„To som akože videla kosť alebo to bolo len niečo biele na jeho nohe, respektíve v nohe?” opýtala sa Zeaper s pohľadom úpriameným na obraz Logana s Angie.
„To bola kosť milí moji.”
„Čo ho napadlo?” chcel vedieť Tony.
„Netušim. Pes alebo iné zviera to byť nemohlo, keďže také veci ja zašívam bežne a trochu poznám, ako to vyzerá. Neviem vám povedať čo iné to mohlo byť, ale možno nám to potom povie aj sám, keď sa zobudí.”
„Keď sa zobudí,” podotkla Zeaper so strašidelným tónom hlasu.
„Nepohol sa?” opýtala sa Angie a všetci sa okamžite nahli nad jeho tvár.
Po chvíľke ticha sa spoza nich ozvalo: „To kto je?”
Vystrašení sa otočili dozadu, kde zbadali dievča, ktorej na tvári zasvietil škodoradostný úsmev.
Krvavo červené vlasy mala zopnuté v cope, takže vynikala jej pleť ružovo-béžovej farby. Mala na sebe voľnejší krémový sveter, ktorý bol z predu zastrčený za opaskom. K nemu si obliekla čierne nohavice s vyšším pásom a kožené Chelsea topánky, podobnej farby, ako mala sveter.
Tony by už na ňu bol aj zabudol.
Jean s Loganom tvorili nerozlučny pár už od škôlky. Kedykoľvek vošla dnu, ako do vlastného domu.
„Prepáčte nechcela som vás vystrašiť...ale potešilo ma to. Takže kto to je?” prepchala sa pomedzi nich aby sa mohla ísť bližšie pozrieť na neznámeho chlapca.
Istú chvíľu naň ho všetci mĺčky hľadeli...dokiaľ neotvoril oči.