Malú terasu objímal neskorý letný večer. Útulnú reštauráciu od úplnej prázdnoty delili len dvaja zamestnanci a starec, ktorého silueta sa črtala na pozadí širokého sivohnedého kmeňa mnohoročného orecha. Pod jemným dotykom vetra sa šveholenie tmavozelených kopijovitých listov vznášalo nad osamelou postavou ani nezrozumiteľný šepot stoviek anjelov. Chladné výdychy večerného vzduchu zaplavovali okolie mäkkým praskotom rozhorúčených vláken, tých pozostatkov horúceho letného dňa. Čiernym plášťom noci prenikali len jemné zlatisté lúče neďalekej pouličnej lampy a oranžový prísvit srdca reštaurácie.

Obaja zamestnanci sa motali okolo barového pultu. Barman vytrvalo utieral mahagónovú dosku a čašník cez sklenú stenu uprene hľadel na osamelého starčeka.

„Pred rokom mu zomrela žena,“ riekol takmer šeptom.

„Komu?!“ spýtal sa barman, nedoprajúc úbohému pultu ani chvíľku pokoja. Bol starší ako jeho kolega a rozhodne nepokojnejší. Na rozdiel od mladšieho čašníka bola preňho táto práca len záležitosťou víkendov, akási finančná výpomoc. Ako barman pracoval aj počas vysokoškolského štúdia a teraz mal pocit, že sa jeho život uberá nesprávnym smerom. Akoby sa vracal späť do minulosti.

„Jemu.“ Čašník rukou ukázal na osamelého starca. „Chodievali sem každú nedeľu večer. Spoločne sa navečerali a potom spolu odišli domov.“

„Aha.“

„Odkedy jeho žena zomrela, každú nedeľu tu takto sedáva sám.“

„No a?“

„Musel ju veľmi milovať. Je príjemné vedieť, že aj dnes dokážu ľudia tak milovať, nie?“

Z diaľky k nim doliehal jemný šum nočnej premávky. Rovnako ako starec, ani mesto sa nechcelo poddať spánku.

„Príjemné? Skôr mi to príde otravné. Nebyť jeho, mohli by sme už dávno zavrieť.“

Starec zdvihol ruku. Barman nespokojne odfrkol. „Nechaj tak,“ povedal čašníkovi. „Pôjdem ja. Pošlem ho domov.“ Vzal tácku a vyšiel na terasu.

 „Áno?!“ oboril sa na starca.

„Ešte jeden koňačik vás poprosím.“

„A takto domov, nechystáme sa?“

„Ešte jeden koňačik, prosím,“ zopakoval starec bezvýrazne.

Barman odišiel. Z pultu vzal fľašku s koňakom a vrátil sa k poslednému zákazníkovi. Naplnil pohárik až po okraj. „Zatvárame. Donesiem vám účet, dobre?“

Starec neodpovedal. Zdvihol tvár k oblohe posiatej množstvom strieborných iskričiek. Nad východným obzorom zažiarila bledá mesačná tvár.

„Dobre?“ opýtal sa čašník hlasnejšie.

„Dobre,“ odtušil jediný zákazník.

Barman si uľahčene odfúkol a vrátil sa k svojmu kolegovi.

„Jeho dcéra ho vraj navštevuje každý druhý deň,“ pokračoval mladý čašník v načatej konverzácií. „Aspoňže nebýva doma celý čas sám.“

„Hej.“ Starší čašník v úlohe barmana zdvihol tvár od pultu a zahľadel sa na osamelú postavu na terase. „Aj vtedy tak veľa pil?“ spýtal sa.

„Nie. Vždy sa navečerali, chvíľku posedeli – sedeli vždy na tom istom mieste, pod tým hlúpym orechom – a spoločne odišli preč.“

„Donesiem mu účet a zatvoríme, dobre?!“

„Je len niečo po polnoci. Ja by som ho ešte nechal posedieť... ale ako myslíš.“

„Mám aj svoj život a nemienim tu kvôli nemu tvrdnúť až do rána.“

„Zomrela mu žena, maj trochu súcitu.“

„A ja mám ženu doma, samú. Kto bude mať súcit so mnou?“

Starec opatrne odchlipkával z pohárika. Robil to s takou ohľaduplnosťou a nehou, akoby to mala byť posledná kvapka alkoholu, ktorú vo svojom živote vypije.

„Bolo to ich spoločné miesto,“ pokračoval čašník po chvíli. „Chápem, prečo sa mu nechce odísť.“

„Aj ja to chápem. A pokojne sa môže zajtra vrátiť. Na dnes však toho bolo dosť!“

„Musí to byť ťažké.“

„Čo?“ Barman opäť netrpezlivo utieral pult. Snažil sa niečím zamestnať.

„Byť starý a sám.“

„Nie tak ťažké, ako sa starať o ženu a dieťa. Okrem toho ho navštevuje dcéra, nie?“

„Áno, ale aj tak...“

Čašník sa zamyslene zahľadel na starca, ktorý práve položil dopitý kalíštek na okrúhly stôl. Barman vzal účet a vyšiel na terasu.

Jediný zákazník ukázal na pohárik. „Ešte jeden.“

„Už som vám povedal, že zatvárame! Na dnes stačilo!“

Starec mútnym pohľadom spočinul na mužovej rozhodnej tvári. V očiach sa mu zračila rezignácia. Pomaly sa postavil, vybral z vrecka na nohaviciach koženú peňaženku a zaplatil.

Barman sledoval jeho neistý, pomalý krok, až kým sa mu za najbližším rohom nestratil z očí.

Čašník býval len niekoľko metrov od reštaurácie, a tak sa vrátil domov ako prvý. Mal v prenájme malý dvojizbový byt, nič viac momentálne nepotreboval. V mikrovlnke si zohrial zvyšky obeda, hodil do seba neskorú večeru a klesol do postele.

V myšlienkach sa neustále vracal k starcovi. Ľutoval ho, bol predsa starý a sám, no na druhej strane mu i závidel. Dúfal, že aj jeho raz postretne láska takej intenzity a trvácnosti. V skutočnosti sa cítil opustenejší ako ten starec. No vždy, keď starkého opäť našiel sedieť pod tým starým orechom, zaplavila ho nová vlna nádeje. Ak sa to podarilo jemu, prečo by on mal byť výnimkou?

Muž, ktorý pracoval v reštaurácii ako barman, za sebou potichu zatvoril vchodové dvere. Zohrial si večeru, ktorú mu pripravila jeho manželka a rýchlo sa osprchoval. Snažil sa pritom nenarobiť príliš veľa hluku, čo sa mu, samozrejme, podarilo len z veľmi malej časti. Pred tým ako sa konečne uložil do postele, ešte podišiel k svojej deväťročnej dcérke. Chvíľu na ňu láskyplne hľadel a potom jej na čelo vtisol nežný otcovský bozk. Jemne našľapujúc, prešiel do spálne, pritúlil sa k manželke a snažil sa čo najrýchlejšie zaspať.

Jeho myseľ ho však zrádzala. Neustále sa mu pred očami objavoval osamotený starček sediaci pod košatým orechom. Potriasol hlavou. Zajtra mal ťažký deň, potreboval sa vyspať. Namiesto spánku sa však z temnoty vynárali obavy. Hlboko v mysli sa hmýrili čierne myšlienky beznádeje a strachu. Bál sa o svoju rodinu, bál sa toho, že ju nedokáže uživiť, že ho žena i s dcérkou opustia. Čo ak jeho manželstvo nebude dosť pevné či jeho láska dostatočne silná?! Čo si počne bez svojej ženy? Čo si počne, ak tento svet opustí pred ním? A keď jeho dcéra dospeje a osamostatní sa, ako ju bude môcť ďalej chrániť? Bude starý a opustený. Obraz starca osamotene sediaceho na terase bol až príliš zreteľným úlomkom z jeho možnej budúcnosti.

Zhlboka a trhane sa nadýchol. Tesnejšie sa privinul k svojej žene. Cítil príjemný, hrejivý dotyk jej pokožky, sladkú vôňu vlnitých hnedých vlasov a pod ľavou dlaňou pravidelný tlkot jej srdca. Tak upokojujúci, tak silný. Nechal sa ním viesť až do hlbín zaslúženého spánku.

Cez zatiahnuté žalúzie dnu neprenikalo žiadne svetlo. Starec nehybne ležal v manželskej posteli obklopený mĺkvou temnotou samoty. Koľkokrát už takto zaspával, koľkokrát len v spoločnosti toho odporného, úplného ticha nedobrovoľného odlúčenia?

Obrátil sa nabok tvárou k prázdnej polovici postele. V očiach sa mu odrážal smútok, nie však ľútosť. Prežil plný a z väčšej časti i šťastný život.

„Dobrú noc,“ zašepkal dúfajúc, že sa preberie v náručí svojej ženy.