„Sme tu doktor“ prehovoril pre neho, za ten čas už dobre známy kapitán Green z Inštitútu vojenského plánovania a bezpečnosti. Za nie príliš podareným pokusom o udelenie honosného názvu nestálo nič iné, ako vojenská rozviedka, čo bol všeobecne známy fakt. „Skúste konkretizovať to „tu“ kapitán Green, ak sa tak ovšem voláte“ „hmm“ na jeho perách sa zjavil pohŕdavý úsmev. V krátkosti si premeral doktorovu starú tvár, ktorá na neho rovnako pohŕdavo upierala svoj pohľad, a gestom ho vyzval aby ho nasledoval. Vybrali sa úzkou chodbou od kajuty doktora Conrada do prednej časti lode. Starý pán si už zvykol na nedostávanie odpovedí na jeho legitímne otázky. Je to už pár dní čo ho jedného rána prišli požiadať o pomoc so zložitým prípadom, o ktorého podstate mu povedali len jediné : “PRÍSNE TAJNÉ“. Keď im zavrel dvere pred očami, prišli na druhý deň znova. Tento raz s priamym rozkazom od velenia Federálnych ozbrojených síl. Nemal na výber, ako zamestnanec Federálneho inštitútu vesmírnych technológii spadal pod armádnu mašinériu, a tej sa v takomto prípade neoplatí povedať „nie“. Zastavili sa pred dverami vedúcimi do pripojovacej chodby, ktoré sa začali so škrípotom otvárať. Medzitým sa k nim začali pripájať ďalšie dvojčlenné skupiny osôb. Vždy v rovnakom zložení, ktoré tvoril uniformovaný príslušnik rozviedky a nejaký civil. Ženy aj muži. Starí aj relatívne mladí. Každý z nich mal na tvári rovnaký nechápavý, a značne zmätený pohľad. V hlave si vytvoril názor, že tiež nevedia kde sú, ani na čo tam sú. A taktiež, že aj oni doteraz žili v presvedčení, že sú na palube sami. Po trojdňovej izolácii v kajute s minimom informácií sa im ani nemožno čudovať. „Doktor...“ vytrhol ho z myšlienok Greenov chrapľavý hlas. „Chcel ste vedieť kde sme, tak je načase to zistiť.“ Dvere sa po počiatočnom hluku hladko otvorili a na pokyn svojich strážcov celá podivná skupina vpochodovala v dvojstupoch dnu. Biele svetlo sa rozlievalo po chodbe a napĺňalo ju oslepujúcim jasom. Na jej konci boli masívne kruhové dvere s nápisom „F.O.S.S. GABRIEL“. „Už viete Conrad?“ „Viem...“ povzdychol si. Vyčítavo sa pozrel najprv na kapitána, a potom na skupinu,ktorá okolo nich prešla k otvárajúcim sa dverám. Očividne nemali tušenie kde sú, na rozdiel od neho. Veď na projekte „Gabriel“ pracoval dlhé roky. Všetci sa pomaly presúvali cez chodbu z dopravnej lode do obranno-strážnej vesmírnej stanice GABRIEL. V skutočnosti to bolo to jediné, čo doktor vedel. Poloha stanice mu nebola známa, tušil len, že je to niekde na, alebo za hranicou Federácie. So zmiešanými pocitmi sa pridal k ostatným stojacim v príletovej hale. Vymenil si zopár zdvorilostných pozdravov s prítomnými a potom sa porozhliadol po niečom, čo by mu napovedalo čo tu do čerta vlastne robí. Nebol ani príliš sklamaný, keď nič také nenašiel. Stáli uprostred veľkej miestnosti s kovovo matnými bielymi stenami. Od centrálneho panelu s vysvetlivkami viedli k jednotlivým vchodom čiary rôznych farieb a pri nich stáli ozbrojení vojaci. Na vyvýšenom pódiu hlásili príchod agenti nejakému vysoko postavenému dôstojníkovi. Podľa frčiek na uniforme to bol plukovník , ale pri týchto ľuďoch si človek nemohol byť istý ani tým, čo vidí na vlastné oči. Doktor využil tú trochu času čo mal, aby sa poobzeral po tvárach jeho „spoluväzňov“. Niektoré, najmä tie staršie mu boli známe. Ale nevedel si ich priradiť ku konkrétnym menám. Usúdil, že určite patria do vedeckej obce. Bol to skôr taký pocit, ktorý nemal čím reálne podložiť. Po nejakej chvíli bezvýznamného postávania zúčastnených sa z reproduktorov ozval hlas. „Vážené dámy a páni. Som plukovník Silva z Inštitútu vojenského plánovania a bezpečnosti (IVPB). Z poverenia Generálneho štábu Federálnych ozbrojených síl budem viesť našu výskumnú misiu, ktorá nás tu všetkých čaká. Verím, že naša spolupráca prinesie to ovocie, ktoré naši nadriadení očakávajú. Momentálne sa nachádzame v stanici GABRIEL na vysokej orbite planéty, ktorej meno nie je pre Vás, ani pre Vašu prácu dôležité. To, čo je dôležité obdržíte teraz v obálkach od svojich pobočníkov, ktorí Vás sprevádzali v priebehu letu.“ Kým sa vytratili posledné slová z reproduktorov už podával Green starému doktorovi do rúk hnedú zapečatenú obálku. Rovnako stroho a oficiálne ako to urobili aj ostatní „pobočníci“ svojim civilom. Založil si na nos hranaté okuliare s tenkým kovovým rámom a skostnatelými prstami otvoril obálku. Vnútri sa nachádzal tenký spis s pár riadkami, ktorých obsah reprodukoval plukovník zároveň ako si ich ostatní so záujmom čítali. „Dňa 22.12.2111 zachytila pohraničná strážna loď vysielanie núdzového majáka na všetkých používaných frekvenciách, ako vojenských,tak aj civilných. Po lokalizácii vysielača neďaleko jej materskej základne F.O.S.S GABRIEL bol k určenému miestu vyslaný záchranný transportér s bojovým doprovodom. Na mieste sa nachádzal neznámy „objekt“ , podobného typu ako záchranná evakuačná kapsľa vesmírnych plavidiel dlhého doletu. Po vykonaní biologického skenu bol vo vnútri lokalizovaný jeden človek. Náklad bol dovezený na stanicu, na ďalšie preskúmanie.“ V miestnosti nastalo ticho. Všetci len znova a znova čítali tie isté riadky, a stále nechápali, na čo ich sem povolali zjavne z rôznych kútov Federácie. Nechápavé pohľady do spisu striedali s nechápavými pohľadmi na ostatných. Všeobecné nechápanie sa rozhodol prerušiť práve doktor Conrad. „Našou úlohou, predpokladám, bude to ďalšie preskúmanie...“ prerušil ticho a zároveň na seba strhol pozornosť všetkých prítomných. Všetkých až na kamenné tváre vojakov pri vchodoch. „Správne doktor...“ prelistoval rýchlo hrubý zväzok strán na jeho provizórnom rečníckom pulte “...doktor Conrad. Preto ste všetci tu. Teraz Vás požiadam aby ste nasledovali svojich pobočníkov do svojich ubytovacích priestorov, Vaše batožiny tam budú obratom dovezené personálom stanice. Váš pohyb bude obmedzený iba na sekciu G, čo je ubytovacia časť, prepojená chodbou so stravovacím, sociálnym a hygienickým zariadaním. Do ďalších sekcii vstup len po povolení mnou, v doprovode príslušníkov IVPB. Ďakujem za pozornosť a teším sa na spoluprácu.“ Po dokončení svojho prejavu zmizol v doprovode ďalších dôstojníkov v slabom svetle za zatvárajucími sa dverami na konci sály. Doktor sa za ním pozeral so zvláštnym záujmom, ktorý sa črtal na jeho starých rysoch tváre. Green taktne počkal kým si utriedi myšlienky. Keď tak urobil a svoj zvláštne fascinovaný pohľad opäť nasmeroval na neho s úsmevom prehovoril: „Tak poďme pán doktor, musím Vás odviesť do vašej kajuty.“ Všimol si, že po prvý krát sa na jeho mladej, čerstvo oholenej tvári mihol priateľský úsmev. To ho trocha zneistilo, no nechal sa bez slova odviesť do nového prechodného príbytku. Ten bol, tak ako vždy mimo pevnú zem, stiesnený. Doslova nočná mora pre klaustrofobila. Tým však doktor nebol, a za tie roky práce pre armádu si už na takéto bojové podmienky zvykol. „Tak, užite si všetok luxus čo Vám tu ponúkajú doktor“ „To sa nemusíte báť, vychutnám si ho plnými dúškami“ „Myslím, že tu sa naša spoločná cesta končí. Viem že ste sa na to tešili od jej začiatku. Bohužiaľ moje bezpečnostné oprávnenie mi nedovoľuje tu ostať, takže sa týmto rozlúčime doktor Conrad.“ Načiahol k nemu svoju ruku a znova sa pousmial. Nevedno či ho tešilo že odchádza, alebo sa v ňom prejavilo čosi z človeka. Ak v ňom vôbec niečo také po výcviku IVPB ostalo. „Takže sa rozlúčime kapitán Green. Ak sa tak vôbec voláte. Nemajte mi za zlé, že na Vás nebudem spomínať“ a priateľsky mu zovrel natiahnutú ruku. „To ani nemôžete, v živote sme sa predsa nestretli“ otočil sa a ráznym krokom odišiel. Po tom čo osamel stojac vo dverách hlavu mu zaplnili myšlienky, ktoré sa končili a začínali otázkou: „Prečo? Prečo je tu celá plejáda vedcov, prečo je tu tajná služba, prečo ich zavliekli za hranice civilizácie...?....prečo?“ Pozrel sa znova do spisu a snažil sa tam nájsť niečo, čo tam nebolo. Odpoveď. Akúkoľvek odpoveď, ktorá by dávala ako-taký zmysel. Spis sa po chvíli ocitol na prázdnej posteli a ozvena doktorových krokov sa rozplynula v chodbe ktorou prešiel do jedálne. Z automatu si zobral hrnček horúcej kávy a sadol si za biely plastový stôl. Zo šálky stúpali k stropu v podivnom chaotickom tanci výpary, nesúce lahodnú vôňu po miestnosti. S privretými očami ju vdýchol nosom a nechal sa chvíľu unášať jej opojnosťou, ktorá mu vyprázdnila neisté myšlienky z hlavy. Na chvíľu mal v nej kľud a prázdno, tak ako bola aj prázdna biela miestnosť jedálne. So stolmi zoradenými s vojenskou presnosťou a precíznosťou. Jeden vedľa druhého do štvorca vytvárali šachovnicu, ako podklad pre podivnú hru, ktorej nedobrovoľným účastníkom sa stal aj on. „Zdravím doktor“ vytrhla ho z jeho prázdnoty „Conard však?“ „Prosím, čo...“ Chvíľu trvalo kým zaostril zrak a uvidel pred sebou ženskú tvár. Na jej pekne vykrojených červených perách sa mihal nákazlivý úsmev. Nechal sa ním teda nakaziť a usmial sa aj on. „Doktor Conard?“ „Conrad..“ vyjachtal po tom čo sa mu podarilo odtrhnúť svoj pohľad od jej príjemnej tváre. „Prosím?! „Conrad, nie Conard, volám sa Conrad, doktor.“ „Ja som Lisa, Lisa Holterová, tiež doktorka“ „Teší ma doktorka Holterová“ „Lisa, pre Vás Lisa ak môžem poprosiť“ okraje hrnčeka zovrela medzi pery a napila sa svojho čaju. „Tak ma teda teší Lisa, ja som J...“ „Môžem vedieť čoho ste doktor pán Conrad?“ skočila mu do rečí a netaktne mu zobrala slovo. No pri tom úsmeve čo na neho zas vystrúhala sa nedokázal ani náznakom hnevať. „Hmm, ja sa zaoberám armádnymi technológiami, výskum, vývoj...“ „Aha...takže zbrane na zabíjanie??? Prepáčte, že sa pýtam takto otvorene, snažím sa si to nejako poskladať v hlave, chápete, čo tu robíme a tak.“ „Nie, nie, teda áno, chápem to, ja sa snažím o to isté. Zatiaľ bohužiaľ neúspešne. Nie, zbrane nie, ja sa zaoberám obrannými technológiami a systémami, viete?“ nervózne si zamiešal svoju kávu, s ktorej sa už pomaly ale isto vytrácala šíriaca sa aróma. „Nooo, teraz už viem“ „A slečna ak sa smiem spýtať, Vy sa zaoberáte čím?“ „Prečo si myslíte, že som slečna?“ „Prosím?“ „Noo, oslovili ste ma slečna, tak sa pýtam prečo si myslíte, že som ešte slečna?“ „A nie ste?“ zmätene zrýchlil miešanie kávy až si jej kvapkami zafŕkal bielu kombinézu. „Som“ Doktor neisto pozrel na ňu, potom na vír kávy krúžiaci v šálke a znovu na ňu. Úplne rozhodila jeho inak dokonalé sústredenie, na čo nebol zvyknutý. „Som antropologička....tešilo ma doktor Conard“ vstala a s nedopitým čajom odišla do chodby. Nechala chudáka starého Conrada ešte viac zmäteného ako bol pred týmto zaujímavým stretnutím. „Conrad!!!!“ zakričal po chvíli za ňou, i keď vedel že jeho slová sa do jej uší už nedostanú. „ Volám sa Conrad...“ Ráno ho prebudil ruch z komunikátoru v jeho kajute. Ku podivu cez všetky udalosti posledných dní spal po dlhej dobe kľudným a nerušeným spánkom. „Doktor Conrad, o pol hodinu pre Vás príde pracovník IVPB a eskortuje Vás do laboratória, kde budete oboznámený s Vašou úlohou na výskume.“ To sa nachádzalo o 4 poschodia nižšie neďaleko pristávacieho hangára F. Samozrejme bolo improvizované, i keď výbava na prvý pohľad vyzerala dobre. Síce ešte netušil v čom bude spočívať jeho práca, usúdil, že tu bude mať dobrú základňu takmer na čokoľvek čo ho v tej rýchlosti napadlo. „Takže, čo mám robiť?“ obrátil sa na svojho „eskortéra“. Ten neoplýval prílišnou zhovorčivosťou. Za celú cestu sa zmohol iba na :“Doktor, poďte za mnou !“ Major podišiel k veľkému kovovému stolu a ukázal na uniformu a vojenskú výstroj ležiacu na ňom. „Plukovník Silva od Vás očakáva predbežnú analýzu do 5-hodín, mali by ste tu mať všetko potrebné vybavenie. Keby ste niečo potreboval tak budem na chodbe.“ Vyhŕkol na neho túto zjavne naučenú spŕšku slov a pobral sa ku dverám ,zanechávajuc doktora v miestnosti. „Super...zlatý Green...“ povzdychol si doktor a pousmial sa ako pri ich poslednom stretnutí. Cez to všetko to bol asi celkom milý chlapík, pomyslel si. Keď sa dvere za majorom zatvorili, pristúpil k stolu. „Analýzu uniformy a výstroja? Čo mám analyzovať? Poškodenie?“ Prezrel si zbežne veci pred sebou no nič nebadal. „Nejaký novší typ?“ Zahundral si po prvotnom pozretí. Všetko sa mu zdalo v poriadku až na pár nezvyklých detailov. Nasadil si okuliare a pozrel sa bližšie. Sucho prehltol a zamyslene sa zahľadel na predmet svojho výskumu. Rýchlym krokom prešiel ku komunikátoru. „Major, poďte sem!“ Dvere sa prudko otvorili a vošiel dnu. Pribehol ku Conradovi stojacemu pri stole. „Áno?“ „Pozrite sa na toto“ „Od toho ste tu vy doktor!“ „Nie, pozrite sa na toto“ naliehal a ukázal mu prstom na federálny znak na rovnošate. „Vidíte...?“ „Čo mám vidieť...?“ „Panebože, čo Vás v tej akadémii učia? Pozrite sa na znak na Vašej uniforme! Vidíte to, či nie?“ Major si prezrel znak na svojom rukáve a potom očami zaostril na znak na uniforme v doktorovej ruke. „Čo symbolizujú hviezdy na znaku major?“ „Tá veľká je Zem, a tých jedenásť sú kolónie čo spolu so Zemou tvoria Federáciu, predsa!!“ „No konečne! Správne! „ „No a????“ nechápavo sa pozrel na doktorovu podivne vysmiatu tvár. Evidentne nechápal čo tým chcel naznačiť. „A matematiku ste v škole mali však?“ „Áno..“ „Tak mi spočítajte koľko hviezd je na tomto znaku!!!!!“ a uniformu držiacu v rukách takmer natlačil vystrašenému majorovi do tváre. Ten sa na ňu hlbšie zapozeral a s údivom vyslovil: „Jedna veľká..a päť malých..je ich len päť!!!“ „Správne, je ich len päť...“ doktor sa posadil a zložil si okuliare z tváre „len pät...“ „Ako je to možné doktor, znak Federácie je predsa od jej vzniku stále rovnaký..“ „Ja viem Major...“ „Už 52 rokov!!!“ „Viem...“ I keď Conrada trochu udivilo majorovo presné datovanie, nevenoval mu už ďalšiu pozornosť. Položil uniformu na stôl a miesto nej si z neho zobral vrchný ochranný skelet hrudníka. Ako prvé ho udivila jeho nízka hmotnosť. Pôsobil robustne a pevne. Štruktúra aj textúra povrchu bola zjavne kovová. Rozhodol sa ju preskúmať bližšie. „Spektrálny analyzátor kovov, kde by tak mohol byť...“ očami prehľadával miestnosť až kým mu zrak nespočinul na objekte ktorý potreboval. „Hovorili ste niečo doktor?“ „To nebolo pre Vás major!“ Pár jemu dobre známymi pohybmi spôsobil, že sa na prístroji rozblikali kontrolky. Vložil objekt dnu a veľkým zeleným tlačidlom spustil celú procedúru. „Major doneste mi prosím Vás kávu.“ Ani si nevšimol kedy sa presunul k stolu. Stál tam a sprvoti nevenoval poznámke o káve nijakú pozornosť. Tú sústredil na časti výstroje náhodne rozložené na vrchnej doske. „Major Hayley!“ zvýšil mierne tón svojho hlasu. „Áno doktor?“ „Tú kávu mi donesiete?“ „Kávu? Samozrejme....“ položil naspäť predmet, ktorý si prehmatával prstami a pomaly, viditeľne zamyslene vyšiel z miestnosti. Netrvalo dlho a na jasne modrom displeji analyzátora sa objavil rezultát,ktorý sa zároveň s tým začal tlačiť na papier. Doktor naň pozrel svojím odborným okom. Chvíľu trvalo, kým si v hlave zosumarizoval všetky informácie, ktoré v ňom ešte viac ukotvili pocit neistoty. Z jeho bádania v monitore ho vytrhol až návrat majora s kávou. „Chcem okamžite hovoriť s plukovníkom!“ vyhŕkol na už aj tak dosť prekvapeného Hayleyho. Ten mu podal kávu, ktorá bola skôr vlažná ako horúca a bez zjavného protestovania mu naznačil, aby ho nasledoval. Zaviedol ho chodbou z laboratória do hangára F. Uprostred rozľahlej haly stál malý stôl. Tam sedel plukovník Silva a za ním majestátne sa týčiace bojové lietadlo ILF 98. Nos s kokpitom bol priamo nad jeho hlavou a pôsobil,ako nemý strážca tajomstiev, ktorých zodpovedanie viselo vo vzduchu. Po jeho pravici stáli ďalšie tri osoby, pri čom jedna bola doktorovi po príhode s jedálne už známa. „Tak doktor, viac menej som Vás už očakával.“ prehovoril plukovník tróniaci pred ním. Kývnutím hlavou dal najavo salutujúcemu Hayleymu aby opustil miestnosť. „Doktorku Holterovú už poznáte...ako som bol informovaný...“ Conrad sa na ňu usmial a tak trochu si tým vynútil aby urobila to isté. „...a týto dvaja páni sú doktori Lindemann a Gavrilov, z Centra pre vesmírnu avioniku. Takže, kým prídu ostatní vedátori, myslím, že by ste ma mohli postupne oboznámiť s novými informáciami. Takže pani Holterová...“ „Slečna..“ prerušil ho nechtiac Conrad, neuvedomujúc si, že svoju myšlienku vyslovil nahlas. „Prepáčte, slečna Holterová“ vyjachatal zo seba následne Silva. Náznak pohŕdavosti v jeho hlase nebol nasmerovaný ani tak jej, ako skôr doktorovi. Ten sa zatiaľ snažil tváriť čo najviac nezúčastnene. „Ďakujem pane. Takže z materiálov, ktoré ste mi poskytli toho nemôžem s určitosťou príliš veľa povedať, potrebovala by som ho vidieť...! „To je vylúčené doktorka! Poskytol som Vám všetky možné údaje, bioskeny, fotografie, výsledky testov...chcem počuť odborný záver z Vášho hľadiska!“ „Chcete môj záver?? Dobre, môj záver je, že je to človek!“ „Kvôli tomu sme Vás sem predsa nepriviedli, to vieme aj my, že je človek. Každý komu slúži zrak to vidí. Chcem vedieť čo je na ňom zvláštne a prečo to tak je doktorka!“ „No dobre...takže, je to muž, podľa stavby tela a vonkajších znakov tak 25 až 30 rokov...ale našla som značné anomálie a výchylky vo výsledkoch testov a skenov..“ „Nie sú tam žiadne výchylky doktorka, všetky podklady sú správne! Chcem váš záver na základe týchto konkrétnych podkladov!“ Doktorka sa zamyslene a s nedôverou zadívala do vlastných poznámok. Aj keď ich obsah poznala, mala zvláštnu potrebu si ich ešte raz prečítať...“no dobre..podľa výsledkov testov rozboru tkaniva a krvi má ten muž biologicky tak 55-60 rokov. To je podložené aj skenmi kostry, ktorá vyznačuje veľké množstvo zahojených zlomenín. Niektoré sekundárne sexuálne znaky, ako ochlpenie sú úplne potlačené. Taktiež nemá obočie ani vlasy. Na nohách má len 4 prsty pričom malíček je zachovaný len vo forme kostrového pozostatku v chodidle. Kosti sú dlhšie a celkovo je značne vysoký a robustný. Pleť je značne depigmentovaná...je toho veľa...neviem čo odo mňa chcete počuť plukovník...“ „Toto všetko čo mi tu hovoríte som už počul od expertov z oblasti medicíny a fyziológie ľudského tela! Od Vás chcem počuť záver, ktorý na základe týchto faktov môžete vysloviť... Viete čo chcem počuť...!“ „Myslím, že to všetci vieme Plukovník...“ Skočil mu do reči Conrad... „..Lisa? Aj ty to vieš...len to povedz..ten človek vyzerá ako ďalší krok v evolúcii...!“ „...evolúcii ľudstva....“ na chvíľu sa odmlčala neveriaco pokrútila hlavou...“...ale to nie je predsa možné!! Ľudia sú už na našom stupni vývoja s drobnými zmenami celé tisícročia!!! Nemohol sa len tak z ničoho nič objaviť v populácii dnešnej civilizácie taký veľký skok...“ „V populácii dnešnej civilizácie nie!...“ Skočil jej do reči Gavrilov. „...ale v populácii tej budúcej civilizácie to bude bežný človek..“ Doplnil ho Lindeman. „Myslím, že toto je ta odpoveď na ktorú čakáte Silva..je to človek z budúcnosti..“ Dokončil toto zvláštne divadlo Conrad a položil pred neho papier s výsledkami zo spektrálnej analýzy. „Jeho brnenie je zo zliatiny paládia a neznámeho kovového prvku, ktorý mu dáva značnú pevnosť a odolnosť. Ten sa nenachádza nikde v známom vesmíre...“ „Myslím, že to bude tá istá zliatina z ktorej je ten záchranný modul....“ Doktor Gavrilov položil taký istý kus papiera na pomaly sa hromadiacu kopu na stole. „A znak na ňom má len 5 malých hviezd, takže sa buď federácia v jeho svete rozdelila, alebo sa stalo niečo iné, čo pre nás aj tak nie je podstatné..“ doplnil túto pomyselnú skladačku Lindeman.. „ ..navyše nejde len o obyčajnú záchrannú kapsľu, okrem prístrojov na podporu života je tam veľké množstvo techniky, ktorá je poskladaná na nám neznámej báze. Ak mám byť úprimný, netuším na čo slúži. Ale môj názor je, že to má niečo spoločné s cestovaním v čase!“ Plukovník si sedel uprostred svojho malého kráľovstva hrdý ako páv a s nadutým výrazom sledoval svojich „poddaných“. Z jeho úsmevu na všetky strany sršala pýcha a uznanie, ktoré vyjadroval skôr sám sebe, ako týmu pred sebou. „Doktorka! Chcem to počuť aj od vás, v svetle týchto tvrdení...“ „Chcem ho vidieť!“ zavŕšila kopu spisov pred Silvom svojimi poznámkami a odhodlane na neho uprela svoje hnedé oči. „Už som povedal, že je to vylúčené!“ „Plukovník, myslím, že by sme ho mali vidieť a vypočuť, môže nám ozrejmiť takmer všetko! „ zastal sa jej duchaplne Conrad a naklonil sa nad stôl. Teraz keď boli jeho oči v rovnakej výške sledoval každú reakciu svojho protivníka na druhej strane. Všimol si istý náznak neistoty v jeho tvári. Tá okrem tejto malej chyby ostávala kamenná a takmer bez emócií. „Povedal som, že to nebude možné..“ „Prečo?!“ „Lebo som to povedal doktor Conrad! A odstúpte od môjho stola!“ S ľadovým kľudom opakoval stále dookola tú istú formulku, no jeho súper sa nehodlal len tak vzdať. „Vtom prípade na náš ďalší výskum zabudnite plukovník!“ odtrhol od neho svoj pohľad a pobral sa k dverám. Ostatní ho nasledovali. Ako samozvaný hovorca tejto skupinky pri dverách na chvíľu zastavil, aby dal Silvovi ešte jednu možnosť. „Váš ďalší výskum už aj tak nie je potrebný...“ Zneisteli. Jediný trumf, o ktorom si mysleli, že ho majú im začal miznúť pred očami. „Ako to myslíte?“ Váhavo prehovoril Gavrilov, ktorý bol zväčša tichým človekom. „Všetko podstatné už dávno vieme...výskum ani nebol účelom Vašej prítomnosti tu na konci nášho sveta...“ „Tak prečo sme tu preboha Silva!!!!!“ „Predsa kvôli kapitánovi Stewartovi doktorka. To on sa vrátil takmer 200 rokov naspäť v čase aby nás všetkých zachránil...“ „Tak nás k nemu pustite, môžeme zistiť prečo sem prišiel a pred čím nás prišiel zachrániť!“ „Pán Lindeman, ale to mi vieme, pred čím nás prišiel zachrániť...nemôžem Vás k nemu pustiť, je totiž v karanténe. „V karanténe? Prečo preboha?“ „Udivuje ma, ako vy vedci, od ktorých ľudia čakajú odpovede, dokážete zahrnúť človeka toľkými otázkami...Je v karanténe, lebo nám sem zavliekol neznámy vírus páni doktori a slečna doktorka.“ „Vírus?!!“ „Vírus Conrad, smrtiaci vírus. A ten podľa núdzovej správy, ktorú s pár hodinovým meškaním obdrží najbližšia bojová flotila, unikne z tejto karantény dnes o 12-tej hodine pozemského času...“ pozrel na hodinky ukryté pod tmavým rukávom uniformy „..čo bude tak o 5 minút“ Vedci sa na seba nechápavo pozreli. No kým sa niekto z nich odhodlal niečo povedať pokračoval Silva vo svojej nezmyselnej reči. „Potom čo sa nekontrolovateľne rozšíri po celej stanici nabehne centrálny počítač na núdzový režim. Vyhodnotí danú situáciu ako potencionálne ohrozenie ľudskej rasy a zabráni v rozšíreniu vírusu mimo základne. Je to v celku jednoduchá záležitosť...“ „Ako?“ „Sebedeštrukciou...“ Odpovedal doktor Lise zosmutneným hlasom „...ale nechápem prečo preboha Silva, o čo tu ide?“ „O našu záchranu predsa. O splnenie misie kapitána Stewarta. Doniesol nám správu z budúcnosti. Z našej budúcnosti! V nej sa 6 kolónii na okraji oddelí od Federácie a vytvorí Slobodné kolónie. To bude smerovať k dlhej vojne za znovuzískanie týchto planét pod našu vlajku! K vojne ktorá prekoná storočia a pohltí mnohé svety ohnivou skazou a utrpením. Sériu udalostí, ktoré k tomu povedú možno len ťažko ovplyvniť či predvídať. No kapitán Stewart nám doniesol návod, ktorým môžeme všetko zastaviť ešte predtým než sa to stane...“ Z reproduktorov v hangáre sa ozvala hlasná siréna a pokojný ženský hlas oznámil začiatok odpočítavania sebadeštrukcie za jednu minútu. Všetkých prítomných zachvátila vnútorná panika a strach. Všetkých až na Silvu. Ten sa nechal úplne opantať svojim šialenstvom a z púzdra vytiahol svoju zbraň. Rázne ju položil na stôl a v jasne červenom poplašnom svetle rozlievajúcom sa po miestnosti pokračoval v tomto desivom výjave. „A ja sa postarám, aby sa taká budúcnosť nestala! Ten návod je tu !“ vytiahol z kabáta spis a hodil ho k nohám skupinky stojacej pred sebou. Potom rýchlym ťahom natiahol úderník svojej pištole a priložil si ju k spánku. Zvuk výstrelu sa zmiesil so zvukom sirény, ktorá stupňovala svoj tón spolu s krátiacim sa časom. Lindeman a Gavrilov sa stále márne snažili otvoriť zablokované dvere, i keď dobre vedeli, že ani za nimi niet úniku. Conrad prestal v svojej dlani pevne zvierat Lisinu ruku a zohol sa po spis. Po tom čo si prečítal tých pár riadkov čo v ňom bolo sa s rezignovaným úsmevom pozrel späť na ňu. Z jej veľkých hnedých očí sa po lícach kotúľali zástupy sĺz a vpíjali sa do jej bielej kombinézy. Vtom blikajúcom červenom svetle mu pripadala ako anjel. Pustil spis z ruky, podišiel k nej a nežne ju objal. Na jej krásne vykrojených perách sa mihol posledný chvejúci sa úsmev... Na spise ležiacom na podlahe bolo tmavým strojovým písmom napísané: Signatári nezávislosti Slobodných kolónií- Dr. Johannes Conrad, Dr. Lisa Holterová-Conrradova, Dr. Ernst Lindeman.....