Amatérsky literárny svet patrí poviedkam. Nehovorte, že nie. Vyhľadajte si propozície prozaických literárnych súťaží – skoro všetky sa budú týkať len poviedok a aj to poväčšine iba krátkych. Ak je poviedka niečo, čo má mať – plus mínus – do päťdesiat normostrán, sotvakde prijímajú práce nad dvadsať normostrán. Zdá sa, že kratučká poviedka je to jediné, čo sú ľudia ako-tak schopní a ochotní prečítať až do konca. Aj redaktori, spisovatelia a kritici. Poviedka je vlastne jediný žáner, na ktorí odborníci amatérov hromadne nabádajú. Písať poviedky. A veľa a veľa, čím kratších tým lepšie, ale hlavne veľa. Dozviete sa, že nemáte začínať s románom, kým váš šuflík nepreteká poviedkami a aspoň s nejakými z nich ste neprerazili. Z narážok a odporučení človek postupne nadobudne pojem, že každý autor by mal mať na každý prst tucet poviedok a ktorúkoľvek z nich je samozrejme schopný hocikedy odhodiť a namiesto nej napísať päť ďalších.
Prečo?
Oni tvrdia, že ak je poviedka zlá, autor sa s ňou ľahšie rozlúči, pokrčí ju, odhodí za hlavu a zabudne na ňu. Ak sa poviedka nevydarí, autor nemusí až tak nariekať nad časom, ktorý nad ňou premárnil, lebo ho nebolo veľa. Skrátka, všetko je len a len pre dobro nás, autorov.
Nedávno mi napadol výstižný citát (nielen) pre túto situáciu: Boh ma chráň pred ľuďmi, čo chcú len moje dobro!
Keď sa totiž na to pozrieme bližšie, zistíme, že to dobro, o ktoré odborníkom ide, nie je naše. Oni – redaktori, porotcovia, spisovatelia, slovom odborníci – sa skrátka trasú strachom, že budú musieť čítať hrôzostrašné množstvá nečitateľných kydov. A tak sa snažia docieliť, aby tie kydy boli čo najkratšie.
Treba uznať, že tento postoj nie je celkom nepochopiteľný. Úroveň gramatiky a štylistiky niektorých prispievajúcich na literárne servery je na zaplakanie. Čítať napríklad tristo strán napísaných autorom, ktorému nie je jasný vzťah medzi interpunkčným znamienkom a medzerou (konkrétne, že interpunkčné znamienko vo vete nenahrádza medzeru), je očistec. Desať strán takéhoto textu je už oveľa prijateľnejších. Lenže...
Predstavte si, že ste porotca nejakej literárnej súťaže a chcete zabrániť tomu, aby ste všetok svoj voľný čas stratili čítaním čohosi, čo slušný text nepripomína ani z diaľky. Čo urobíte? Ahá, už to máte! Diskvalifikujete žáner!
Treba však vedieť jednu maličkú drobnosť. Znalosť gramatiky autora nezávisí od žánru, ktorému sa venuje. Hrúbky robia v rovnakej frekvencii poeti, esejisti, fejtónisti, poviedkári aj románopisci. Ale trpia tým jedine tí poslední. A to je úplný výsmech spravodlivosti.
Ako by sa to dalo riešiť inak? No, v prvom rade, ak nie som zmierená s tým, že isté percento textov, ktoré do súťaže prídu, bude mať určite podradnú kvalitu a budú sa čítať veľmi zle, tak sa nestanem porotcom literárnej súťaže ani nejdem robiť prácu redaktora. Alebo si myslíte, že im niekto drží nôž pod krkom, aby sa na taký post hlásili? Nie, najprv si dobrovoľne zvolia niečo, s čím prirodzene prichádzajú aj isté nepríjemnosti a potom formou diskriminácie od nich hľadajú úľavy. Tomu sa hovorí skvelé riešenie.
V druhom rade, v absolútnej väčšine prípadov stačí na približnú predstavu o celom texte prečítanie si jeho prvej kapitoly. Čo tak založiť súťaž pre romány, kde v prvom kole budú prijímať iba prvé kapitoly? Alebo dokonca iba prvé strany? A len ak bude mať prvá strana ako-tak obstojnú úroveň, postupuje do druhého kola.
Za toto by sa ale na mňa určite vyrútilo plno blogerov s tým, že dielo predsa môže byť ďalej aj lepšie. A že väčšinou aj býva, lebo keď to začínali písať, tak ešte nevedeli písať, ale postupne sa zlepšovali, atď atď. Viem to, lebo týmto sa autori oháňajú prakticky neustále, keď im niekto napíše, že začiatok ich od ďalšieho čítania odradil. Áno, to je pekné, môže to byť pravda, ale...
1. Rovnako veľa argumentov pre ďalej to môže byť lepšie” je aj pre “ďalej to môže byť horšie”. Napríklad ja mávam začiatky možno nie dejovo najlepšie, ale určite gramaticky a štylisticky najvyšperkovanejšie, pretože začiatok ako najstaršia časť diela je u mňa aj najviac kontrolovaná a upravovaná, priemerne až 4-5-krát viac ako koncové časti.
2. Čitateľa je nutné chytiť od začiatku. Preto jeho nevydarenie môže potopiť celú knihu. Bez ohľadu na to, akú mal autor smolu, ako mu začiatok nevyšiel a ako sa to po pár kapitolách brutálne zlepší, všetci budú tú knihu čítať od začiatku a preto je absolútne nevyhnutné dokopať začiatok do aspoň minimálnej úrovne kvality. Hodnotenie začiatkov vidím ako dobrý prostriedok výchovy budúcich spisovateľov.
A prečo sa vlastne neprispôsobiť požiadavkám porotcov a nepísať poviedky?
Pretože, čo ako to môže pre niekoho znieť šokujúco, schopnosť písať poviedky nie je u autora samozrejmosť.
Neviem, kto kedy a na základe čoho prišiel s takým presvedčením, že kto dokáže písať romány, ten zaručene dokáže písať aj poviedky (a v rádovo väčších množstvách, ako napísal románov). Poviedka totiž nie je preškrtaný román, ani prvá kapitola románu, ani akýkoľvek krátky text s hlavou a pätou. Poviedka má osobitnú stavbu a štruktúru, ktorá je odlišná od stavby a štruktúry románu. A tú tiež treba ovládať.
Ďalej, aby ste mohli napísať poviedku, potrebujete nápad. Bez toho to nejde. Je až neuveriteľné, koľko ľudí si myslí, že nápad je absolútna zbytočnosť, bez ktorej literárne dielo hravo vznikne. Tým by som navrhla skúsiť napísať poviedku na tému, na ktorú nijaký nápad nemajú. Čo môže byť v niektorých prípadoch aj každá téma.
Podotýkam, že ten nápad musí byť vhodný na poviedku. Vývoj zložitých vzťahov v niekoľkých generáciách nejakej rodiny nie je vhodný nápad na poviedku. Pole pôsobnosti poviedkopiscov je oproti románopiscom v mnohých ohľadoch zúžené. Určite existuje viac námetov na poviedky, z ktorých by sa dali napísať romány, ako námetov na romány, ktoré by sa dali napísať ako poviedky.
Extrémom sú chytráci, ktorí keď im začnete hovoriť, aké náročné prekážky musíte pri písaní poviedok zdolávať, dôjdu k záveru, že jediné, čo na ich písanie potrebujete, je geniálny a neprekonateľný námet, ktorý vám navrhnú ONI. A vám už zostane len tá ľahšia časť práce, totiž spracovať to a zapísať. Jeden by sa divil, že už okolo seba nemajú hromadu poskokov, ktoré tie ich nepredstaviteľne skvelé nápady spracovávajú.
Netreba zabúdať ani na to, že poviedka nemusí byť niekomu pochuti už v princípe, tak ako sa niekto nikdy (alebo len vo veľmi zriedkavých prípadoch) nadchne pre poéziu či populárno-náučnú literatúru. Konkrétne pre mňa musí mať príbeh určitú spletitosť a komplikovanosť, aby ma zaujal a prinútil zapísať ho. Na vymýšľaní poviedok ma štve aj fakt, že sotva si ich postavy a prostredie stihnem obľúbiť, už sú fuč. Poviedka skončila. Ja však v prostredí, ktoré sa mi páči, chcem zostať čo najdlhšie. Týka sa to aj prostredí v mysli. Preto ma písanie poviedok veľmi “neberie”.
Lektorka tvorivého písania pred časom napísala, že poviedka nie je ľahký žáner (pre podrobnosti pozri http://www.mamtalent.cz/povidka-neni-snadny-zanr.phtml?program=1&ma__0__id_b=11075&ma__0__id_kp=37014 ). Som veľmi rada, že zaznel záver, ku ktorému som ja došla nezávisle tiež. Nenechajte sa oklamať dĺžkou. O ničom nehovorí. Poviedka je ťažká, prinajmenšom nie je ľahká pre každého. Ja som ich v živote napísala menej ako románov. A rada by som sa dožila dňa, keby nás do ich písania prestanú siliť.
Tento článok je z kategórie
Viac podobných článkov nájdete tu.
Comments
Pridať nový komentár
Áno, prepisovať, vylepšovať, škrtať – s tým úplne súhlasím. Chcieť publikovať okamžite po dopísaní je hlúpe a je žiaľ dosť autorov bez akejkoľvek sebareflexie, ktorí potom situáciu tým poctivým len sťažujú, lebo poriadne odradia všetkých tých redaktorov a spisovateľov.
Či by som dala väčšiu možnosť pre nepublikovaných? Úprimne, už dlhšiu dobu o tom snívam. Zaradila som to do kategórie vecí, čo urobím „keď budem slávna a bohatá“. :-D Jednou z nich je aj založenie vlastného vydavateľstva, vydavateľstva len na žánre fantastiky, ktoré bude jedinečné tým, že bude odpisovať úplne všetkým autorom. Ale – pozor, nejakú súdnosť predsa len mám – autori spočiatku môžu poslať iba obmedzený, malý počet strán, presne ako píšem v príspevku, na ktorom sa ukáže, či má vôbec cenu prečítať si rukopis až do konca. Až keď pár prvých strán zaujme, autor dostane výzvu zaslať aj zvyšok. Odpoveď však príde vždy. Ale ešte predtým založím ten literárny server, kde žiadny prispievajúci nemôže pridať nový príspevok, ak nemá komentárov pod cudzími dielami viac ako svojich príspevkov. Prirodzene, na naštartovanie tohto systému budú prvé príspevky musieť byť „grátis“. A podvodníci pridávajúci nezmyselné komentáre budú zabanovaní.
Jaj, tu na internete človeka toľko vecí naštve, že ani nevie, do akých zlepšovákov by mal skôr investovať – ak sa ovšem raz z toho hnoja dostane a nebude si na webe v chudobe dvíhať tlak do konca života. :-)
Z pohľadu pisateľa:
poviedka - pre nás nespisovateľov
román - pre tých čo sa považujú za spisovateľov
sága - pre skutočných majstrov
Z pohľadu čitateľa:
poviedka - do vlaku, na služobnú cestu
román - vyskúšanie nového autora či žánru
sága - plnohodnotný zážitok
Tréning:
Písanie poviedok môže trénovať gramatiku, štylistiku, vyjadrovanie a pod. Nemyslím si ale, že to je tréning na písanie románov - maratónec tiež netrénuje behaním šprintu (alebo len veľmi okrajovo).
1. Dobrý článok:)
2. Chcem len tvoje dobro - na túto vetu už oddávna odpovedám: Nemáš dosť vlastného, keď sa ti žiada aj to moje?
3. Poviedky nás nabádajú písať, ale keď ich vydavateľstvu ponúknete, dozviete sa, že poviedky nevydávajú; nie je o ne čitateľský záujem. Aj pre tie dôvody, ktoré si tu uviedla, napríklad, že čitateľ si obľúbi postavy, preto nechce o ne tak rýchlo prísť. Poznám však viacero ľudí, ktorí radšej čítajú poviedky, na iné nemajú čas, vraj. Skôr si myslím, že ten čas nevhodne obetujú zbytočnostiam a predžutým informáciám z iných médií a pri románe (alebo poviedke, ktorá už nie je poviedka podľa pravidiel, lebo má viacero odbočiek a menej zrozumiteľných inotajov - toť moja úchylka) sa im nechce rozmýšľať - niektorí autori to po čitateľoch požadujú, heh!
4. Nápad so súťažami o najlepšiu prvú kapitolu románu, v druhom kole i o celý román, sa mi páči.
5. Osobne sa neviem rozlúčiť so žiadnym svojím textom, či už je na pol strany alebo na tristo stranách. Jednu svoju poviedku, ktorá má sedemnásť strán a asi je zo všetkých mojich poviedok najviac poviedkou, som písala štyri mesiace (Držme sa za ruky). Celkom by ma zaujímalo, ako sú na tom iní, s poviedkami, s časom, ktorý im venujú, s chuťou či nechuťou do ich písania. O Adhare už niečo viem - radšej román.
Ani nevieš, ako ma tento článok potešil. :) Stopercentne s tebou súhlasím, ale keď človek každom kroku naráža na názor, že je potrebné najskôr písať kratšie útvary, ťažko sa ubráni pomysleniu, že na tom asi niečo bude. Sama však poviedky nečítam, nelákajú ma (presne z tých dôvodov, ktoré si uviedla) a všetky pokusy o napísanie nejakej sa skončili biedne. Nechrlím nápady jeden za druhým a už vôbec nie také, ktoré by sa vmestili do dvadsiatich normostrán. Navyše si ani nemyslím, že poviedka človeka naučí písať romány, je to predsa skutočne úplne iný útvar.
Takže som rada, že nie som sama so svojím názorom. :)
Vďaka.
Vidíš, publikácia poviedky je ďalší problém, na ktorý som zabudla. Tie možnosti sú dosť chabé. Napadajú mi len zborníky víťazných a finálových poviedok súťaží, inak veľmi neviem. Zájsť s poviedkou do vydavateľstva? S jednou asi sotva, to by ich autor musel mať celú zbierku alebo zostaviť zbierku s inými autormi, ale to už fakt neviem ako. No a potom ešte snáď literárne časopisy, no s nimi je to ako s vydavateľmi. Vyskúšala som osloviť všetky, čo mi Google našiel (síce nie s poviedkou, ale na tom v tomto prípade myslím nezáleží). Reakcia? Klasika: Ignorácia. A to už mám už vydaný román! Čo potom tí nepublikovaní??? Pri takýchto skúsenostiach sa mi zdá naozaj smiešne tvrdenie, že krátkou prózou človek v literárnom svete skôr prerazí.
Aj ja sa so svojimi textami ťažko – pokiaľ niekedy vôbec – lúčim. Aj s postavami a prostrediami. Až u troch – čo je nadpolovičná väčšina – mojich poviedok mi následkom naviazanosti na nápad, postavy a prostredie napadlo ich pokračovanie, väčšinou vo forme románu, no nakoniec nezrealizovaného.
Inak – hej viem, že ja som toho už vyjadrila dosť a tiež by som sa potešila názorom iných, ale predsa mi nedá nepopísať osud mojej – podľa mňa aj čitateľov – najvydarenejšej poviedky. Dĺžka 34 strán, vek napísania 19 rokov. Poslanie do súťaže. Nič. Tri prerábky, skracovanie kvôli maximálnemu rozsahu druhej súťaže (aj keď len so zaťatými zubami), poslanie do druhej súťaže. Zase nič. Aj keď to už bolo „lepšie nič“ ako v prvom prípade (v rebríčku celkového umiestnenia som skončila vyššie). No ja sa na to... :-) A predsa ešte jeden povzdych. Inú svoju poviedku, menej vydarenú, som poslala do elektronického literárneho časopisu, kde vraj uverejňujú absolútne, ale absolútne všetko, aj ten najväčší sajrajt, čo im príde, lebo tomu aspoň odborníci vypíšu chyby a iní autori sa na tom poučia. Potvrdili prijatie mojej poviedky a... nič! Nepublikovali! Tak ja som z toho hotová. Neviem, či to značí, že románom človek skôr prerazí, alebo že mne konkrétne idú romány lepšie.
Vďaka, Aj mňa strašne teší, že nie som jediná. :-) Presne, aj s tými nápadmi je to u mňa tak.
(Tento text je určený autorom, ktorí začínajú. V praxi sa teda netýka diskutujúcich na tomto fóre - tí už medzi začínajúcich autorov nepatria. Niektorých ich názorov sa však týka. Hlavná myšlienka: Myslím si, že krátke slohové útvary sú najvhodnejšie na rozvoj literárnej tvorivosti. Isteže to nemusia byť poviedky, je mnoho ďalších žánrov, ktoré sa dajú na tento účel využiť.)
Vrcholné výkony si vyžadujú TRÉNING a ŠTÚDIUM. (Talent je len nutná, ale nepostačujúca podmienka úspechu - podľa Edisona je úspech 1% talentu a 99% driny - podľa mňa to trochu nadsadil, je to tak 30 na 70). Je to tak u športovcov, umelcov, hercov, vedcov, ale i remeselníkov. Športovci trénujú od malička v kluboch, športových školách, oddieloch; maliari navštevujú celé roky výtvarné akadémie, deti s hudobným talentom celé roky trénujú stupnice, etudy, drvia sa teóriu a noty, majú súkromných učiteľov, remeselníci majú špecializované školy... Na všetkých týchto školách sa postupuje od elementárnych vecí (napr. maliarstvo: kresba, akvarel - hudba: stupnice, jednoduché etudy - futbal: rozvoj kondície, beh, prihrávky, streľba... a tak postupne až k uceleným, či obťažným veciam, napr. zahrať celé predstavenie, odohrať zápas, zahrať bez chyby Beethovenov klavírny koncert... Dôraz sa kladie na OSVOJENIE SI "REMESLA". Občas sa možno vyskytnú jedinci, čo nepotrebujú "trénovať" (napr. vynorí sa urastený junák kdesi z afrického pralesa, čo zabehne stovku bez tréningu za 10 sekúnd), no v skutočnosti sú takého javy dnes takmer nemožné - väčšina aj veľmi talentovaných ľudí musí vložiť do svojho rozvoja množstvo práce (psychológovia uvádzajú potrebných 10.000 hodín na dosiahnutie úspechu v nejakom odbore.) V modernej dobe nároky enormne stúpajú, čoraz viac ľudí sa derie na výslnie úspechu a na ich prípravu sa používajú čoraz sofistikovanejšie metódy. Nechápem, prečo by sa to nemalo týkať aj literatúry.
Ako je to v skutočnosti s literatúrou? Darmo tu zatracujete názor, že by sa malo začínať kratšími útvarmi. Už sa stalo! Je jedno, či vám to bolo po chuti, a či nie. Začínali ste s nimi všetci povinne a zo zákona: na základnej a strednej škole - volalo sa to Slovenský jazyk a literatúra. V rámci tohto predmetu sa všetci žiaci povinne trénujú v tvorbe kratších útvarov i rôznych žánrov (napr. opis, rozprávanie, úvaha, fejtón a pod.), to sa hodnotí a známkuje. Iste, sú to tzv. slohové práce. Napísanie súvislejšej práce z vybraných tém je dokonca podmienkou pripustenia k maturite. Popri tom sa všetci žiaci povinne oboznamujú s gramatikou, pravopisom, teóriou literatúry i významnými literárnymi dielami. Časť z nich to potom využije v samostatnej literárnej tvorbe, ak pocítia takúto potrebu. Darmo pár ľudí tára, že "oni nijaký tréning v krátkych útvaroch nepotrebujú" - už ho predsa absolvovali. A niektorí, vďaka zanieteným učiteľom, aj veľmi kvalitný.
Nikto nenúti nádejného spisovateľa, aby začínal práve poviedkami. Z uvedených "tréningových" dôvodov a postupného zlepšovania je však naozaj vhodné začínať kratšími žánrami - rovnako ako vás nebudú nútiť v 1. ročníku konzervatória naštudovať kompletný symfonický koncert, ale skôr etudu - na AMU nebudú od vás chcieť celovečerný film, ale skôr krátky dokument - na maliarskej škole nebudete maľovať monumentálne plátno 4x4 metra, ale skôr kresbu 30x30 cm, a pod.
Čím teda začať? Či chcete alebo nie slohmi na ZŠ a SŠ. Mnoho ľudí (aj známych spisovateľov) si píše denníky či zápisky z ciest (práve som dočítal Satinského Cestovné denníky - moc sa mu však nevydarili), školy vydávajú školské časopisy, kratšie útvary vám uverejnia aj "printové médiá", hoci už nie tak často, ako v minulosti. Román na pokračovanie v časopise dnes už nemá šancu. Príspevok vo vašom blogu áno. Doslovným rajom pre získavanie skúsenosti v písaní je internet - existuje mnoho portálov, kde môžete uverejňovať svoju tvorbu, pričom dostanete spätnú väzbu (treba ju však brať s rezervou). Na internete však dlhší text čitateľa skôr odradí - riešením je uverejňovať ho po kapitolách a držať čitateľa v napätí. Fenoménom dnešných čias sú blogy - je na nich množstvo kvalitných vecí - niektorí niekdajší blogeri sú dnes doslova literárnymi či novinárskymi celebritami, o ktoré javia záujem médiá. Existujú kurzy tvorivého písania, literárne kluby sú skoro v každom väčšom meste. Stretávať sa s "rovnako postihnutými", najmä ak sú talentovanejší ako vy, vás posunie dopredu.
No a potom existujú osamelé duše, ktoré si myslia, že nič z toho nepotrebujú, stačí si vraj bez akejkoľvek prípravy sadnúť k počítaču a rovno, bez opráv napísať 300 stranový román, o ktorý sa budú vydavatelia biť a čitatelia ho rozchytajú. I tak še dá - určite sú ľudia obdarení nevšedným talentom a neobyčajnými nápadmi, ktorí to dokážu. Je ich však strašne, strašne málo. Ostatným 99 % zostáva len POSTUPNE sa zdokonaľovať a tvrdo na sebe pracovať. A ak ich príroda obdarila trochou talentu a budú mať i trochu šťastia, nejaké knižky, o ktoré prejavia čitatelia záujem sa časom z ich pera objavia. (Zdôrazňujem: o ktoré prejavia čitatelia záujem - lebo len vydať knihu je dnes doslova prkotina - stačí mať pár korún. Dá sa tak vydať hocijaká "vtákovina" - a nielen vlastným nákladom, ale aj cez vydavateľstvo - jednoducho si ho založíte! Treba na to tuším 10-eurový kolok a do hodiny ste "vydavateľ" :-)
Úspech sa nemusí dostaviť hneď - Rowlingovej Harryho Pottera odmietlo 11! vydavateľov. Knihu písala po večeroch s malou dcérou v prenajatom byte bez peňazí, ktoré jej pravidelne požičiavala priateľka; pretože ju muž opustil, životom sa doslova pretĺkala. Z prvého honoráru - 1000 libier sa išla od radosti zjašiť. Dnes patrí medzi najbohatšie ženy planéty a jej knihy čítajú milióny detí po celom svete. (Nehovorím tu o literátnej úrovni, ale o úspechu.)
Naša najúspešnejšia spisovateľka tzv. ženských románov, Keleová-Vasilková si vydala prvé 2 knihy vlastným nákladom v 500 (!) ks náklade. Až tretí rukopis si všimol Ikar. Dnes má na konte 1.000.000 predaných kníh. (Literárnu úroveň kníh tu nehodnotím, hovoríme o úspechu.)
21. storočie je úžasné, možností je v každom (kladnom aj zápornom) smere strašne veľa. Hektika doby, premiera informácíí, množstvo potrebných inovácií, nutnosť sa pružne prispôsobovať neustálym zmenám, však pôsobí na nás niekedy ako tsunami.
-vp-
s Enigmou, tréning je dôležitý, veď len opakovaním sa možno stať majstrom, v hocijakom remesle - stačí objekt svojho záujmu robiť s vášňou a naozaj rád a potom si tú vášeň a radosť disciplinovane deň čo deň dopriať. Môj prípad je skôr ten (teraz to bude vyzerať, že sa obhajujem, fuj!), že som hĺbavejší typ a na hĺbku treba aj dĺžku - to mi poviedka neposkytuje. A pri poviedke sa mi nestane, aby mi ožili postavy a prevzali iniciatívu, aby mi radili, dumali so mnou. Lebo pri dlhších textoch sa mi to stáva a to je naozaj jazda, neskutočná ľahkosť písania, čistá radosť. Inak, verejne píšem štvrtý rok, na svojom konte mám asi päťdesiat krátkych próz a štyri veci na pokračovanie. K tomu dvadsať odmietnutí od vydavateľstiev (desať aj so slovom nie, desať bez akéhokoľvek slova). A jedno áno, prvé:)
Ďakujem, že si sa zapojil. V princípe neodporujem – dnes už uznávam, že tréning naozaj treba. Proti tréningu nič nemám a ak sa do tréningu skutočne počíta aj denník a podobné žánre (čím si nie som istá, nakoľko pri denníku som sa netrápila nad literárnou úrovňou, vyjadrovacími prostriedkami a už vôbec som po sebe neprepisovala a neškrtala), tak som pred začiatkom písania prvého románu trénovala až-až. Aj kadejakými nedokončenými pokusmi a snahami už od prvej triedy základnej školy. Môj príspevok sa však týkal tých začínajúcich autorov, ktorí majú nápad na román, ale keď sa s tým nejakému odborníkovi zveria, dostanú po prstoch s tým, aby radšej napísali poviedku. Mať nápad a nadšenie je však podľa mňa hneď po talente to hlavné, čo človek na písanie potrebuje. Ozývajú sa rady typu „píšte len to, čo by ste si naozaj chceli prečítať“ a „píšte to, čo vás skutočne zaujíma“. Mňa len zaráža, že si nikto nevšimol, že táto rada sa ľahko môže dostať do rozporu s inou, rovnako omieľanou radou: „začínajte kratšími útvarmi“. A to práve v prípade, keď autor na kratšie útvary nemá inšpiráciu alebo ich aj sám nerád číta. Prečo by nemohol trénovať hneď na románe? Veď ho nemusí (hneď) vydávať. A podľa mojej skromnej mienky nie je nič lepšie na osvojenie si písania románov ako práve – písanie románu. Iste, kratšie útvary takisto pomôžu so štylistikou, ale stavba románu sa na nich natrénovať nedá.
Môj príspevok sa týkal tiež výraznej diskriminácie nepublikovaných románopiscov. Lebo nepublikovaný predsa automaticky neznamená, že je netrénovaný. Neviem, prečo si každý myslí, že prvý zverejnený či prvý vydavateľstvu ponúknutý román je automaticky jeho prvý napísaný. Žeby preto, lebo sa predpokladá, že nikomu sa neoplatí začínať s ďalším románom, kým nemajú vydaný ten predošlý? To zďaleka nie je pravda, okrem seba poznám najmenej ďalších štyroch ľudí, čo už majú najmenej jeden román v šuflíku hotový a pracujú na ďalšom. Schéma napíšem-vydám-napíšem-vydám-napíšem-vydám podľa mňa bežne funguje len u známych autorov. Nie, román ponúknutý na posúdenie môže byť v skutočnosti autorov x 1. a hoci tie prvé možno nestáli za veľa, lebo na nich získaval skúsenosti, tento už má úroveň. Ale presne toto si skúsení spisovatelia a kritici, ktorí zhodou okolností začínali poviedkami (aj tak sa dá, to nepopieram, iste je veľa ľudí, čo má veľa nápadov na poviedky), nechcú uvedomiť. A tak panuje výrazné zaujatie a nedôvera voči autorom románov, ktorí predtým nemajú v tlačenej forme čosi kratšie a je príliš málo možností pre autorov začínajúcich svoju publikačnú činnosť s románmi.
Takže zhrnutie: Tréning áno, ten podporujem, len chcem menej predsudkov a viac možností pre nepublikovaných románopiscov.
Tak to si dobrá. Ako sa Ti podarilo dostať od nich odpoveď až v polovici prípadov? Moja úspešnosť pri vymáhaní odpovede je tak 20-25 %. A to dokonca aj potom, ako som už bola publikovaná!
... Vás sa môj komentár netýka, Adhary tiež nie, je skôr pre ľudí, čo nikdy nenapísali ani riadok, na ZŠ a SŠ mali zo slohu trojky-štvorky, nikdy nejavili nejaký badateľný záujem o literárnu tvorbu alebo literatúru ako takú a zrazu - obyčajne pod dojmom nejakej zlomovej udalosti (napr. Jano im ušiel za Ančou) - sa rozhodnú napísať 400-stranový román, plný elementárnych gramatických a štylistických chýb s fádnym dejom. Je to niečo podobné, ako keby sa človek, čo stál 5-krát na korčuliach prihlásil na Majstrovstvá republiky v krasokorčuľovaní.
Súhlasím s názorom, že človek sa môže zdokonaľovať aj pri písaní románu. Ak si nebude myslieť, že hneď po jeho napísaní sa oň vydavatelia pobijú, ak ho bude - trebárs aj niekoľkokrát - prepisovať, opravovať, vylepšovať, prípadne aj po častiach, či úryvkoch zverejňovať napr. na webe, aby si otestoval čitateľov.
Na radu "začínajte kratšími útvarmi" môže potom reagovať vetou: "Už sa stalo". 8 rokov sme v škole písali "kratšie útvary", vždy som tam excelovala, teraz sa chcem popasovať s niečim dlhším.
A k tým "väčším možnostiam pre nepublikovaných" - ponuka rukopisov presahuje finančné i časové možnosti vydavateľov asi 100-násobne - aj my - hoci jasne deklarujeme, že naša parketa sú odborné knihy, sme doslova zavalení ponukami na publikovanie a preklad kníh z celého sveta. Naviac, slovenský knižný trh je v kríze, mnoho kníhkupcov krachuje, v skladoch sa hromadia knihy. Veľké reťazce začínajú tuším fungovať na princípe komerčných rádií: "Hráme iba hity" = ak sa kniha do 3 mesiacov nepredá, vrátia Ti ju (ošúchanú) a viac ju do predaja nezoberú. Pozor, jeden reťazec predajní zahŕňa 20-50 predajní, takže, ak Ti vrátia titul, prídeš napr. o 30 predajných miest. Ak to urobia 2-3 reťazce, zostanú Ti v sklade hroble kníh, ktoré už nikdy nepredáš. Malých predajní ubúda, knižný trh ovládnu časom 2-3 reťazce s predajňami vo veľkých obchodných centrách. Tie budú rozhodovať o tom, ktorá kniha a či vôbec sa bude predávať. A predávať sa bude to, čo sa do 3 mesiacov vypredá. Veru tak, Žilberťe Bekóďe, tu sa hrá o lóve a nie o nejakú literatúru. Beletria sa cez internet vo väčšom množstve predať nedá, ľudia si potrebujú knihu prelistovať.
Dávala by si v tejto situácii "väčšie možnosti pre nepublikovaných", t.j. vydávala neoverených debutantov, alebo by si radšej vzala knihu známeho slovenského autora, ktorý sa číta, resp. siahla po preklade knihy, ktorá bola preložená napr. do 30 jazykov a zaujala, povedzme, 10 miliónov čitateľov po celom svete?
Znova (asi po 50. raz) pripomínam, že Enigmy sa problémy s publikovaním pôvodnej literatúry týkajú len okrajovo - my pôvodnú tvorbu prakticky nevydávame a trh s odbornou literatúrou je dosť odlišný od predaja beletrie. Až sa čudujem, že tu o tom opakovane diskutujem, keď sa ma to nejako bytostne netýka. Človek je už taký...
Zo snov a plánov povstala celá naša civilizácia. Často z takých, ktoré sa zdali na prvý pohľad absurdné či ťažko realizovateľné.
Tvoje plány sú (a ako Ťa poznám, vždy boli) ambiciózne. Chceš robiť veci inak (a podľa Teba lepšie), ako ostatní. Založiť vydavateľstvo je naozaj pekný sen. Veľmi Ti prajem jeho naplnenie. Získame tak ďalšiu kolegyňu, kam budeme môcť presmerovávať autorov, ponúkajúcich nám tento žáner (už dnes tak robíme, pretože ľudia nám vytrvalo posielajú rukopisy rôznych žánrov, napr. tzv. ženské romány, ezoteriku, cestopisy a pod.).
Pred časom tu už takýto nápad bol - dostal som asi pred tromi rokmi mailom žiadosť o radu pri zakladaní vydavateľstva zameraného len na sci-fi. Podrobne som im odpovedal, ako sa dá vydavateľstvo založiť ("ľahko a za jeden deň"), koľko povinností má vydavateľ voči štátu (kopu, ako každý podnikateľ), na čo by si mali dať pozor a nad čím mávnuť rukou. Žiaľ, odvtedy som o nich nepočul, zrejme podcenili dva handycapy, ktoré ich na ceste k úspechu čakali: malý slovenský knižný trh v kombinácii s menšinovým žánrom. (Neverte táraninám, že existujú len knihy "dobré" a "zlé" alebo len "dobrá" a "zlá" hudba - darmo je operné dielo "dobré", prívržencov metalovej hudby nedotiahnete do lóže Národného divadla ani párom koní - analogicky: poznám MNOHO ľudí, ktorým keď ponúknete knihu či film žánru sci-fi, povedia. "To nie!" Ja napríklad nečítam detektívky - nudí ma to, darmo sú "dobré" - môj postoj tu však nezaváži - detektívky nie sú menšinový žáner - vydávajú sa aj na Slovensku v desaťtisícových nákladoch. Sci-fi určite nie.)
Či je sci-fi "menšinový" žáner, o tom sa dá diskutovať. Hoci som bol vždy jeho veľkým priaznivcom, myslím si, že je - z hľadiska čítanosti (= predajnosti) kníh určite. A na predajnosti kníh každé vydavateľstvo stojí a padá.
Nápad s literárnym serverom s presnými pravidlami je tiež dobrý. Žiaľ, ľudia (vraj okrem Nemcov) nemajú radi "presné pravidlá" a na internete už vôbec nie. Tvoj portál tak môže skončiť ako "elitný klub" s menšou návštevnosťou. Ale "elitný klub" sa mne (ako anglickému lordovi), celkom pozdáva (prečo by sme na všetky stránky mali púšťať "hocikoho z ulice").
"Nezmyselné komentáre" - často práve tie smerujú k jadru veci. A mazanie komentárov je tiež na diskusiu, sem-tam to hádam aj treba, ale radšej nie - internet je ríša slobody. Niekedy však ťažko odlišiť slobodu od anarchie. Čo s tým? Zatiaľ sa nikomu nepodarilo internet "skrotiť" - je ako povodeň - postavíš jednu hrádzu, voda ti podomelie druhú, alebo ti vyschne koryto (oj, aký pekný dvojzmysel). Z napísaného nevyplýva, že s povodňami netreba bojovať. Pod úplnú kontrolu však web nedostane nikto - platí to rovnako pre štáty, firmy i jednotlivcov.
Vlastniť funkčný a navštevovaný portál s určitým zamerením si od správcu vyžaduje množstvo hodín času, pričom táto činnosť je nepretržitá a odmenou za ňu je často akurát tak "dobrý pocit", že ste niekomu "poslúžili" - pritom sa Vám nikto zato ani nepoďakuje, skôr vás bude kritizovať. Priamy úžitok z toho máte malý alebo nijaký - a nemyslím tým len peniaze, ale hlavne množstvo času, ktorý tomu budete musieť venovať. V podobných prípadoch používam svoju okrídlenú vetu: "Ide o vzácny prípad ľudí so sklonom k sebapoškodzovaniu".
Držím palce!
-vp-
Nuž, ako prezrádzajú smajlíky, s tým založením vydavateľstva som to nemyslela až tak vážne. Niežeby som nechcela, akurát pochybujem, že na to niekedy budem dosť bohatá, lebo keby som aj získala nejaké väčšie peniaze, je tu plno iných priorít (ako letieť do vesmíru, napríklad). Založenie vlastného vydavateľstva je ako nákladný, náročný a emočne nie veľmi žeravý projekt dosť na chvoste.
Nechcela by som založiť vydavateľstvo len pre sci-fi, ale pre všetky fantastické žánre, čo zahŕňa aj fantasy a horor. Rozšírila som to preto, lebo tej sci-fi sa na Slovensku produkuje naozaj málo nehovoriac o dobrej. Zato fantasy letí. Na druhej strane som ale nechcela mať záber vydávania príliš široký nakoľko ja ako riaditeľ vydavateľstva by som asi musela čítať podstatnú časť, ak nie všetky rukopisy a preto je nutné, aby boli pre mňa čitateľné. Asi každý má nejaký žáner, ktorý mu „nereže“ – pre Teba sú to detektívky, pre mňa zase tzv. ženské romány. Ten chcem vylúčiť. Zároveň by som rada podporila spomínané tri žánre nielen preto, že ich čítam, ale aj preto, že sa im zo strany existujúcich vydavateľov nevenuje dostatočná pozornosť. Napríklad cez projekt Mámtalent vyšlo už zo 20 kníh ale ani jedna nebola v spomínaných troch žánroch, čo je podozrivé. Áno, môže to byť spôsobené aj tým, že v týchto žánroch je viac braku ako v iných, lebo si ich volia prevažne mladí, nevypísaní autori, to na mnohých príspevkoch vidno. Ale neverím, že by sa tam nenašlo niečo dobré, ja sama som už na Mámtalente našla. :-)
Reálnejšie ale naozaj vidím ten literárny server. Nielen preto, že je to menej nákladné, ale tiež preto, lebo ako dlhoročný návštevník niekoľkých takýchto serverov lepšie vidím, ako fungujú, kde majú nedostatky a čoho by som sa chcela vyvarovať (kdežto do fungovania vydavateľstiev nevidím). S tými nezmyselnými komentármi, čo by sa mazali, som to nemyslela tak, že by sa mazali komentáre nesúvisiace s textom, ale komentáre obsahujúce zmes nezmyselných hlások typu „chdsafhjsdahfsjkv“, ktorými by chceli autori oblafnúť server, aby sa im umožnilo vloženie ďalšieho ich vlastného príspevku. Budem mať softvér na rozpoznávanie slov, podobný, ako kontroluje aj diplomové práce a ak priveľké percento príspevku bude softvérom nerozpoznateľné, neodošle sa. Ja ako admin budem riešiť len sporné prípady na hrane a osobné upozornenia užívateľov na nevhodný obsah komentárov. Samozrejme, všetko sa dá oklamať, lenže to už chce premýšľanie a s tým si väčšina ľudí námahu nedá, hlavne ak „o nič“ nejde.
Čo sa týka menšej uzavretej komunity, s tým počítam. Takýto systém nemusí vyhovovať každému. Napriek tomu na portáloch sa nachádza naozaj dosť autorov, ktorí sú ochotní komentovať keď už pre nič iné tak preto, aby im to iní autori vrátili v podobe komentárov pod ich dielami. Lenže nakoľko existujúce servery si komenty nevynucujú, snaha autorov môže vyjsť navnivoč (komentujú ako o život a napriek tomu sa sami žiadnych komentov nedočkajú). Tomu sa môj server bude snažiť zabrániť.
Áno, viem, že admini sa často dostávajú do nemilosti a z každého serveru z času na čas niekto naštvaný odíde tresnúc za sebou virtuálnymi dverami. :-) Iste to prinesie kopu problémov, aj takých, o ktorých sa mi dnes ešte ani nesníva. Počítam s tým a dívam sa na to skôr ako na zdroj zaujímavej skúsenosti, ktorú okolnosť som nepredpokladala. Fungujem takto už roky – do mnohých akcií nejdem s nadšením, že to musí vyjsť, ale so zvedavosťou, na čom to zlyhá, keďže si myslím, že som zabezpečila všetko. :-)
No a v jednej diskusii chlapík tvrdil presný opak. Že vraj skutočný spisovateľ je len ten, kto dokáže napísať poviedku, ostatní sú grafomani. Nemôžem sa stotožniť ani s jedným, ani s druhým názorom. Žáner nerobí spisovateľa. Kto tvrdí opak, tak je voči nejakému žánru zaujatý už z princípu, čo nie je správne (ja síce pre zjednodušenie hovorím, že som zaujatá voči už spomenutým ženským románom, ale pripúšťam, že naozaj veľmi kvalitne spracovaný ženský román by sa mi mohol páčiť). Roald Dahl písal skvelé poviedky, jeho poviedková tvorba sa mi pozdávala viac ako románová, aj keď romány som od neho čítala len dva.
Súhlasím však s tým, čo si napísal o tréningu. A práve preto nepovažujem “trénovanie” na poviedkach pred písaním románu za nevyhnutné. Stavbu románov na poviedkach pisateľ aj tak nenatrénuje a to ostatné sa dá prepracovať potom, ako nazbiera skúsenosti pri písaní ďalších románov. :-)
Keďže ide o subjektívne hodnotenie, mám právo byť zaujatý :-) Najviac zaujatý som ale voči poézii, dobrá poézia sa proste napísať nedá!
Chlapík sa ale mýli. Myslím že každý románopisec dokáže napísať poviedku - dokonca aj Ty. Napísať dobrú ságu je trochu iná káva. Udržať dielo zaujímavé, vyvážené a vhodne gradované na tisíckach strán, roztočiť spleť dejových línií a desiatok postáv bez toho aby to skončilo chaosom či nezrovnalosťami, to je komplexnosťou niekde úplne inde ako poviedka.
Poviedka je ako stavať dom, román už bude veľká budova, napr. bytovka či biznis centrum, a sága, to je projektovanie celého sídliska.
A báseň je čo? ozdobný ker?
Ej, to je slovo do bitky, no som zvedavá, ako si Ťa tí poeti (ktorých je tu možno aj väčšina) podajú!
No však ja som poviedku napísala, aj tu na blogu bola a keby len jedna. To aby som napísala ságu, presnejšie nejakú dokončila (lebo zopár románov myslených ako časti ságy už hotových mám). :-)
Nuž, z básní mám asi traumu, lebo ma v škole nútili učiť sa ich naspamäť :-)
Určite si náju svoju cieľovú skupinu, mňa ale žiadna neoslovila.
Zaujimavý článok i diskusné príspevky. Na jednej stránke som čítal, že napîsať kratšie poviedky je náročnejšie ako tie dlhšie. Na strane druhej som dostal i radu "píš najprv kratšie". Mám dilemu, ktorú radu poslúchnuť. Asi pôjdem vlastnou cestou a na dĺžku hľadieť nebudem. Nepíšem totiž kvôli dĺžke, ale kvôli obsahu. Niekedy stačí pre myšlienku krátka poviedka, niekedy dlhšia. A nie raz sa mi stalo, že som napísal poviedku, potom ma napadla ďalšia ako pokračovanie, potom ďalšia, až vznikol väčší celok. Neviem, či vzniknutý príbeh môžem nazvať románom. Myslím si, že začínajúci autor má aj okrem gramatiky ;-) veľa iných vecí pred sebou, takže dĺžka nie je podstatná. Iba ak pre súťaže alebo pre zborníky. :-)