Kapitola 2.

Nabalená s dieťaťom na minimum, aby sme boli čo najľahší a dostali sa k vode v čo najkratšom čase v rýchlosti premýšľam. Mám pár možností. Ale kladiem si otázku. Kam skôr? keďže chcem, aby si dieťa užilo vody a ja sa aspoň trošku dostala do formy. Využijúc dedkovský babysitting, sa rozhodnem nasmerovať svoje kroky k železničnej stanici, kde v čase mojej mladosti bolo v prevádzke Čeháčko. A to zas nie som taká stará, aby som si to nepamätala.    

Pre tých čo tento názov nepoznajú, len ozrejmím, že to bol priestor pre bazénochtivých a opaľovania sa chtivých leňochov, ktorí chceli získať bronz s možnosťou zahrania si volejbalu či nohejbalu a doplnení tekutín v tamojších ,“fast foodových“ zariadeniach. Červená hviezda alebo slangovo po Košicky, Čeháčko.

Spomínajúc na výbornú jadranskú zmrzlinu sa poberáme rýchlym krokom smerom k Čéháčku. Čo je nie viac ako desať minút na pešo od krytej plavárne smerom k železničnej stanici.

S úsmevom na tvári dorazíme k miestu určenia a ja už cítim vodu, ktorá steká po mojej pokožke a doslova po nej prahne. Dúfam, že si príjemne schladím svoj organizmus a zároveň si dám do tela pár dĺžok kraula na plno. Ibaže mne môj úsmev v tom okamihu zamrzol ako tá jadranská zmrzlina, ktorá chutila sto krát lepšie v spomienkach, než to čo som videla.

Čeháčko zatvorené a stav budovy, polorozpadnutý. Možno trochu preháňam, skôr zanedbaný. Nikde ani živej duše! Iba my! Žeby opäť rekonštrukcia? Nálada opäť upadá.

Nedá mi povedať, že turista ktorý by chcel v tomto počasí ísť k vode, by mal asi radšej zájsť k moru. Žeby mesto kultúry zanedbalo takú vec ako prístup k bazénom? Nehovoriac o tom, ako to prežívajú domáci. Kam asi chodia?, divím sa.

Vysvetľujúc dieťaťu, že bazén nebude, iba ak taký nafukovací alebo sa môže kúpať v plechovej, či keramickej debne ako je domáca vaňa, sa poberáme na drink, ktorý si je možné zakúpiť buď v Au parku alebo v historickom centre mesta pri hrajúcej fontáne či v miestnych viechach.

Horúčka sobotňajšieho kúpania klesá, priamo úmerne s možnosťou kúpania v našom meste. Myšlienka na chudákov turistov a na to, že sa môžu schladiť akurát tak pri hrajúcej fontáne nerobí dobré meno nášmu mestu a ani mne v tej páľave. Samozrejme si pekne zanadávam, ale čo sa dá robiť.

Diskutujúc s náhodnou pani pri fontáne oznamujúc mi, že dostať sa k vode podľa jej názoru v Košiciach, je bieda. Pritakávajúc jej a súhlasiac s jej názorom, že to stojí za onú belú a pevne veriac, že sa to zlepší , že sme mali len zlý deň a že stav nie je až taký ako ho tu popisujem sa teším na nasledujúci deň.

Už sa neviem dočkať.