Neviem prečo , ale najradšej píšem, keď vonku prší . Asi je to tým, že mi to pripomína isté obdobie, ktoré som prežila v inej krajine.  A ani dnes to nie je inak. Vonku počuť ako ustávajú kvapky dažďa a ja si  sadám  za notebook, vyhrniem si rukávy, hodím do seba pár detských piškót na posilnenie, studený ovocný čaj ,“namydlím“ si ruky a píšem.

Nie som práve najväčší nadšenec zoo,  no napriek tomu  tam občas rada zájdem, hoc ma pohľad na uzatvorené zvieratá v klietke veľmi neteší. Musím povedať, že som  milovník zvierat. Tušiac dôvody, prečo sú  tie zvieracie kreatúry zatvorené a privierajúc oči nad tým, ako sa veci majú, myslím na svoju dvojnohú a dvojrukú osemnásťmesačnú ratolesť ako sa bude z výletu tešiť.

 Nuž, ale poviete si: čo neurobíte pre svojho syna, aby videl nejaké to zvieratko,“- v klietke.“

                Zaparkujete, z auta si vyberiete čo je potreba,(vodu, plienky, krém, náhradné oblečenie , ponožky, tepláky, bundu, čapicu...), s dieťaťom je to už raz tak. Nikdy neviete, kedy Vás prekvapí  niečím nečakaným, preto toľko tých náhradných ne- potrebných vecí. Naložíte dieťa do kočiarika, uzamknete vec, ktorá Vás odnesie z bodu A do bobu B, opäť skontrolujete či všetko máte, aby ste náhodou na niečo nezabudli a poberajúc sa smerom k vstupu do zoo, myslíte na to, že to bude krásny deň. Dnes nemusíte variť a robiť všetky tie veci súvisiace s dieťaťom doma.

                Hurá, pomyslíte si.

                Kúpite si lístok, mapu a hor sa na prehliadku. Ako som už spomenula nie som častý návštevník zoologických záhrad, aj keď zopár som ich už prešla. Tá pražská ma veľmi milo prekvapila. Ten, kto tam bol, pochopí keď ju uvidí aká je to nádhera. A kto nebol, obanuje, ak tam nepôjde.  Vrelo ju odporúčam každému. Zvierat je tu od výmyslu sveta. Od pelikánov, pánd, uškatcov, bielych medveďov, slonov, hadov, či dokonca veľkých mačiek, až po “krokodíle.“  Nehovoriac o zebrách, pri ktorých človek stráca dych, ako keby prišiel do iného sveta. Nuž lahodný pohľad pre oko, ale i dušu.

                Dieťatko si pekne hovie v kočiariku, v dobrej nálade, pije čistú vodičku, veselo sa usmieva, zatiaľ žiadny stres, ale ono je to vždy tak, keď je s ocinkom, vtedy sú poväčšine tie deti dobré. Samozrejme len dovtedy, kým sa osoba mužského pohlavia vzdiali, vtedy nastanú problémy. Oni  to tie deti asi tušia, že sme ženské na to samé, alebo nám to robia naschvál? No, našťastie tento krát sa nič extra nestalo.  Nič čo by ma neprekvapilo. Až na jednu vec.

                Prichádzame k operencom nádherných farieb. Ako inak - v klietke, veď by nebodaj uleteli. Nuž, ale chúdence, keď možno by v tej divočine neprežili mnohé z nich z istých neznámych alebo aj známych príčin.

 Kocháte sa pohľadom na krásne perá, skloníte sa k dieťaťu a horlivo vysvetľujete a ukazujete ako to už u rodičov chodí. Dieťa úpenlivo počúva, hlavou ani nepohne, oči otvorené dokorán  a tu zrazu zo seba vydá nečakane, prekvapivo nečakané slová.

,, Vtáčik je zatvorený“. To, že má dieťa len osemnásť mesiacov a pomaly rozpráva celé vety, prekvapuje hlavne mamičky a oteckov, ktorých dieťa je v rovnakom veku. Oni totižto osemnásť mesační drobci zo seba zväčša ešte nič súvislé nevydajú. Iba ak mama a tata, banán a papať. Aak vôbec  niečo vyslovia, poväčšine až vo veku dvoch rokov, ale niet sa čo čudovať, to moje je asi ,“génius“. Darmo vysvetľujete ostatným, že každé sa vyvíja inak a, je individuálne, kedy sa mu zachce rozprávať. Niektoré prestane cikať do plienok už ako ročné. To zas obdivujem ja.

                Ale vráťme sa k príbehu zatvoreného vtáčika v klietke.

Od tých slov vám padne sánka a v tom momente onemiete vy! Hodíte prekvapený pohľad na otca vášho dieťaťa, on Vám opätuje ten istý prekvapený výraz tváre. Slovo klietka, totižto nebolo spomenuté, dokonca ani slovo zatvorený nezaznelo . Odkiaľ to,  to dieťa má? Ono to dieťa nie je hlúpe: vravíte si a kladiete si otázku, či vôbec dieťa chápe, že je v zajatí, či to tak vníma, ale asi je to tak. Chápe význam tohto slova v súlade so životom zvery ? Vie, že vtáčik je zatvorený a nemôže lietať tam, kam sa mu zachce? Človek by si myslel, že malé deti sú nechápavé, ale ono je to úplne inak . Sme to my !, čo nechápane dostatočne naše deti, čo si my dospelí  vôbec myslíme. A   mnohokrát si to ani neuvedomujeme. Prichádzajme však na to s odstupom času. Poväčšine už neskoro. ..

S otcom môjho syna  dospievame k názoru, že to všetko dieťa vníma a logicky si dáva súvislosti dokopy.

 Napriek tomu,  že  toho deti  veľa nenahovoria až na výnimky ako je napríklad to naše. Dieťa chápe! Chápe všetko a vníma všetko! Dieťa povie vždy pravdu. Svet vníma citlivo. Svojím detským spôsobom na ktorý sme už dávno v našom civilizovanom, modernom svete zabudli. Nie som detský psychológ, ani odborník na štúdium detí a detského vnímania sveta, ale viem, že je to tak. Dieťa vás naučí mnohým veciam. Dokonca premýšľať o mnohých veciach. Naučí Vás aj pekne rozprávať a vyjadrovať sa, či správať sa. Pretože slová, ako trebárs- po papuli, alebo iné, nehovoriac o tých škaredých si zapamätá rýchlosťou milisekundy o ktorej vy ani len netušíte a nečakáte kedy ich zo seba vypustí. Ale o tom je už iný príbeh. Potom naň hľadíte a divíte sa ako rozpráva. Vaša vizitka. Ale ako vravím to je už iný príbeh.

                Detský svet je krehký, povedala by som veľmi krehký. A to sme len na začiatku našej cesty ,,zoo cesty“ a nevieme čo nás čaká, koľko z nej urazíme a či vôbec  dôjdeme do konca. Myslím, že v tom nie sme sami.

                Cestou spať, oddychujúc v aute so zatvorenými očami  myslíte na to, ako a čím vás to vaše dieťa ešte prekvapí. Viete, že to bude drina naučiť ho veci tak, aby sa v živote nestratilo. Je to ako keď nastúpite do nezastavujúceho sa vlaku, ktorý vás vedie kamsi, vy však neviete kam presne, veríte, že sa zastaví, ale ono sa to už asi nikdy nestatne a už neviete z neho vystúpiť. Viete, že musíte pokračovať v ceste o ktorej nič neviete, plnej prekvapení. Vlak zvaný výchova dieťaťa, alebo výchova rodičov? Nuž máme sa od našich detí ešte čo učiť