Ó...

Vieš...

Ty vieš.

Hm...

Vieš...

Len ty to vieš.

Kde mám hranice,

ktoré prekročiť smieš.

Smieš...

Iba ty máš kľúč.

Len tebe som dal mapu

k miestu, kde je pevnosť,

v ktorej ukryl som svoje srdce

keď si potajme odišla.

Aj keď dala si mi krásne dni,

nemal byť žiaden posledným.

Čakal som len na znamenie,

no mňa čakalo prekvapenie.

Prázdne lôžko...

Aj naše teplo si zobrala so sebou.

A ja ani neviem kam...

Tvoju vôňu odvial už vietor.

Peľ tvoj mám dávno zmytý z pier.

Prekročila si prah mojich trinástych dvier.

Prečo za tebou ísť nemôžem?

Svojmu srdcu som to radšej zatajil

a vyrezal som si ho z hrude.

V temnej pevnosti mu snáď...

Aspoň dúfam, lepšie bude.

Kým sa krutú pravdu nedozvie

alebo snáď kým to nepochopíš

a nejakým zázrakom sa nevrátiš.

Lebo to stále môžeš.

Veď to vieš.

Ešte poslednú šancu ponúkam.

Tebe, sebe, no hlavne nám.

Miesto toho srdca v hrudi,

len črepiny nádeje schované mám.

Vieš...

Áno, ty to vieš.

Len ty a nikto iný...

Môžeš ma zbaviť chladnej zimy.

Stačí ak to pochopíš.

Ale to predsa vieš.

Čo viac ti môžem povedať?

Neviem či ti to pomôže,

moje slzy už utvorili kaluže.

Avšak ak ti sám nestačím,

ak to už vieš,...

Nechaj ma zomrieť v mukách...

A len si bež!