„Pán doktor, čo mi bolo?“ opýtala som sa doktora, keď som odchádzala z nemocnice. „Neviem slečna Dánová, vážne netuším. Mal som pocit, že vás mozog začal protestovať proti vývine udalostí a dal vám to patrične najavo,“ utrúsil mladý tridsaťročný doktor, ktorý sa o mňa celý týždeň staral. „Ale ste v poriadku. Všetky testy vyšli dobre, ale…“ zastal. Zastala som teda aj ja a čakala nato čo povie. „Ale mohli by ste si prosím vás pretriediť myšlienky a premyslieť si, čo bolo príčinou toho, že vás mozog takto nešťastne reagoval? Viem, je to drzá požiadavka, ale nechcem aby sa vám to stalo znova. Inak ste zdravá ako rybka,“ žmurkol. „Majte sa krásne slečna.“ „Dovidenia doktor,“ kývla som hlavou a zamierila k východu. Čakal tam na mňa Martin v ležérnom postoji. „No čo povedal doktor? Zdravá?“ spýtal sa veselo. Slabo som prikývla a usmiala sa. Vzal mi tašku z rúk a zamierili sme k jeho autu. „Nejako ti nie je do reči?“ Pokrútila som hlavou a sadla si na predné sedadlo vedľa vodiča. „Správaš sa ako nemá,“ podotkol akože mimochodom a naštartoval motor. V ušiach mi stále znel rozhovor jeho a Kaji a nepotešilo ma dvakrát čo som začula. Bolo to asi tým, že to všetko bola pravda. Kedysi môj slovník obsahoval len prosím, prepáč a ďakujem. Tri zázračné slovíčka. Čoskoro som však prišla nato, že slovíčko prepáč, je stále len slovo a nič neznamená. Toľkokrát ma bolelo pri srdci, keď som niekomu ublížila, ale zabudla som na toto slovo a odmietala ho hovoriť, ale možno už bol čas zabudnúť… „Prepáč,“ povedala som ticho a zahľadela sa von. Nadvihol obočie a usmial sa. „Nič sa nestalo. Je to tvoja vec či mlčíš, alebo nie. Nebudem ťa nútiť rozprávať.“ Opätovala som mu úsmev. „Vypočula som si váš rozhovor,“ povedala som, keď sme vyšli na diaľnicu. „Viem,“ povedal a hľadel na cestu. „Vieš?“ opýtala som sa prekvapene. „A tebe to nevadí? Že som počula niečo, čo malo byť len medzi vami dvomi?“ Pokrčil ramenami. „Neviem či ti mám teraz vymazať pamäť, alebo či čakáš niečo iné, ale stalo sa. Mohol som čakať, že to budeš počuť.“ „Mohol,“ prikývla som a opäť sa zahľadela von oknom a obdivovala som okolitú prírodu. Ticho sme sa viezli krajinou a obaja sme boli pohrúžení do vlastných myšlienok. Zastali sme a Martin mi pomohol vyjsť z auta. Keď sme vošli dovnútra v obývačke ma čakalo milé prekvapenie. Kaja stála v rohu miestnosti s manželom a deťmi a Šimon sedel pri ich nohách. Na pohovke sedela Martina a šťastne sa usmievala. Vyskočila na rovné nohy a hodila sa mi okolo krku. Bola som v úplnom pomykove a nevedela som čo mám robiť. „Maťa,“ šepla som a tuho ju stisla. „Sima! Tak som sa bála! Volala som ti deň potom, čo si odpadla a zodvihol mi Martin so slovami: Simona je v nemocnici!“ rozhodila rukami. „Včera som po dlhom naliehaní na Mira nasadla do lietadla a nechala mu na krku deti a zmizla tu v Anglicku, v Londýne. Nechcela som ku tebe veľmi ísť. Myslím do nemocnice, tak som teda ostala tu, že na teba počkám. Veď zajtra prídeš a uvidím či si živá a zdravá,“ usmiala sa. „Ale aj keď vidím, že si v absolútnom poriadku, tak mi sľúb, že už nebudeš robiť hlúposti!“ Rozosmiala som sa až som sa prehla v páse. Nevedela som, čo mi prišlo také smiešne, ale napriek tomu som sa smiala ďalej. Okamžite sa ku mne pridala aj Maťa a zvyšok prítomných sa na nás len divne pozeralo a nechápalo čo sa s nami deje. „Nechajte tak,“ povedala som slabým hlasom keď som chytila dych. „To nám ešte ostalo z gymplu. Smiať sa prakticky na ničom,“ usmiala som sa. Martin prekrútil očami. „Inak, je to pravda. Robili to bežne a potom sa za nimi každý otáčal,“ uškrnul sa. „Aha,“ povedala chápavo Kaja a slabo sa usmiala. Šimon sa rýchlo postavil a pribehol ku mne, aby ma mohol objať. „Som rád, že ste v poriadku Sima. Verte mi, že keď som vás tam videl ležať, nebolo mi všetko jedno.“ Pohladila som ho po hlave. „Ale ako vidíš som živá a zdravá.“ „To je diskutabilné,“ použil Martin slovo, ktoré som ja tak milovala. „Pretože ja mám pocit, že v hlave to nemáš celkom v poriadku. Nejdeme radšej naspäť do nemocnice?“ opýtal sa a ukázal na dvere. Chcela som mu streliť zaucho, ale stihol odskočiť s úsmevom na perách. „Je celá vaša, ja jej mám na dnes dosť! Poď Šimon, pôjdeme na večeru.“ „Ani ja som nejedla!“ povedala som obviňujúco. „Nikto z nás nejedol Sim,“ ozvala sa Kaja, spoza môjho chrbta. „Takže navrhujem, aby sme si všetci zašli k Johnovi a Kate a navečerali sa. Ich špecialitou je grilované kurča s opekanými zemiakmi. A je to všetko čerstvé. Cítite sa tam, ako v minulosti a neklamem. Je to tam krásne.“ Maťa sa nadšene pridala. „Vrelo súhlasím. Kaja mi už vravela o tých všetkých dobrotách a ja mám chuť na prírodné rezne, takže, ideme?“ nadvihla obočie. Will s deťmi v náručí okolo nás bez povšimnutia prešiel a vyšiel von za Martinom, ktorý stihol zdúchnuť, kým sme sa my dohadovali. „Tak pôjdeme my tri jedným autom, čo poviete?“ navrhla som. „Súhlasím,“ žmurkla Kaja. „Ale ja šoférujem a pôjdeme mojím. Nech ide Will s Martinom. Môže byť?“ „Jasné!“ súhlasne sme s Maťou zaspievali. „No fajn vy speváčky, ideme!“