Budík. Odporný škrekot, ktorý mi vráža kliny priamo do mozgu. Tresnem po ňom z celej sily, no on si škrieka ďalej. 
Zanadávam a otvorím spánkom zlepené oči.
Šesť hodín ráno a ja sa musím trepať na nejaké zbytočné cviko, pretože ranné vtáča bla, bla, bla. Blbosť. Vonku je ešte tma, dokonca ani stavbári, ktorí ma každé ráno budia svojim krikom a hukotom stavebných strojov, ešte nie sú na svojich miestach. Pomaly sa vytrepem z postele a pokúšam sa na seba navliecť tie správne veci. Hlavne, aby sedela farba, o iné nejde. Vojdem do kúpeľne, pozriem sa do zrkadla a aby sa nepovedalo, tak si na vlasy nacápem trochu gelu. Rozmýšľam, či si umyjem zuby, ale nakoniec sa rozhodnem, že si dám len nejakú mentolku. Vravíte si: „A čo raňajky?“ Naposledy som jedol tak neskoro, že to možno považovať za raňajky. A navyše už meškám. Rýchlo na seba hodím vetrovku a vykročím do studeného rána. Naozaj krásny deň! Obloha je sivá, zima ako na Sibíri a samozrejme autobus opäť mešká. Sem hore na Slávičie údolie chodia dve linky, v tejto chvíli pár metrov vyššie stojí jeden autobus. Hovorím si: „Dobre! Hádam o chvíľu pôjde!“ No on sa absolútne nemá k činu. Pán šofér si tam sedí v teplúčku a ja mám pocit, že sa nám vysmieva. Možno sa skutočne aj. Možno sa smeje na hlúpych študentoch, ktorí stoja na zastávke a trasú sa od zimy ako zmoknuté kurence. Mám chuť za ním vbehnúť a jednu mu vraziť. Pozerám nedočkavo na hodinky a prestupujem z nohy na nohu. 
„Do šľaka,“ zanadávam potichu. „To v tomto meste nevedia urobiť nič poriadne?!“

Nakoniec príde druhá linka, obíde ostrovček a zastaví pred zastávkou. Ten druhý šofér si tam ešte stále sedí a my tu mrzneme ako nejaký odpad. Opäť geniálne zariadené, jeden autobus čaká na zastávke, ale nemôže nikoho zobrať, pretože má odchod až neskôr a ďalší mešká. Typické! 

Stojíme v zápche! To som mohol tušiť, veď sa ponáhľam. Zase sa niečo opravuje, alebo stavia a samozrejme sa tým musí zastaviť celá premávka! Mohol som ísť radšej električkou, ale pri mojom dnešnom šťastí by sa aj tá vykoľajila. Sedím na zadku a minúty bežia. Mám chuť na niekoho narevať, no ľudia okolo mňa za to nemôžu a tiež im určite tečú nervy. Mne teda nepochybne. Ešte chvíľu a zaiste tu vypením. Pohýname sa! Sláva! Lenže znovu stojíme. Úžasné! Mňa tu asi na mieste položí. Čo mám urobiť, aby sme sa už konečne pohli?! Od zúrivosti, ktorá ma posadla, zatínam zuby i päste. Nakoniec sa rozhodnem, že si kúpim bicykel a môžem sa na celú dopravu... no veď viete čo.

Konečne sa dotrepem do školy. Cesta, ktorá obyčajne trvá desať minút, mi zabrala štyridsať a to bolo ešte šťastie, že sme stáli iba v jednej zápche. No zodpovedným to absolútne neprekáža. Prečo by aj! Stavím sa, že stále ležia v posteli, doma v teplúčku, smejú sa, aký majú skvelý život a pritom nemusia a ani nevedia nič robiť poriadne. 
Sadám si na miesto. Cvičiaci to zobral s úsmevom, asi má tiež svoje skúsenosti s dopravou v tomto meste. Vetrovku si prehodím cez operadlo stoličky, pretože vešiak je predsa zbytočný vynález a tak nám ho tu netreba. Učiteľ sa nám niečo snaží povedať a vysvetliť, no ak sa na nejakú situáciu hodí príslovie “Ako by hrach na stenu hádzal,“ tak je to určite tento prípad. Keď sa pozriem na spolužiakov, vidím len ich tupé a nevnímajúce pohľady, sem-tam nejaké to zívnutie, ale inak žiadna reakcia. O takomto čase sa má ležať ešte v posteli a nie sedieť na tvrdej stoličke a počúvať nejaké múdre reči, ktoré nemajú ani len najmenšiu šancu sa vôbec dostať, nieto ešte udržať vo vašej hlave. Preberiem sa akurát na buchot stoličiek, keď nás cvičiaci prepustí domov. Možno konečne zistil, že to nemá žiaden význam. Sadám si do autobusu, tentoraz nemeškal - jasné, veď sa nikam neponáhľam, tak prečo by aj – a teším sa na teplú posteľ, do ktorej hneď zapadnem. 

„Kontrola cestovných lístkov!“
Čo to? Tak toto ma preberie úplne. Ja hlupák som si zabudol kúpiť lístok. Proste skvelé! Dnes je vážne super deň, a to ešte nie je ani v polovici. Čo sa ešte stane? Možno, ak budem úplne potichu a hlavne sa mu nebudem dívať do očí, tak ma minie. Čo to trepem, veď to nie je pes! 
„Kontrola cestovných lístkov! Pane! Pane!“
Asi sa rozpráva so mnou, ale ja zaťato hladím do okna. Možno ho to omrzí.
„Pane. Poprosím váš cestovný lístok.“
Bože, je otravný ako voš.
„Čo je?!“ vyrútim sa na neho. Najlepšia obrana je predsa útok. Aj tak mi je to prd platné, ale za pokus to stojí.
„Kontrola cestovných lístkov. Poprosil by som váš cestovný lístok.“
Celý autobus pozerá na mňa, akoby som bol dajaká superhviezda.
„Och, samozrejme, pardon.“
Postavím sa a tvárim sa, že hľadám nejaký lístok. Strčím mu do ruky dajaký starý, požužvaný, čo som našiel zapadnutý vo vrecku vetrovky.
„Ten je starý už mesiac,“ odpovie mi a podozrievavo si ma obzerá.
„Vážne?“ tvárim sa prekvapene. Mesiac? Veď toľko ani tú vetrovku nenosím.

Autobus zastaví a na moje šťastie sa otvoria dvere. Razom sa obaja, ja i revízor, pozrieme tým istým smerom a obaja vieme, čo urobím. Vyštartujem s takou rýchlosťou, že by mi to závidel aj Asafa Powell a trielim ako víchor, akurát, že netuším kam. No revízor sa ma drží ako stopovací pes. Počujem jeho kroky za mnou, jeho dych a výkriky. 
„Chyťte ho. Je to neplatič!“ 
Čo mu šibe? On tú svoju prácu berie nejako priveľmi vážne. Skočí na mňa a chytí ma za nohy. Padám. Tak toto je ako z nejakého akčného filmu. Veď to poznáte. Keď nejaký tí ‘super poliši v super fárach‘ naháňajú tých úbožiakov cez ploty, záhrady, cestu a tak ďalej.
Padám a viem, že už som stratený, budem musieť zaplatiť možno aj tisíc korún!!!
Postavím sa na nohy a predo mnou stojí on. Toto je nejaký magor.
„Lístok prosím,“ povie. „Haló, pane, lístok prosím.“
Otvorím oči. Opäť sedím v autobuse. Bol to len sen! Vydýchnem si od úľavy. Vďaka Bohu. 
„Cestovný lístok prosím!“
Čože? Nie!!!!!!!