Keď sa Tom po chvíli spamätal, našiel sa až pri starom drevenom kuríne. Cez koženú podomácky vyrobenú obuv mu chodidlá objímala vlhkosť a chlad. Skrivil pery. „Sprostý sneh!“ uľavil si. „Čert mi toto všetko bol dlžen! Takto sa dnes odpláca pomoc. Vpustíš do domu jedného a o chvíľu...“ Čo to vlastne bolo? Koho to vlastne privítal? „Víly?“ Tvárou mu prebleslo znechutenie. To slovo preňho malo kyslastú príchuť absurdnosti. Nič také predsa neexistuje! Ale čo mu to potom poletuje po dome? Žeby naozaj strácal súdnosť?

Rozhodne potriasol hlavou. Predsa nedovolí nejakým rozprávkovým bytostiam, aby mu okupovali vlastný dom a ešte ho pripravili o rozum! Takto to veru nenechá! Šuchtavým krokom sa vybral k dverám a keď už stál takmer na prahu...

„Dobrý večír sa praje.“

Tom od ľaku zletel z nôh a celým zadkom spočinul v snehu. Hľadel do hnedých očí malého mužíka, asi o chlp vyššieho než je dospelý bobor stojaci na zadných nohách. Dobrácky sa usmieval.

„Toto hľa je pro vás.“ Tomovi sa v ruke zaligotal vlašský orech. Pár sekúnd naň nemo hľadel. Zdal sa mu niečím zvláštny. Chvíľu mu trvalo, kým zistil, v čom to tkvie.  „Je zlatý!“ zvolal náhle.

„Ako inak. Nechcete vstať z toho sňahu?“ Mužík sa chrochtavo zasmial. „Ja vím, dakedy to móže byť osvěžujíci, ale po čase vám začne mrznúť riť!“

„Čo...?“ Tom sa poškrabal na čele. Uvažoval nad tým, či si pri páde netresol aj hlavu. Pár krát pohľadom skĺzol z mužíka na orech a naspäť.

„Čo je to?“

„Dárek,“ usmial sa mužík. „Jak sa na Vánoce patrí, no ne?“

„Ale... Orech?!“

„No, áno. V podstate. Tenhle je ale čarovnej.“ Mužík sprisahanecky zdvihol jedno obočie a zažmurkal. „Keď ho zasadíte, za pár minut, nech je jaro, leto a či zima, vyraste, rozkvete a zarodí.“

„A... a na čo mi to bude?“

Mužík neveriacky pokrútil hlavou. „Načo, načo.. Akože načo?! Na leccos. Je to dárek, ne.“

„Uhm,“ odtušil Tom. „Viem, že túto otázku neskôr oľutujem, ale čo ste vlastne zač?“

„Vánoční škrítek predsa!“ rozhodil mužík rukami. „Čo iného?!“

„Vianočný škriatok?“ Tom nadvihol jedno šedivejúce obočie a svojho ďalšieho hosťa – dal by krk nato, že uňho bude chcieť mužík prespať – si dôkladne premeral. Hrubé obrvy a okrúhly nos, dolná časť tváre strácajúca sa pod hnedým asi dvojtýždňovom strniskom a hustá štica krátkych vlasov. Na sebe mal hádam tri vrstvy rôznofarebných ručne pletených svetrov. Ak by si Kropáč nejakého vianočného škriatka dakedy predstavil, takto by určite nevyzeral. „To je od mé ženy!“ zasmial sa mužík, keď si všimol, ako Tom hľadí na jeho zimnú výstroj. „Rada štrikuje,“ dodal, akoby na ospravedlnenie.

Starý Kropáč sa konečne pozviechal zo snehu a poriadne sa oprášil. „Budem hádať,“ nadhodil. „Chcete u mňa prespať.“

„Čo ťa nemá!? Prespať?“ rozosmial sa škriatok. „Uzifanlamakatzanach u nikoho nepotrebuje prespávať. Prišiel som na Vianočnú zábavu! Alebo ak chceš, oslavu zimného slnovratu.“

„Zábavu?! Akú zábavu?!“ Skôr ako jeho slová uchytil vietor, poznal odpoveď. „U mňa?! Nie, nie, nie, nie, nie! V žiadnom prípade!“

„Akože ne? Však už je v plnom prúde!“

Tom sa ostro zvrtol k dverám. Neveriaco zažmurkal. Oheň v krbe prudko blčal a jeho jas zbavil izbu aj toho najvytrvalejšieho tieňa. Uprostred sa pod ťarchou rozmanitého jedla prehýbal osamelý stolík. Vážení hostia očividne vysliedili malú špajzu a povyberali z nej všetky dobroty. Okrem toho sa v strede stolčeka vynímala okrúhla nádoba s medom a hneď vedľa nej plná misa orieškov a gaštanov. Víly poletovali po izbe a ich hlasy s neuveriteľnou nežnosťou hnietli tú najjemnejšiu melódiu, akú Tom kedy počul. Zazrel Rafaela ako sa so širokánskym úsmevom krúti v rytme neznámeho nápevu. Cítil, ako sa mu do srdca pokúša dostať pocit bezstarostnej radosti a šťastia. Naňho bol však prikrátky.

Toto musí byť sen, pomyslel si chvíľu predtým, ako sa nevysoký mužík vrhol do víru tancujúcich a spievajúcich žienok. Tom sa rýchlo otriasol. Ničia predsa jeho domov, musí ich zastaviť! Chytro prekročil prach a prudko za sebou zatresol dvere. Steny chalúpky sa mierne zatriasli, pozornosť, v tejto chvíli už početného, osadenstva si však nezískal. Zhlboka sa nadýchol a rukou si nervózne prehrabol vlasy. V jeho vnútri sa odohrával boj medzi úctou a slušnosťou k hosťom a jeho narastajúcim rozčúlením. Skončil sa rýchlo.

„Ticho!“ zvrieskol na plné hrdlo. Množstvo očí - väčšinou drobučkých – sa otočilo jeho smerom. Melódia sa rozpadla ako neviditeľné pradená rozorvané mocným víchrom.

 „Čujme, čujme!“ zvolal vianočný škriatok v mylnej predstave akéhosi prípitku.

Tom sa odrazu cítil nepríjemne. Ešte pred pár minútami by bol všetkých návštevníkov bez zaváhania vyhodil, no teraz... Nerobili predsa nič zlé! Len sa radovali a zabávali! Boli časy, keď to cítil rovnako. V mysli sa mu ozval slabý hlas. Nechcela by, aby si zo svojho domu vyhnal prvých hostí po pätnástich rokoch. Sklopil zrak.

Z tejto nepríjemnej chvíle ho vytrhlo tretie zaklopanie. Tom prevrátil oči. Vedel si živo predstaviť, čo naňho vonku čaká. Pravdepodobne ďalšia banda víl, škriatkov alebo trpaslíkov. Keď však otvoril dvere, veruže si išiel oči vyočiť. Pred ním stála druhá najkrajšia žena, akú v živote stretol. Na plecia jej padali husté kadere zlatých vlasov a krivky jej dokonalého tela zvýrazňovali zelené splývavé šaty s hlbokým výstrihom. Zdalo sa, akoby boli vytvorené zo samotných listov. Na plných perách jej spočíval zvodný úsmev – aspoň pre Toma to tak bolo – a z jej nádherných olivovohnedých oči vyžarovala sila a nespútanosť.  Prehltol hrču, ktorá mu náhle vyrástla uprostred hrdla a hlúpo sa usmial.

„Je toto dom Toma Kropáča?“ spýtala sa sladko.

„Uhm.“

„Mohli by sme ísť konečne ďalej?!“ Tieto slová vyšli z košatej borovice, ktorá stála za ženou sťa osobná stráž. Tom neochotne odtrhol pohľad od krásky a zahľadel sa na hustý ihličnatý strom za ňou. Počkať? nechápavo vypleštil oči. Čo robí pri mojom dome borovica?! A ešte k tomu rozprávajúca borovica!? Bolo vidieť, že na Kropáčovi jeho dnešné stretnutia zanechali vážne stopy. Ešte pred hodinou by ho takáto sprostosť veruže nenapadla. „Ten strom nie je práve z tých najľahších!“

„Ospravedlňte prosím môjho spoločníka,“  usmiala sa žena. „Lambert vie byť niekedy poriadne netrpezlivý!“

Spoza stromu vykukol hnedovlasý vysoký muž. Ten sa na Toma veru zvodne neusmieval, skôr naopak. Mal podlhovastú tvár a ostré čierne oči. „A Eldert zase prehnane formálna a slušná!“ odvrkol.

„Sme elfovia,“ pokračovala žena pokojne.

„Samozrejme, že ste,“ odvetil Tom rezignovane. Ako inak! „Čo iného by ste boli, pravda?“

Až teraz si uvedomil kontrast, ktorý medzi ním a jeho novými hosťami vládol. Aj napriek skromnému oblečeniu sa nezdalo, že by im bola zima. Naproti tomu, on bol zababúšený vo svojom teplom kabáte a i tak sa triasol. Mohlo ho hneď napadnúť, že to nebudú ľudia.

Eldert nechápavo zažmurkala a nesmelo sa usmiala. „Áno. No... tento strom je náš dar pre vás. Kúsok prírody, ktorú si nadovšetko ctíme a ochraňujeme. Radi by sme sa pridali k vašim hosťom. Môžeme ísť ďalej?“

„Áno, iste,“ prikývol Kropáč unavene. Škriatkovia, víly, elfovia. Čo ho dnes ešte čaká? Elfkinu zmienku o strome si vybavil, až keď sa s ním Lambert trepal cez úzke dvere. „Počkať, čo chcete s tým stromom...“ Kým to Tom stihol dopovedať, urastený elf sa už vtlačil dovnútra a borovicu postavil medzi posteľ a väčšie okno otočené smerom na severovýchod. „Tu by mohol mať dostatok svetla, čo povieš?“ obrátil sa na svoju spoločníčku, ktorá jemne prikývla. Skôr, ako si starý Kropáč stihol uvedomiť, čo sa vlastne deje, korene borovice sa zavlnili sťa hadie telá, prerazili drevenú podlahu, akoby nebola viac než tenký kus ľadu nad nedozernou hlbočinou a strom sa ani kvočka usadil hneď vedľa manželskej postele. Pri tomto zložitom úkone na ňu spustil zopár kúskov ihličia a jednu veveričku. Tá sa svižko poobzerala okolo seba a dvoma skokmi sa dostala k miske s orechmi. Schmatla najväčší z nich a už jej nebolo.

„Čo... čo...!“ lapal Tom po dychu. Čelo mu náhle skropil pot. „Čo ste to...!“

Lambert prekvapene zažmurkal. „Kúsok prírody do vášho domu. Náš dar.“

„A to ste ho nemohli len oprieť o stenu?!“ zajačal Tom. „Museli ste mi zničiť celú podlahu?“

„O stenu?“ Eldert nechápavo pokrútila hlavou. „Ale... potom... by zomrel!“

Tom si unavene povzdychol a rukami si pošúchal zvráskavené čelo. „Dobre,“ odvetil. „Dobre. Už sa stalo. Nechajme to tak.“ Posledné slová prevravel skôr sám k sebe, než k svojim hosťom. Bol to spôsob, akým sa pokúšal upokojiť.

Kým tak však mohol urobiť, začul vrznutie starých pántov. Akoby jeho sluch bol nastavený práve na tento zvuk, tak presne vedel o aký druh dvier sa jedná. Boli to jediné dvere v dome, ktoré neviedli do špajze alebo na dvor, ale do ďalšej izby. Dvoma skokmi, viac prislúchajúcimi mladíkovi než starcovi, sa presunul pred otvorenú izbietku. Naozaj to bola len malá izbička s dvoma posteľami a jedným nočným stolíkom, no v tejto chvíli bola plná drobných poskakujúcich a poletujúcich žienok. Hrali sa s malou záclonkou, váľali sa v perinách a dokonca sa skrývali pod posteľami.

 „Zmiznite odtiaľ!“ skríkol Tom celkom červený v tvári. „Tam nemáte čo hľadať! Vypadnite!“

Zopár menších víl na starca prekvapene zazrelo. „Veď nerobíme nič zlé?!“ zamrnčali.

„Choďte preč! Choďte!“ horúčkovito mával rukami. „Tu nemáte čo robiť!“

„Poďte!“ zavolala na nich Zuzka, ktorá sa z ničoho nič objavila vedľa Kropáčovej červenej tvári. „Nemôžete strkať hlávky kam sa vám len zachce! Ľudia sú na svoje súkromie citliví.“ Obrátila sa k Tomovi. „Prepáčte im to, sú ešte mladé!“

„Uhm,“ zamrmlal a chytro zavrel dvere. Túto izbu im zničiť nedovolí! Toto vypätie však malo svoje následky. Odrazu sa mu zatmelo pred očami a telo i myseľ mu objala náhla slabosť. Opatrne si sadol do kresla a unavene sa poobzeral okolo seba. Nemohol uveriť tomu, čo vidí. Jeho izba sa celkom zmenila. Už to viac nebola tá stará, ošumelá chyža, teraz žiarila radosťou a energiou. Dokonca sa mu zdala aj čistejšia, čo bolo ale hlavné, bola plná rôznych podivných bytostí.

Pomaly prichádzali ďalší elfovia – mladší, starší, ženy i muži. Tí, čo sa nevošli dovnútra, sa zabávali vonku. Spolu s vílami spievali a tancovali, až sa z toho Tomovi krútila hlava. No a Rafaelov med bol hitom celej zábavy. Každý si z neho bral, koľko mu hrdlo ráčilo, a pritom z neho neubudla ani kvapka. Kropáč, v tejto chvíli už zvyknutý na všemožné zvláštnôstky, len nad tým všetkým neveriaco pokrútil hlavou. Čo mal aj iné robiť.

Ako pozoroval bujarú spoločnosť, jeho hnev opadal a telo mu postupne zaplavila otupenosť a smútok. Videl okolo seba šťastie a radosť. Vnímal pradená tónov, ktoré spoločne tkali elfovia a víly a vytvárali tak jeden nádherný gobelín dokonalej melódie, nápevu, ktorý nedokázali znehodnotiť ani občasné drsné a ťahavé tóny podguráženého mužíka, a ktorý v sebe niesol samotný extrakt blaženosti a pokoja. Naňho však mal celkom opačný účinok. Bolestným pohľadom vyhľadal manželskú posteľ, pri ktorej sa v tejto chvíli vypínala košatá borovica, a jeho zrak následne skĺzol k dverám vedúcim do vedľajšej izby. Aj napriek tomu alebo práve kvôli tomu, že sa okolo neho hmýrilo toľko šťastných a bezstarostných bytostí, jeho skľučoval pocit nesmiernej osamelosti a odlúčenia. Akoby tá melódia ohromnou silou búšila do jeho srdca až dovtedy, kým hrádzu, ktorá tam bola vybudovaná práve kvôli takýmto pocitom, neroztrhala na kusy.

Jasnomodré oči Toma Kropáča náhle zakryl jemný závoj sĺz. „Pätnásť rokov,“ povzdychol si. „Ako som mohol byť taký hlúpy.“

Pristúpil k nemu Rafael. Tom párkrát užasnuto zažmurkal. „Zaspal som?“ spýtal sa.

Mladík mu svojou dlaňou jemne stisol plece. Bola prijemne teplá, dokonca sa z nej šíril akýsi zvláštny pokoj. „Nič si z toho nerobte,“ usmial sa. „Hostia sa vyprevadili sami.“

A naozaj, izba bola tmavá a prázdna, len zopár uhlíkov v krbe ešte stále žiarilo, akoby sa nechceli vzdať svojej vlády. Stenami miestnosti sa opäť šíril ten zvláštny šepot chladu, tak príznačný pre mrazivé noci. Inak ju objímalo ticho, to isté ticho, ktoré v nej vládlo posledných pätnásť rokov. Tentoraz však bolo pre Toma cudzie a nepríjemné. Osamelé!

„Myslím, že nastal ten správny čas na kratší rozhovor,“ ozval sa opäť Rafael. „Čo poviete?“

Tom prekvapene nadvihol obočie. Nevedel, čo si má o mladíkových slovách myslieť. Má počúvať rady nejakého sopliaka?! Keď sa mu však lepšie prizrel, zistil, že pred ním nestojí ten istý chlapec, ktorého stretol o polnoci pred svojím domom. Bol to muž s ostrými črtami v okrúhlej tvárí a inteligentným, časom ošľahaným pohľadom. I hlas sa mu zmenil. Zmužnel, zdrsnel. Jediné, čo zostalo rovnaké, boli jeho kučeravé zlaté vlasy.

„Sú chvíle,“ pokračoval Rafael, „v ktorých sa každý človek cíti osamelý, akurát sa to všemožne snaží ukryť. Pred ostatnými i pred sebou samým. A v jednej takej chvíli, pätnásťročnej chvíli, sa nachádzate i vy.“

Tom prudko pokrútil hlavou. „To nie je pravda!“

„Ale je. Akurát ste si to až do dnešnej noci neuvedomili. Nechceli ste odísť z tohto domu, bol to celý váš život...“

„Bola tu ona,“ šepol. Tom nemienil nič povedať. Nemal chuť sa s niekým baviť o svojich pocitoch. Neznášal takéto reči. Odrazu však počul, ako tie slová vychádzajú z jeho úst. Dnešná noc bola naozaj zvláštna.

„Áno,“ prikývol Rafael.

„Nebol som pri nej, keď...“ Hlas Tomovi zlyhal. „Dĺžim jej to.“

„Nie. Toto by nechcela.“

„Ako to vieš?!“ Tom skrivil pery. „Ako môžeš vedieť, čo by chcela!“

„Pretože celá táto noc bola dar. Dar od vašej ženy.“ Rafael to povedal jemne, opatrne, akoby sa prihováral k zranenému zvieraťu. „Už sa viacej nemohla pozerať na to, čo so svojím životom robíte.“

„Dar od mojej ženy?!“ Tom si muža pred sebou premeral skúmavým pohľadom. Snažil sa odhadnúť, či to myslí vážne, alebo je to len nejaký zvrátený žart. Má mu jednu vraziť, alebo mu nebodaj veriť? V Rafaelovej tvári sa však zračila úprimnosť. Neuhol pohľadom, hľadel Tomovi priamo do očí. „Moja žena je mŕtva,“ hlesol starec takmer nečujne.

„Nie,“ Rafael rázne pokrútil hlavou. „Jej telo je mŕtve. V tom je rozdiel.“

V Tomových očiach sa zaligotali slzy. „Dúfam, že máš pravdu.“

„Vy viete, že mám pravdu. Bol to jeden z dôvodov, prečo ste tu zostali. Celá táto miestnosť, všetko v nej vám ju pripomína. Veríte, že takto k nej môžete byť bližšie.“

„Áno. Cítil som ju. Aspoň, kým ste všetci neprišli!“

„Ona sa predsa nenachádza v tejto miestnosti!“ Rafael zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol.  „Žije v srdciach a mysliach rodiny a blízkych!“

Tom sklopil zrak. Nezdalo sa, že by ho tieto slová presvedčili.

Rafael sprísnel. „Dostal si druhú šancu, Tom! Nepremrhaj ju! Dnes v noci som ťa sledoval, viem, že si to všetko pochopil. Nedovoľ tvrdohlavosti, aby ovládala tvoj život.“

„O čom to hovoríš!“ zvolal Tom zúfalo. „Čo som pochopil!“

„Tvoji dvaja synovia ti už dávno odpustili. Chýbaš im. Vráť sa k svojej rodine!“

„Nie!“ Kropáč si zahryzol do spodnej pery. „Neodpustili mi. Chceli odísť, predať tento dom, jej dom! Nemohol som to urobiť, nedokázal som to. Poriadne sme sa pohádali. Povedal som veci, ktoré mi nikdy neodpustia.“

„Pätnásť rokov je dlhý čas. Veľmi dlhý čas.“ Medzi oboch mužov sa postavilo nepríjemné ticho. V Tomových očiach sa usadil vzdor, tvrdohlavosť opäť preberala kontrolu nad jeho činmi a myšlienkami. Nikto mu predsa nebude hovoriť, čo má robiť!

„Smiem ti dať ešte jednu radu?“ spýtal sa napokon Rafael a nečakajúc na starcovu odpoveď pokračoval. „Netrestaj seba a svoju rodinu za niečo, za čo nik nemôže. Niekedy sa veci proste stanú, nič sa s tým nedá robiť.“

Tomov pohľad ešte viac stvrdol. Mal dosť mužových rečí.

Hovorí sa, že najväčšie umenie je vedieť, kedy rozhovor ukončiť a odísť. A Rafael toto umenie ovládal. „Nuž,“ pokrčil plecami. „Povedal som všetko, čo som chcel. Pôjdem teda. Ďakujem veľmi pekne za tvoju pohostinnosť a prajem ti veľa šťastia.“ Azda, aby bol dopad jeho slov dramatickejší, pomaly odstúpil a zostal stáť asi na tri kroky od Kropáča. Aj keď sa najskôr zdalo, že sa okolo neho vznáša podivný oblak zlatistého prachu, napokon ho pohltil tieň. Tom z neho nespúšťal oči.

„Dostaneš odo mňa ešte jeden dar, Tom,“ riekol Rafael. „Časovo obmedzený dar. Dobre ho využi. Beluš, ktorý sa v tejto chvíli nachádza v tvojej maštali ti bude k dispozícií jeden týždeň. Alenden je elfský žrebec. Je temperamentný a tvrdohlavý, no v okamihu, ako ho zapriahneš vedľa ďalšieho koňa, s vozom prejdeš rovnakú vzdialenosť trikrát rýchlejšie.“ Rafael stíchol a izba sa ponorila do napätej nehybnosti pulzujúceho očakávania. Po krátkej chvíli, nie dlhšej ako jedno Tomovo nadýchnutie, miestnosťou náhle preletel podivný zvuk. Jemný ako šum lístia, no predsa zreteľný. Bol to trepot krídel. Kropáč nasucho prehltol a zmätene sa poobzeral okolo seba. Nech však hľadel ako hľadel, Rafaela nikde nevidel. Opäť osamel.

„Myslíš, že sa to podarilo? Že sa konečne umúdril?“

Hlas patril štíhlej žene s dlhými hnedými vlasmi a bystrými zelenými očami. Mala peknú postaršiu tvár. Vyžaroval z nej pôvab. V kútikoch úst sa jej stlali jemné vrásky, pamätné nitky častých úsmevov. Jednu ruku si pritláčala k perám a druhou pevne zvierala záhyby jednoduchých bielych šiat. Bolo vidieť, že je nervózna. Záležalo jej na tom, ako veci nakoniec dopadnú.

Muž s ostrými črtami tváre a kučeravými zlatými vlasmi si na hrudi prekrížil ruky. „Uvidíme!“ povedal. „Podnetov mal na to dosť.“

Obaja stáli na samom vrchu prudko stúpajúceho úbočia a meravými pohľadmi prepaľovali širokú zasneženú lúčinu pod sebou. Bol to veru podivný párik. Nielen preto, že ženu nedokázal zazrieť žiaden smrteľník, ale najmä kvôli tomu, že sa s ňou muž napriek týmto okolnostiam zhováral.

„Áno, áno, iste,“ prikývla nepokojne. „Urobili sme všetko, čo sa dalo. Ale myslíš, že to stačilo? Ak by mal takto trpieť ešte ďalších pätnásť rokov...“

Zmĺkla. Z ošarpanej budovy pod nimi, opierajúcej sa o ešte schátralejší domec, práve vyšiel muž. I z toľkej diaľky rozoznala jeho šedivejúce vlasy a ošúchaný kabát, ktorý sa mu na úzkych pleciach pri každom kroku rozhojdal zo strany na stranu. Za sebou ťahal hnedého valacha a jasno bieleho žrebca, oboch zapriahnutých do štvorkolesového voza. „Poďme Ozembuch,“ zakričal. Jeho drsný hlas sa ľahko vzniesol až na vrchol úbočia. „Nemám na to celý deň!“

Východný obzor zaliala ospalá žiara prvých slnečných lúčov.

Na ženiných perách sa objavil široký úsmev. „Podarilo sa,“ vydýchla uvoľnene. Obrátila sa k svojmu spoločníkovi. „Ďakujem,“ hlesla.

„Nebol som na to sám. Bez ostatných, by som ho len ťažko presvedčil.“

„Áno, viem. Poďakuj im za mňa, dobre?“

Muž prikývol. „Šťastné a veselé Vianoce,“ zanôtil.

„Áno, šťastné a veselé,“ odvetila žena s úsmevom.

Jej slová boli len slabým vetrom poletujúcim nad opusteným úbočím.