Darlan sťažka vydýchol. Nebol mŕtvy, ešte nie. Bolesť mu toto poznanie prskla do tváre skôr ako otvoril oči.

„Nehýb sa.“

Zazrel nad sebou Morenovu ustarostenú tvár. Pravé líce mu zdobila čerstvá krvácajúca rana. Ten chlapec je všade, pomyslel si a pokúsil sa zasmiať, jeho dokaličené telo však túto snahu zarazilo hneď v zárodku.

„Kde som to?“ dostal zo seba. Okolo seba cítil chlad, nad sebou videl malé strieborné bodky hviezd. V nočnom tichu sa ozývalo stonanie zranených a tichý šepot tých bojaschopných. Mal byť predsa už dávno mŕtvy. Čo sa to deje?

„Horné nádvorie,“ odvetil Moren. „Zatarasili sme bránu a zatiaľ držíme grulov pred vnútornými hradbami.“ Pokrútil hlavou. „Neviem prečo ešte nezaútočili, no keď tak urobia, pochybujem, že ich udržíme aspoň do úsvitu. Mal si pravdu. Sú príliš silní. Nemáme nádej ich poraziť.“

Nedostali rozkaz, prebleslo Darlanovi mysľou. Preto ešte nezaútočili. Bojí sa! Ale čoho? Jeho pohľad náhle zablúdil k Morenovi a odrazu vedel, z čoho plynie Elorandov strach. Stretol sa s Morenom, uvažoval horúčkovite. Spoznal jeho silu, pochopil to, čo mne musela ukázať esencia. Moren je mojim nástupcom! Darlan si bol konečne istý. Vedel, že chlapec je predurčený stať sa ďalším strážcom. Vedel to rovnako iste, ako to, že práve nadišiel jeho čas. Zostávala jediná nádej, musel urobiť presný opak toho, čo bolo jeho úlohou posledných päťsto rokov. Pozbieral posledné zvyšky síl, zaťal zuby a oboma dlaňami obopol Morenovu ruku. 

„Ešte nie je neskoro,“ hlesol. „Počúvaj ma chlapče. Čo ti teraz poviem, je veľmi dôležité. Tento príbeh sa v našej rodine traduje z generácie na generáciu.“

Moren otvoril ústa, no Darlan ho zosilnením zovretia zastavil.

„Nemám dosť síl, takže ma neprerušuj. Kedysi veľmi dávno, v časoch, keď ľudia nevládli celému svetu, ale len malej časti, sa na zem vznieslo zlo. Nik nevedel odkiaľ alebo kedy  prišlo, no objavilo sa nečakane a takmer sa mu podarilo zvíťaziť. Ľudia, elfovia a trpaslíci sa však spojili a spoločnými silami dokázali poraziť tohto nepriateľa. Tým nepriateľom bol starý a mocný elf, menom Elorand. Po tisícročia rozdával radosť a lásku, no potom sa zmenil a stal sa z neho krvilačný netvor. Príčinou jeho zmeny bola esencia moci, ktorá mu dlhé roky slúžila, no nakoniec musel on slúžiť jej.“ Darlan zakašľal a jeho spodná pera sa sfarbila od krvi. „Nikto ju nebol schopný zničiť,“ pokračoval, „a tak ju traja mocný elfský čarodeji spútali a uzavreli do zlatom vykladanej a čarami zabezpečenej schránky, ktorú mali tri najvplyvnejšie rody z troch rás obývajúcich zem strážiť viac ako vlastný život. Vďaka nej získali nesmrteľnosť, pevné zdravie a takmer nevyčerpateľné zásoby sily. Jej moc mali využívať na konanie dobra, na boj proti zlu, aby sa tak odčinilo to, čo napáchala. Ja...“ Darlan sa trhane nadýchol. „Ja som strážcom esencie. Celá moja rodina, od dávnych generácií, mala za úlohu strážiť esenciu. Esenciu moci. Každý rod ju mal chrániť po dobu päťsto rokov a potom sa mala odovzdať druhej rase. Lenže na elfov a trpaslíkov i na tento prastarý príbeh sa už dávno zabudlo. Ľudský život a teda aj ľudská pamäť má veľmi krátke trvanie. A tak vznikajú legendy, z legiend fantastické príbehy a z nich už len šum vo vetre.“

Darlan spod roztrhaného koženého brnenia vybral nádobku a vtisol ju Morenovi do rúk. „Už nadišiel môj čas,“ povedal. „Teraz si ty strážcom esencie.“

Odrazu sa strhol. Jeho oči hľadeli do neznáma. Rozkladal sa pred nimi celkom iný svet.

„Vidím svoju rodinu,“ zašepkal. Usmial sa a po líci mu stiekla horúca slza.

Ešte naposledy obrátil svoju tvár k Morenovi a z očí mu sršala smrteľná vážnosť. „Musíš ju použiť, aby si zachránil ľudstvo. Urob to, ale zaprisahávam ťa, keď sa táto vojna skončí vráť ju späť do nádoby. Ak tak neurobíš, nakoniec ťa celého pohltí a zničí.“

Moren sa zadíval na fľaštičku a tvár mu sfarbila modrá pulzujúca žiara. Nemohol od nej odtrhnúť oči. Bolo to, akoby v ruke držal samotnú čiernu dieru, ktorá do seba vtiahne všetko, čoho sa dotkne. Nádherné a fascinujúce, no zároveň smrteľné. Cítil jej silu, množstvo nevyužitej energie. Odrazu sa však spamätal. Potriasol hlavou, snažiac sa prečistiť si myšlienky, a pohľadom skĺzol k Darlanovi.

„Ale ako?“ spýtal sa. „Ako ju potom vrátim do nádoby?“ Strážca esencie však neodpovedal. Jeho telo nehybne ležalo na kúsku chladnej zemi a oči meravo hľadeli pred seba. Moren sa sklonil nad vyhasnuté telo a jemne mu zatvoril viečka.

„Dúfam, že si šťastný, priateľ môj,“ povedal a s nehou akou matka zakrýva svoje spiace dieťa, zastrel Darlanovo telo teplou prikrývkou.

***

Moren sa zadíval na fľaštičku, ktorú držal v rukách a potom na muža, ktorý zomrel pri obrane jeho mesta. Povolil zátku. Nemusel ju vypiť, nič také. Stačilo len mierne pootočiť, pečať praskla a jeho telom sa náhle rozlial nový druh energie. Cítil ju celkom jasne. Prúdila mu v žilách, vibrovala v končekoch prstov. Moren zalapal po dychu, keď sa esencia moci stala jeho súčasťou. Odrazu sa cítil nesmrteľným. Strach už nad ním nemal moc a jeho myseľ bola čistá a jasná. Zovrel svoju čarodejnícku palicu, mávnutím ruky si otvoril ťažkú drevenú bránu a priodvážne sa postavil pred mohutnú čierňavu, ktorá sa rozprestierala po celom dolnom nádvorí.

„Odíďte v pokoji, inak vám hrozí záhuba!“ zreval z plných pľúc a pritom doširoka roztiahol ruky, ako obrovský kondor chystajúci sa vzlietnuť.

Vojsko grulov len tupo hľadelo na odvážlivca, ktorý sa nebál vystúpiť na dosah ich pazúrov, tesákov a ostrie ich zbraní. Ak by sa dokázali smiať, pravdepodobne by sa celé nádvorie ozývalo ich hurónskym rehotom. Takto sa však ozval iba ozrutný, nenávistný rev, ktorý otriasol samotnými múrmi mesta. To bola odpoveď. Grulovia sa ako divé šelmy rozbehli smerom k bráne, kde stál jediný osamotený muž. Moren zdvihol palicu nad hlavu a jej spodným koncom vrazil do zeme. Múry domov, hradieb i pôda pod celým mestom sa zatriasla akoby v sebe skrývala zúrivú beštiu, ktorá sa práve prebrala z dlhého spánku. Všetci Grulovia zostali v nemom úžase nehybne stáť a pochybovačne sa dívali na mladého čarodeja.

„Zalezte tam, odkiaľ ste prišli a už nikdy sa nevracajte!“ zakričal Moren po druhý raz.

Chvíľku ticha prerušil ďalší mohutný rev tisícok hlasov a vyrval vojska rútiaceho sa na hradby. Moren sklonil tvár a jeho šepot, akoby sa niesol vo vetre, rozľahol sa po celom meste. Namieril palicu proti blížiacemu sa vojsku a noc sa razom premenila na deň. Lúč svetla, ktorý vychádzal z konca čarodejovej palice sa vzniesol nad celé dolné nádvorie a mocné telá grulov sa pod jeho jasom rozpadali ako suché listy v ohni. Keď to videli muži, s revom sa vrhli na nepriateľa. Boj bol krátky. Grulovia, ktorých nezasiahol čarodejov hnev, ani nepadli pod mečmi a kopijami obrancov, sa rozutekali na všetky strany a nádvorie zostalo plné mŕtvych tiel a zrúcaných obydlí. Ľudia začali oslavovať svoje víťazstvo, no Moren vedel, že toto je len začiatok. Začiatok krviprelievania a nenávisti, ktorá neprinesie nič len skazu a bolesť. Začul za sebou oslavné výkriky.

Všetka nádej, ktorá sa rozliala po stovkách možno tisícok sŕdc, sa teraz upierala na jediného muža. Na muža, na ktorého pleciach leží záchrana ľudstva. Na muža, ktorý sa sám postavil proti armáde grulov a zvíťazil. Mestom sa zrazu ozývalo jediné slovo, vychádzajúc z hrdiel mužov, žien i detí, opakované v pravidelných intervaloch. To slovo znamenalo nádej, znamenalo odvahu a silu. To slovo bolo Moren!