„Počuješ?! Takých ako ty tu nepotrebujeme!“

Konrád vzhliadol. Obstála ho trojica mužov. Typickí hromotĺci, pomyslel si, ktorých vychovala ďalšia špinavá ulica ďalšieho špinavého mesta. Akoby ich už na svete nebolo dosť.

Bol zvyknutý na to, že jeho pohľad vzbudzoval v ľuďoch hrôzu, a ani v tomto prípade tomu nebolo inak. Všetci traja, ani jeden človek, naraz o krok ustúpili. Vzápätí si však uvedomili, že sú v presile a nemajú sa teda čoho obávať. Dvaja si sadli oproti, za druhý koniec stola, tretí zostal stáť a naklonil sa ku Konrádovi zboku.

Všetci traja páchli potom a pivom.

Konrád si ich nevšímal. Nestál o problémy. Sklonil sa k jedlu a ďalej sŕkal teplú krúpovú polievku. Nebola najlepšia, no po ôsmych dňoch, počas ktorých nemal v ústach nič okrem plesnivého chleba a zošúverenej klobásy, sa aj staré gumené krúpy tvárili, že sa rozplývajú na jazyku.

„Počuješ?!“ zavrčal jeden z mužov, ten, ktorý mu dýchal na krk. „Zmizni! Takých ako si ty tu nepotrebujeme!“

 Takých ako som ja?

„Takých ako som ja?“ spýtal sa nahlas.

„Ľudí s pomaľovaným ksichtom, z kmeňov! Barbarov!“

„Nie som barbar,“ odvetil Konrád s pokojom, ktorý by mu mohol závidieť nejeden „civilizovaný“ Berunčan.

„Ste barbari! Žijete v lesoch, pod holým nebom ako nejaké zvieratá! Obcujete s diablom, vraždíte, pijete ľudskú krv...“

Konrád sa zachechtal. Takmer mu zabehlo. Rukávom si utrel ústa a bradu. Väčšie hlúposti v živote nepočul.

„Čomu sa rehníš, tetovaný?“

Konrád sa mužovi zahľadel do tváre. Bola oválna s chudobnou šticou hnedých vlasov na vrchu. Skoro ako slabo vlasatý zemiak. „K lesu a k našim ženám sa správame s oveľa väčšou úctou ako vy,“ precedil cez zuby. „A prelievame menej krvi, než vaším mestom pretečie za týždeň.“ Pokrútil hlavou. Zasa sa nechal vyprovokovať. Odsunul prázdny tanier a namiesto neho si k sebe pritiahol ďalšiu várku pečených kuracích krídel.

„Vieš čo?“ uškrnul sa ten ťarbák. „Naozaj nevyzeráš ako jeden z nich a aj tvoja reč je iná.

Si kríženec, pravda?!“

Konrád neodpovedal.

„No to ma poser!“ rozchechtal sa hromotĺk vodca. „Kríženec! Stavím všetko nato, že ťa vyhnali aj tie zvieratá!“

Na hanara celkom bystrý, pomyslel si Konrád. Hanar, tak jeho ľud nazýval mestského človeka. Znamenalo to: „Človek, ktorý bojuje s prírodou.“ Môj ľud, uvedomil si vzápätí s trpkosťou. Ľud ktorý ma vyhnal.

„Čo? Stratil si reč?!“

Konráda sa zmocňoval hnev. Alebo sa o to aspoň pokúšal. V porovnaní so zúrivosťou, ktorú obyčajne pociťoval, to bolo len slabé rozčúlenie. A tak sa namiesto nepríčetného útoku len s chuťou zahryzol do kúska pečeného kuraťa. Po brade mu stiekol pramienok oleja. Hlupákov je niekedy najlepšie ignorovať. Stačí im to k tomu, aby sa považovali za víťazov a jednoducho odišli.

Na tohto hlupáka to však neplatilo.

Chlap sa k nemu naklonil a zašepkal: „Takých ako ty by hneď pri narodení mali utratiť ako psov!“

Konrád sa mužovi zahľadel priamo do očí. „Strácam trpezlivosť!“ pretisol cez zaťaté zuby. „Pre tvoje vlastné dobro ma nechaj na pokoji!“

Muž v tom momente siahol po dýke. Len tak, bez nejakého upozornenia či zdvorilostnej výzvy na súboj. Mal ju zavesenú na ošúchanom koženom opasku pod zamastenou ľanovou košeľou.

Konrád reagoval inštinktívne. Zablokoval mužovu ruku a otvorenou dlaňou mu vrazil do veľkého okrúhleho nosa. Hromotĺk zažmurkal, z očí mu vyhŕkli slzy a z bolestivým zaskučaním sa zvalil na zem.

Konrád sa vzápätí prudko zvrtol, celou silou kopol do stola a ďalších dvoch kumpánov zvalil zo stoličiek.

Otočil hlavu k protiľahlému rohu miestnosti, k okrúhlemu stolu pod rozbitou lampou, kde len pred chvíľou sedela tmavovlasá žena v sivom cestovnom plášti.

Zlostne odfrkol. Stôl bol prázdny! Na love bol pätnásť dní. Dlhých, úmorných dní. Za ten čas prešiel cez Čierne pustatiny a hustý Diviačí les, stačila však hŕstka hlupákov a bola preč. Vrátil sa späť na začiatok.

Vzal si plášť a pošvu s mečom a vyšiel pred ošumelý hostinec skôr, než sa trojica mužov dokázala zdvihnúť zo zeme.

Možno si zaslúžili zomrieť. Napadli ho bez zjavnej provokácie. Predsa ich však nechal na žive. Väčšinou to nedokázal ovládať. Zabil, pretože musel. Bolo to ako reflex. Nerozmýšľal nad tým, nekontroloval to, aj keby chcel, nedokázal by to. Tentoraz to však bolo iné. Boli nevinní, a tak mal možnosť voľby. Rozhodol sa pre život.

„Hej!“ zavrešťal za ním hostinský. „A platiť bude kto?!“

Konrád siahol do vnútorného vrecka krátkeho kabátca a na drevenej podlahe razom zacinkala dvojica strieborných toliarov. „Bude to stačiť?!“ zavrčal.

Zdržovali ho. Hnev sa menil na zúrivosť. Na ťažko ovládateľnú zúrivosť.

Hostinský nečujne prikývol. Nepoďakoval sa, no ani nesiahol po striebre pri svojich nohách. Akoby sa bál Konráda spustiť z očí.

 ***

Sivý cestovný plášť zmizol za rohom ulice. Chôdza pokojná, vyrovnaná. Žiadne nervózne pohľady, žiadne obzeranie sa cez plece. Zdalo sa, že si ho čiernovláska nevšimla. Možno ju napokon z hostinca vyhnala len tá hádka.

Červeno planúce slnko mu ožiarilo bledú tvár. Prichádzala noc. To bol jeho čas. Mohol konať bez zbytočných svedkov, bez zbytočného rozruchu.

Meč s pošvou si prehodil cez plece, na hrudi zapol masívnu kovovú pracku. Obliekol si plášť a vyhrnul široký golier - nad pravým ramenom mu tak vykúkala iba okrúhla hlavica rukoväte.

Vykročil k rohu, za ktorým len pred chvíľou zmizla jeho korisť. Tak o nich uvažoval. Ako o koristi. Bolo to tak ľahšie, alebo aspoň jednoduchšie. Nepotreboval vedieť jej meno, nepotreboval poznať jej rutinu, nepotreboval o nej vedieť nič. Stačilo mu to, čo videl a cítil, stačilo mu počkať, kým nebude sama. O ostatné sa postará zúrivosť.

Ocitol sa na začiatku širokej ulice, ktorá sa presekávala naprieč mestom ako koryto rozvodnenej rieky. No namiesto masy vody sa ním hrnula masa ľudí. Ženy v čepcoch a v šedých, dlhých sukniach, muži v šedých kabátcoch a bielych plátenných nohaviciach.

Akoby každý jeden z nich musel nosiť mestskú rovnošatu, prebleslo Konrádovi hlavou. Výroba vo veľkom. Tak tomu hovorili. Odpľul si. Berúnčania. Vyzerali ako hmyz, ako mravce loziace sem a tam po svojom mravenisku.

Sivý nevýrazný plášť sa medzi tým davom šedosti stratil ako vlnka v oceáne. Konrád ju však dokázal nájsť rovnako spoľahlivo, ako by to urobil uprostred púšte. Žiarila ako plameň v objatí absolútnej tmy.

Nespúšťal z nej oči. Ani raz sa neobzrela, nezaváhala, akoby nemala tušenia, že ju niekto pozoruje.

Hlúpa korisť, pomyslel si. Alebo veľmi prefíkaná!

Na moment zahliadol svoj obraz na okennej tabuli pekárne. Sledoval ho pár očí, žeravé uhlíky uprostred ničoty. Vystupovali z bledej, takmer bielej pokožky. Už od malička mohol zostať na slnku ako dlho chcel a jeho koža sa nespálila, dokonca ani trochu nezmenila odtieň. Mestskí ľudia ho pre jeho neobyčajný vzhľad často považovali za démona. Aj v jeho klane to bolo zvláštne, no tam sa ho nebáli, pohŕdali ním. Nemalo to však nič spoločné s jeho pokožkou či farbou očí.

Ten hromotĺk mal pravdu. Bol synom hanara, bol krížencom.

Strpčovali mu život až dovtedy, kým neprišli na to, čo všetko vidí. Konrád nikdy nedokázal pochopiť, ako rýchlo vedia ľudia zmeniť stranu, ako rýchlo sa odpor a nenávisť v ich srdciach dokáže zmeniť na strach a úctu.

No od svojho ľudu sa až tak veľmi nelíšil. Mal čierne havranie vlasy, ktoré boli pre jeho klan typické a silné svalnaté telo vybrúsene každodennou prácou či nekonečným tréningom, ktorý ho čakal v neskorších rokoch života.

Prstami si prešiel po pravom líci, po tetovaní klanu - troch modrých pásoch, predstavujúcich rany po orlích pazúroch. Mali znázorňovať silu, odvahu a vytrvalosť.

To tetovanie získal, keď mal šestnásť.

Tak ako každý príslušník klanu pred ním, si ho najskôr musel zaslúžiť. V prvý večer svojich šestnástich narodenín vyšplhal na blízku horu (v jeho kmeni ju volali Lavanoko – Prst) a priniesol pero orla, ktorý hniezdil na vrchole holého štítu. Nikto ho nesledoval, nikto naňho nedozeral. Nemusel. Nik nepodvádzal. Bola to otázka cti.

Česť! Ani tomu títo ľudia nerozumejú, uvedomil si náhle.

Najťažších bolo posledných pár metrov. Ešte vždy si pamätá, aká strmá bola stena, ktorá predstavovala poslednú časť jeho výstupu, aké ostré boli skalné výčnelky, o ktoré sa zachytával holými rukami a aký nepríjemný bol pot, ktorý ho štípal v očiach a pokrýval celé jeho telo. Pár krát sa takmer neudržal, ruka sa mu pošmykla, spod chodidla mu odpadol kus skaly, no napokon to zvládol, dosiahol na samý vrchol hory Lavanoko a z orlieho hniezda vzal to najväčšie pero, ktoré tam našiel. Vzostup bol oveľa ťažší ako predpokladal, no ani na moment nezapochyboval o tom, že to zvládne. Dosiahol predsa na vrchol, splnil svoju úlohu, bol právoplatným členom klanu. Nemohol zomrieť, v ten deň nie!

V duchu sa zasmial nad tým, koľko energie mu tá hlúpa myšlienka dodala.

Cítil ako sa stráca v spomienkach, v túžbe na svoj domov a na...

„Nie!“ zavrčal a potriasol hlavou. Zažmurkal. Bolo to, akoby sa prebúdzal z hlbokého spánku. Za posledných pätnásť dní zažil niečo podobné už po štvrtýkrát. Či už to bola vôňa jedla, ženy alebo niečoho iného, vždy to odpútalo jeho pozornosť. Aj preto mu trvalo celých pätnásť dní, kým sa k tejto koristi dostal tak blízko. Nejako to s ňou súviselo. Bol o tom presvedčený!

Rýchlo otočil tvár späť k ulici. Pritiahla jeho pohľad ako svetlo na konci dlhého tmavého tunela. Nestratil ju. Tentoraz ho nedokázala zmiasť.

Vykročil smerom, ktorý mu určil jeho osud.

 ***

Čiernovláska zabočila do jednej z vedľajších ulíc. Konrád sa usmial. Viac mu to uľahčiť ani nemohla. Ak verí tomu, že ho dokáže poraziť sama, tak je hlúpejšia, ako si myslel.

Nasledoval ju. Bola to úzka a tmavá ulička, jedna z tých, ktoré páchnu odpadom, močom a výkalmi a všetci naokolo sa tvária, že v skutočnosti neexistuje. A bola prázdna. Špinavá a plná odpadkov, no na Konráda tam nečakala žiadna tmavovlasá žena a ani iná ľudská bytosť.

Zastal a poobzeral sa. Uličku uzatváral vysoký múr, po oboch stranách sa zdvíhali kamenné steny plné vlhkosti a plesne.

Kde je?!

Rozopol plášť, tasil meč. Urobil krok, dva, tri, obozretne postupoval hlbšie do sveta skazených potravín, špiny a smradu. Napravo si všimol odchýlených dvier. Boli drevené, staré a prehnité. Opatrne nimi pohol. Snažil sa nenarobiť príliš veľa hluku, no zhrdzavené pánty zakvílili, akoby k sebe privolávali pána zo samotných pekiel.

Roztvoril sa pred ním labyrint poličiek a skríň, po zemi sa povaľovali rozbité škatule a hlinené črepy. Cez početné škáry v stenách a v streche do miestnosti prenikalo preriedené večerné svetlo. V objatí jeho lúčov horeli tancujúce zrniečka prachu.

Vyzeralo to ako sklad. Roky opustený sklad.

„Si vytrvalý.“ Vykročila z tieňa obrovskej vyrezávanej skrine opretej o protiľahlú stenu a zastala azda štyri kroky pred ním. Sebavedomá a prísna, plná odhodlania a sily. „Koľko je to už?“ pokračovala. „Pätnásť dní? Vedela som o tebe v momente, ako si na mňa prvýkrát uprel svoj pohľad. Chcela som len zistiť, kam až si ochotný zájsť.“

Usmiala sa. Spod krvavo červených pier preblysol dokonale biely úsmev. „Tých mužov som poslala ja. Bola som zvedavá na tvoju reakciu. Po pravde, myslela som, že ich zabiješ. Si predsa bojovník! Lovec!“ Zvodne naňho žmurkla. „Myslíš si, že ma môžeš uloviť? Chceš ma uloviť?“

Bola krásna. Nie! Bola dokonalá! Presne jeho typ, bola to žena z jeho snov, žena jeho predstáv. Ako to, že si to predtým nevšimol? Ako to, že to nevidel? Už na sebe nemala plášť, ale modré splývavé šaty, ktoré zvýrazňovali jej prsia a boky. Akoby sa chystala na nejaký bál. Na pozadí starého zaprášeného skladiska to vyznievalo komicky. Ako vojvodkyňa, ktorá zablúdila medzi obyčajný ľud.

Konrád sa však nesmial. Bol ňou omámený.

Podišla k nemu a jemnou, alabastrovo bielou dlaňou sa dotkla jeho tváre.

Vdýchol jej vôňu. Bola sladká, ťažká a opojná.

„Splním ti každé tvoje želanie,“ šepla. Jej dych voňal po jahodách a malinách a všetkých lúčnych kvetoch, voňal ako leto. „Urobím, čo si len zažiadaš. Chceš to, pravda?“

Konrád prikývol. Nebol schopný jediného slova. „Budem štedrá,“ usmiala sa zvodne. „Sľubujem. Nikdy na mňa nezabudneš.“

Veril jej, nie vedel to! Vedel, že na ňu nikdy nezabudne.

 „Odlož svoj plášť a meč,“ hlesla. „Urob si pohodlie.“

Uvoľnil zovretie, nechal ruku klesnúť. Urobil by všetko len preto, aby mohol byť s ňou. Meč zazvonil o kamennú podlahu a v Konrádovej mysli sa ten jasný vibrujúci zvuk zlial do jedného slova. Bezbranný. Po prvýkrát za posledných desať rokov bol bezbranný a vôbec mu to neprekážalo.

„Oddaj sa svojim túžbam,“ šepla tmavovláska. „Zatvor oči.“

Bol to len záblesk. Tesne predtým ako sa jeho telo odhodlalo splniť ďalší príkaz, Konrád zazrel v tých nádherných, dokonalých hnedých očiach niečo, čo mu spred tváre strhlo závoj omámenia. Uvidel v nich triumf, obraz bezohľadného víťazstva.

Opäť ho pohltila zúrivosť.

 ***

Čiernovláska sa mu dívala priamo do očí. Zachytila zmenu v jeho vedomí, no reagovať už nestihla. Konrád ju od seba prudko odstrčil a bleskovo siahol po meči. Jej nádherné telo vrazilo do skrine a zošuchlo sa na zem. Dolný pánt vydal zvláštny clivý tón a dvere sa s vrzgotom poodchýlili. Do vzduchu sa vyvalil kúdol prachu.

Kúzlo sa stratilo. Modré saténové šaty nahradil ošúchaný sivý plášť. V ženiných očiach sa zračilo prekvapenie a šok.

„Ako... ako si... Kto si?“

Konrád namiesto odpovede napriahol ruku k úderu.

„Naozaj to chceš urobiť?!“ oslovila ho sladko. „Naozaj mi chceš ublížiť?! Nič také v tvojom srdci nevidím. Sú tam však iné, oveľa väčšie túžby. Dokážem ti ich splniť, dokážem ti splniť hocaké želanie. Stačí si ho len predstaviť.“

Konrád pokrútil hlavou. Nakrátko podľahol jej moci, podcenil ju, ale nebol hlupákom, vedel, čo je zač a nehodlal rovnakú chybu urobiť i po druhý krát! „Viem, kto si!“ povedal. „Viem, čo robíš ostatným ľuďom. Vážne si myslíš, že ťa nechám, aby si to urobila aj mne?!“

„Nedám ti na výber!“

Miestnosť náhle zmizla. Do očí ho bodalo jasné poludňajšie slnko a celý klan, všetci - dokonca i náčelník - pred ním kľačali na kolenách, tváre zabárali do zeme. Cítil sa... neporaziteľný.

Videl tam každého koho poznal. Svoju matku, svojho učiteľa, svoju prvú lásku, jej otca... Na povrch tak vyplávali aj staré rany. Túžby, sklamania, bolesť, ľútosť a s tým všetkým i zúrivosť.

Tentoraz sa však čiernovláska naozaj snažila, nechcela ho pustiť bez boja. Nebolo to bolestivé, len namáhavé. Neuveriteľne namáhavé. Mal pocit, akoby celé dni kráčal oproti snehovej víchrici a jediné po čom naozaj túžil, bolo ľahnúť si na zem a spať, konečne si odpočinúť. Čím viac sa bránil, tým bol vyčerpanejší a slabší, na tele i na duchu. Viedla ho len zúrivosť. Slepá, nekonečná, temná. Bola majákom uprostred búrky.

Na chvíľu ju zahliadol. Svoju ďalšiu obeť, svoju korisť. Vymanil sa z obrazov, ktorými mu mútila rozum. Videl ako vstáva. Sústredená a odhodlaná, a chladná, a krutá. Do mysli mu ako ostrie dýky vnikla ďalšia predstava.

Dievča. Bežalo k nemu. Poznal ju.

„Keira?!“

Potriasol hlavou. To nemohla byť ona. Ale... podobala sa na ňu! Tak veľmi sa na ňu podobala. Usmiala sa naňho. „Keira,“ vydýchol. „Odpusť mi. Ja... nechcel som... bolo to silnejšie ako ja. Nedokázal som to ovládnuť!“

V jej očiach nevidel odsúdenie, nedávala mu to za vinu, odpustila mu. Chcel byť s ňou, chcel byť s ňou väčšmi, než čokoľvek na svete. Bol tam však ďalší hlas, otravný a vytrvalý ako bzučanie komára. Ten hlas mu našepkával, vystríhal ho, aby sa vrátil, aby dokončil to, čo začal.

„Zabite ho!“

Ten výkrik bol nožom, ktorý rozorval plátno Konrádových predstáv. Zhlboka sa nadýchol.

Pri dverách stáli dvaja muži. Pohľady im horeli túžbou, nenávisťou a krvilačnosťou.

Konráda viedla zúrivosť.

 ***

Prvému rozbil nos. Nebolo to ťažké, proti jeho reflexom a tréningu nemal ani jeden z mužov najmenšiu šancu. Prudkým úderom rukoväte poslal útočníka do bezvedomia.

Ten druhý nemal toľko šťastia. Jediným plynulým pohybom mu preťal krčnú tepnu. Krv zmáčala podlahu, postriekala stenu, policu a najbližšiu skriňu.

Posledný odkaz umierajúceho muža.

Konrád sa prudko zvrtol.

Bola preč. Okolo neho však neprešla. To by si všimol. Musela zájsť hlbšie do skladiska. Zatvoril dvere a presunul pred ne ťažkú drevenú skriňu. Ak ju to aj nezastaví, aspoň ju to zdrží natoľko, aby sa k nej stihol dostať.

V bludisku políc a skríň sa pohyboval pomaly a opatrne, ako lovec, ktorý si je vedomý sily svojej koristi. Pozorne sledoval každý tmavý priestor, v ktorom by sa čiernovláska mohla ukrývať.

Slnko takmer zapadlo. Temnota sa prehlbovala. Jemu to však neprekážalo. V noci videl rovnako dobre ako cez deň. Aj ten najslabší lúč svetla rozžiaril svet pred jeho očami, akoby sa poodrážal od tisícok zrkadiel. Napravo zachytil slabý šramot. Bleskovo zdvihol meč k úderu.

Bola to krysa.

Zúrivosť v ňom dosahovala enormných rozmerov. Tep mu bubnoval až v ušiach. Prestával sa sústrediť. Ako ho mohla takto oklamať?! Ako mohol byť taký nepozorný?! Už mala byť dávno mŕtva!

Zaútočila naňho prudko a nečakane. Bez náznaku hluku. Ako šelma. V rukách zvierala dýku, zúrivo sa ho snažila bodnúť.

Bola však príliš pomalá.

Od kedy si pamätal videl a cítil veci, o ktorých ostatní ľudia nemali ani zdania. Bol rýchlejší, obratnejší, presnejší, silnejší a vytrvalejší než ktokoľvek, s kým sa za svoj život stretol. Proti jeho schopnostiam nemohla za žiadnych okolností uspieť.

Schmatol ju, vykrútil jej zápästie a sotil ju na zem. Dopadla na zhnitú drevenú dlážku a zastonala od bolesti.

„Opäť si si pohrávala s ľudskými túžbami,“ zavrčal, „a ja som kvôli tebe musel zabíjať!“

„Vidíš?!“ vydýchla. Zo všetkých síl sa snažila potlačiť slzy. Boľavé zápästie si pridržiavala zdravou rukou. „Nie sme až takí rozdielni! Zabíjaš nevinných rovnako ako ja!“

„Nebol nevinný!“ zreval Konrád. „Zabil svoju ženu a jej telo hodil do močiarov pri južnej strane lesa!“

Čiernovláska zdvihla tvár. Bolestivú grimasu vystriedal záujem. „Odkiaľ to vieš?“

„Viem to!“ zavrčal.

A naozaj to vedel, i keď to nedávalo žiaden zmysel. Nedokázal čítať myšlienky, aspoň nie všetky, no videl obrazy, videl obete. Záblesky, ktoré mu prebehli mysľou.

Čiernovláske sa rozšírili oči. Konrád v nich zazrel iskru poznania. „Ako to, že som to až doteraz nevidela?!“ vydýchla.

Jej slová ho nijako nezaujali. Bola to len ďalšia z jej lží! V jeho očiach nebolo miesta pre ľútosť či súcit. Boli chladné, neúprosné, plné zúrivosti a krvilačnosti. Opäť sa napriahol k úderu.

„Počkaj!“ zdvihla pred seba ruky a on zaváhal. Znovu. Za celý svoj život nezaváhal ani raz a za jeden podvečer sa mu to stalo hneď dvakrát! Nechcel si to pripustiť, no žena pred ním nebola len ďalšou korisťou. Skúšal sám seba oklamať, nahovoriť si, že nie je ničím výnimočná, no tak to nebolo.

„My dvaja nie sme tak rozdielni ako si myslíš,“ povedala medovým hlasom. „Vlastne sme si veľmi podobní.“

„Si netvor!“ zavrčal. „Démon! Ubližuješ nevinným. A ja som ten, čo sa postará o to, aby si už nikomu neublížila. V ničom si nie sme podobní!“

V tej chvíli si spomenul na slová svojho učiteľa. „Máš dar,“ opakoval mu neustále. „Vo svete žijú netvory, monštrá v ľudskej koži. Jedine ty ich dokážeš rozpoznať. Ubližujú dobrým ľuďom, nevinným ľuďom. Musíš ich zastaviť. Je to tvojou úlohou, tvojim poslaním. Nemusíš mať preto výčitky. Nie sú to ľudské bytosti. Sú to beštie. Dostal si dar a tvojou úlohou je nás pred nimi chrániť.“

Povedal mu to, keď mal dvanásť, a keď sa zistilo, čo všetko dokáže. A povedal mu to aj veľakrát potom.

„Netvor?“ rozosmiala sa čiernovláska. „Démon?! To si vážne myslíš...?! Áno, myslíš. Nie som o nič väčší démon ako ty!“ Konrád zaťal zuby. Zúrivosť opäť víťazila. „Čo chceš vlastne počuť?“ pokračovala rýchlo. „Myslíš si, že som bola od narodenia takáto? Že som využívala ľudské túžby vo svoj prospech? Nie! Bola som...“

„Viem, čo mi chceš povedať!“ skočil jej do reči. „Viem, že si bola nevinná! Viem to! No nič to neznamená!“

„Tak potom vieš aj o mojom dare!“ Dar. Do toho jediného slova dokázala vložiť toľko nenávisti a odporu, až celkom zmenila jeho význam. „Chcela som pomáhať a aj som pomáhala. Myslela som si, že to tak má byť. Teraz už viem, že som bola hlúpa a naivná. Za všetko sa musí platiť!

Mojou cenou je pocit. Opojný a návykový, a neskutočne lahodný. Zaplaví mi telo zakaždým, keď niekoho ovládnem. A tá túžba... postupne sa stala neukojiteľnou. Znovu a znovu potrebujem zažiť ten pocit moci a kontroly.“

V jej očiach sa náhle objavil smútok. Konrád uvažoval, či to nie je len ďalší z jej trikov. „Odišla som,“ pokračovala. „Na začiatku... utiekla som. Mojou prvou obeťou bola moja prvá láska. Vedel si to? Vtedy som ešte netušila, čoho všetkého som schopná. Hneď potom som odišla. A vieš prečo? Lebo som sa bála, že ublížim ešte niekomu ďalšiemu.“

Konrád vedel, že hovorí pravdu. Videl jej prvé zabitie. Cítil jej strach, šok, ktorý ju ochromil, odpor, ktorý k sebe cítila. Videl ako sa skrýva v lese, cítil ako jej hlad rastie, ako trpí, keď s ním bojuje. Opustila svoju rodinu, svojich priateľov, všetko, čo v živote poznala. Nikomu z nich nechcela ublížiť.

„Vydržala som tam päť mesiacov. Päť mesiacov len na korienkoch a lesných plodoch, bez poriadneho úkrytu, celkom sama. Päť mesiacov! Tak veľmi som sa bála, že opäť niekomu ublížim. No potom...“

Nemusela pokračovať. Aj túto časť jej života Konrád poznal, videl ju, stala sa jeho súčasťou.

Cítila chlad, mráz sa jej zarezával do pokožky pod tenkou vrstvou vlneného oblečenia, sneh jej vŕzgal pod holými chodidlami. Našla starý opustený zrub. Chcela sa len ohriať, ukryť pred zimou. Drevenica však nebola prázdna. Bol tam muž. Tridsaťročný, zarastený, plný sily, plný energie! Obeť číslo dva.

Cítil tú túžbu. Bola silnejšia než čokoľvek, čo doposiaľ zažil. Silnejšia než jeho zúrivosť.

Ruka s mečom mu oťažela. Nikdy sa nezaujímal o ich životy, bol tu, aby ich potrestal, aby pred nimi ochránil ostatných. Vždy urobil to čo musel. Rýchlo, brutálne, precízne, bez emócii. Teraz to však bolo iné. Uvedomil si, že aj oni potrebovali pomoc, niekoho, kto by ich uchránil pred nimi samotnými.

Konrád poznal ten pocit, pocit moci. Prenikol ním zakaždým, keď niekoho premohol, keď niekomu vzal život. Bolo to akoby si zobral kúsok z každej obete. V tej chvíli sa cítil mocný, nesmrteľný.

To čo ho však poháňalo nebola túžba, nepotreboval ten pocit dosiahnuť za každú cenu, jeho poháňala zúrivosť. Krvilačný hnev, ktorý nebol schopný ovládnuť.

On mal svoju zúrivosť, ona túžbu.

„Vrátila som sa do mesta,“ pokračovala. „Už som viac nechcela byť sama. Nie potom, ako som si pripomenula ten omamný pocit moci. Najskôr som svoj dar používala len na hrozných ľudí. Na vrahov a násilníkov, na monštrá, ktoré nikomu nechýbali, no potom... už to nestačilo. Musela som to mať čoraz častejšie a intenzívnejšie, prestala som rozlišovať, proste som si brala, čo mi prišlo pod ruku.“

Zdvihla svoj krásny hnedý pohľad a upriamila ho na Konráda. Pod silou jej očí sa takmer roztriasol. Mal pocit, akoby mu hľadela priamo do duše.

„Ani tebe to o chvíľu nebude stačiť. Nadíde čas, keď si nebudeš môcť vyberať.“

Konrád ju sledoval nehybným pohľadom. Po prvýkrát v živote váhal. Bola nevinnou obeťou rovnakého daru, aký používala na ostatných. Cítil zúrivosť, ten dobre známy nekontrolovateľný, neúprosný hnev a cítil túžbu, neopísateľne mocnú túžbu, ktorá mu našepkávala aby ju pustil, aby ju nechal ísť. A potom tu bol ešte tretí hlas. Hlas, ktorý - ako si s náhlou jasnozrivosťou uvedomil - jediný patril jemu samotnému.

Po prvýkrát v jeho živote bolo rozhodnutie na ňom. Po prvýkrát mal možnosť voľby.

Čiernovláska sa náhle usmiala. Bol to pokojný, vyrovnaný úsmev niekoho, kto už dávno prijal všetky stránky svojej osobnosti, kto akceptoval to, kým je. „Nakoniec som to pochopila.“ Jej hlas bol pri tých slová podivne chladný. „Prestala som sa obviňovať. Nechápeš to... ja viem, že to nechápeš, ale príde deň, keď aj ty uvidíš... keď pochopíš! V skutočnosti je to ich vina. Všetko je to ich vina. To oni ma stvorili. Ich neukojiteľná túžba, ich chlipnosť, ich žiadostivosť. Som kým som. Robím len to, k čomu som bola predurčená, k čomu som bola stvorená. Plním ich sny, uskutočňujem ich túžby.“

Konrád videl jej obete. A vôbec nevyzerali, akoby sa im práve splnili sny. Boli to len prázdne škrupiny, stratené existencie odsúdené na smrť smädom, hladom alebo podchladením. Akoby z nich vysala všetok život.

„Len si spomeň, spomeň si prečo si odišiel od svojho kmeňa. Prečo si musel odísť!“

Konrád zostal na chvíľu v pomykove. Zaskočila ho. Ako o tom mohla vedieť?

Zasmiala sa. „Sú veci, ktoré vidíš ty, a ktoré vidím zasa ja. Chcel by si sa tam vrátiť, vidím tvoju túžbu! No to sa ti nesplní! Vieš to, pravda?!“

„Viem!“

Vstala. Vystrela sa pred ním ani kráľovná. „Tak...“ vydýchla. „Tvoje rozhodnutie som nezmenila.“

Nebola to otázka, len suché konštatovanie. Konrád vedel, že je koniec, že musí urobiť to, pre čo sem prišiel. Napriek tomu váhal. Čiernovláska sa nehýbala. Pokojne čakala na svoju smrť.

A tá prišla.

Konrád jej jediným plynulým pohybom prebodol srdce. Pritiahol si ju k sebe. Cítil jej omamnú vôňu, jej utíchajúci dych.

„Prepáč,“ zašepkal. Na perách ho pritom pošteklili kadere jej vlasov. „Nemôžem dovoliť, aby si ublížila ďalším nevinným.“

Odtiahol sa, z hrude vytiahol zakrvavenú čepeľ meča. Čiernovlásku nežne položil na zem a oprel o stenu. Jej oči sa ešte vždy upierali naňho. Mala v nich súcit a pochopenie. Usmiala sa. Nežne, odpúšťajúco. „Robíš len to, k čomu si bol predurčený.“

Áno, súhlasil s ňou v duchu. robil len to, k čomu bol predurčený. Ak bola ona túžbou, čo bol potom on?

Spomenul si na to, prečo musel odísť. V jeho klane bolo dievča... Keira. Bola smutná a hanblivá, páčila sa mu.

Túžil vidieť jej úsmev, počuť jej smiech. Pri každom stretnutí sa ju pokúšal rozveseliť. Zakaždým, keď sa na ňu pozrel, túžil na jej perách uvidieť úsmev. Dlho sa mu to nedarilo, no nevzdával sa. Až jedného dňa konečne začul jej smiech. Bol to cengot malých zvončekov, melodický šepot dažďa dopadajúceho na vodnú hladinu, zvuk potoka zurčiaceho pomedzi veľké okruhliaky.

Bola taká krásna.

V ten deň stretol jej otca a v ten deň prvýkrát zabil.

Zneužíval ju a on ho za to potrestal. Dostal, čo si zaslúžil. Bolo to prvý raz, čo zúrivosť zvíťazila, čo ho celkom pohltila, prvý raz, čo pocítil trpkú príchuť pomsty.

A to aj bol. Bol pomstou. Bol Keirinou pomstou a bol pomstou každého, kto prišiel po nej, každého, kto potreboval nastoliť rovnováhu. Bol spravodlivým hnevom nevinných.

Konrád sa naposledy zahľadel na ženinu tvár. Mala pravdu a zároveň sa mýlila. Naozaj si boli podobní. Obaja viedli rovnaký boj. Zúrivosť bola Konrádovou každodennou súčasťou, bola jedom, ktorý mu koloval v žilách a otravoval jeho myseľ. V jednom sa však od seba líšili. On sa nikdy nevzdá. Proti svojim démonom bude bojovať až do konca svojho života.