Postava vykročila smerom k Darlanovi.

„Nechcem s tebou bojovať,“ povedal. „No ak nebudem mať na výber...“

„Nemusíš sa báť,“ prerušil ho Moren. „Bol som za kráľom a mal si pravdu. Všetkých nás zapredal.“

Darlan prekvapene otvoril ústa. Nečakal, že kráľ predá svoju kožu tak lacno.

„No povedal mi aj,“ pokračoval Moren, keď zastal asi dva kroky od Darlana, „že to urobil pre nesmrteľnosť a nesmiernu moc. A vraj sa mám na to opýtať teba. Je to pravda? Máš s tým niečo spoločné?“

Darlan sa pozrel do Morenovej tváre a aj cez šero, ktoré vládlo v sieni, videl iskierky v jeho očiach a pohľad, ktorý vravel, že ďalšie klamstvo už neznesie. Zavládlo napäté ticho.

„Dobre,“ ozval sa napokon Darlan. „Poviem ti pravdu, no musíš mi sľúbiť, že nech bude moje rozprávanie znieť akokoľvek hlúpo alebo nezmyselne neprerušíš ma, rozumieš?“

Moren stroho prikývol.

„Pravdou je, že mám päťstotridsať rokov a nemôžem zomrieť. Teda aspoň dovtedy, kým nesplním to, čo mi bolo pred dávnymi rokmi dané.“

Morenove oči sa rozšírili od úžasu, nevdojak o krok ustúpil a svoju palicu pozdvihol proti Darlanovi.

„Som obyčajný človek, Moren,“ povedal nesmrteľný na svoju obranu. „Mal som otca i matku ako každý iný, no to bolo už veľmi dávno.“

„Takže je to pravda,“ priduseným hlasom prehovoril Moren. „To po tebe ide pán tých stvorení. To kvôli tebe je tu to vojsko!“

„Počúvaj ma, Moren.“ Darlan sa pokúšal chlapca upokojiť. Načiahol k nemu ruku, napokon si to však rozmyslel a opatrne ju stiahol. „Tušil som, že hľadá mňa. No nechcel som tomu veriť. On...“ Darlan pokrútil hlavou. „...mal byť mŕtvy! Až tu som uveril, že je to naozaj on! No to na veci nič nemení. Ak dostane to, čo hľadá, žiadny človek pred ním nebude v bezpečí. Nenávidí ľudí. Boli sme jedným z troch národov, ktoré ho pred dávnymi vekmi porazili!“

Moren zatajil dych. Myseľ mu zaplavilo množstvo otázok. Prevaľovali sa v neslabnúcej smršti myšlienok sťa malé strieborné rybky v prudkom vodnom víre. Jedna otázka sa však vypínala vysoko nad ostatné. „Aké to je?“ spýtal sa Moren náhle. „Aké je vedieť, že môžeš žiť večne, že nikdy nezomrieš?“

Darlan sa zasmial. Nie veselo, skôr skľučujúco, zarmútene. „Myslíš si, že je to dar?“ Prudko pokrútil hlavou. „Nie je to dar, je to prekliatie. Načo ti je večnosť, keď ju nemáš s kým zdieľať. Videl som zomierať svoju rodinu, priateľov, všetkých, ktorých som kedy miloval. Ostal som úplne sám. Modlím sa za deň, keď si konečne po mňa príde smrť.“

Moren sa zadíval do Darlanovych hnedých očí, no videl v nich len smútok, žiaľ a bolesť. Žiadne šťastie alebo nebodaj radosť. Nevedel si predstaviť, aké by bolo prežiť na tomto svete toľko rokov, toľko stáročí. Nesmrteľnosť! Netúžil po nej. Nechápal ľudí, ktorí sú kvôli tomu jedinému slovu schopní urobiť čokoľvek. Áno, mohol by toho vykonať veľa, mnohým ľuďom pomôcť, to však môže aj teraz. Mladosť. To je dôvod, prečo Moren nedokáže pochopiť reakciu, ktorú nesmrteľnosť vyvoláva u ostatných. Je mladý, plný sily, zdravý, celý život má pred sebou. Neuvažuje nad smrťou, cíti sa neporaziteľný! Načo mu je nesmrteľnosť?!

Nie, netúži po nej. Vo svojej mysli uzavrel túto kapitolu a prikročil k ďalšej otázke, k problému, ktorému nerozumel.

„Ale prečo...“ spýtal sa, „prečo chce práve teba? Prečo ťa prenasleduje? Podľa toho, čo si mi povedal, je tiež nesmrteľný. Načo toto všetko?“

„On nechce mňa!“ Darlan nespokojne pokrútil hlavou. „Vravel som ti, aby si ma neprerušoval!“ Spod roztrhanej košele vytiahol na retiazke zavesenú fľaštičku. „Chce toto!“

Otvoril dlaň a ukázal jej obsah Morenovi. Po miestnosti sa v tej chvíli rozlialo modrasté pulzujúce svetlo. Jeho nadpozemská žiara nakukla do každej škáročky, nečujne sa kĺzala po obrazoch i mohutných stĺpoch, odrážala sa od vylešteného kameňa i okenných tabuliek z priezračného skla, celá sieň sa razom ponorila pod azúrovú hladinu obrovskej sily.

„Toto je esencia moci,“ prehovoril Darlan a opäť skryl fľaštičku vo svojej dlani a vrátil ju pod dotrhanú košeľu. Miestnosť náhle pôsobila pochmúrne a ošumelo. Mŕtvo. Akoby stratila dušu, ktorá len pred malou chvíľou dýchala z každého kúska kameňa. „To je to, po čom túži,“ pokračoval Darlan. „A ak to dostane, bude to koniec ľudstva.“

Moren nasucho prehltol. Cítil energiu, ktorá vychádzala z tej látky a jej moc bola nesmierna. To vedel dokonca i on. „Ak je tá esencia taká mocná,“ prehovoril šeptom s akousi zbožnou úctou, „prečo ju nepoužiješ, aby si porazil tie stvorenia a ich pána?“

Darlan sa zhlboka nadýchol a pomaly pokrútil hlavou. „Mojou úlohou nie je esenciu použiť, práve naopak, mám ju chrániť a zabrániť tomu, aby niekto získal jej moc. Nikto nemá tak silnú vôľu, aby odolal vábeniu jej moci. Nakoniec by sa každý, kto by ju prijal, stal rovnako zlým a mocichtivým ako on.“ Pri posledných slovách Darlan vystrel ruku smerom k vstupným dverám, akoby jeho nepriateľ číhal tesne za nimi.

V Morenových očiach sa rozhorel oheň. „V tom prípade nám neostáva nič iné, len sa brániť s tým, čo máme,“ povedal rozhodne.

Darlan urobil pravou rukou prudké zamietajúce gesto. „Nie,“ zaprotestoval. „Nemáme silu, aby sme sa im mohli postaviť. Čo to nechápeš? Celé údolie pred hradbami sa zaplní temnotou a mesto postihne skaza. Musíme sa ukryť v horách za riekou. To je naša jediná nádej!“

„To nestihneme,“ namietol Moren a pozrel na Darlana prenikavým modrým pohľadom. „Nepriateľské vojsko bolo mne a mojim mužom za pätami. Každú chvíľu sa objaví pred našimi bránami. Nestihneme všetkých dostať z mesta.“

„Ja som hovoril o nás, Moren. O nás! Ľudia tohto mesta sú už stratení. Musíš sa ukryť, rozumieš?! To je jediná nádej na to...“

„Moment!“ Moren pred seba náhle zdvihol ľavú ruku, akoby chcel Darlanove slová od seba odohnať. Vyzeral zmätene. „Navrhuješ, aby sme tých ľudí opustili?!“ spýtal sa, neskrývajúc pritom podráždenosť, ktorá mu prýštila z hlasu. „Nebudem sa skrývať! Moje miesto je tu! Na hradbách! Budem bojovať rovnako ako každý v tomto meste!“

„Nie! Počúvaj ma!“ Darlan vyzeral zúfalo. „Nemôžem... nemôžeme dopustiť, aby sa mu esencia dostala do rúk. To nesmieme...“

Jeho slová prerušil mohutný zvuk lesného rohu, ktorý sa na krídlach vetra niesol mestom, upozorňujúc na blížiace sa nebezpečenstvo.

„Sú tu,“ skonštatoval Moren celkom zrejmý fakt.

„Ešte nie je neskoro,“ ozval sa Darlan a chytil chlapca za rameno. Oči mu divo blčali. „Ešte stále môžeme nepozorovane opustiť mesto a skryť sa v horách!“

„Nie!“ V Morenových očiach planul oheň odhodlania. „Budem brániť toto mesto, pokým v ňom bude jediný živý obyvateľ! Neopustím týchto ľudí za žiadnu cenu! A prekvapuje ma, že mi to navrhuješ!“

„Si ešte mladý,“ povzdychol si Darlan. „Kedysi som býval tiež taký. Neuvažuješ jasne. Nevieš proti čomu stojíš. Hovoria si Grulovia, sú mocní a strašní, celá ich rasa žije len pre boj a plienenie. Jediná naša nádej je ukryť sa. Sú vo veľkej presile.“

Moren zaťal zuby. V jeho tvári sa odrážalo znechutenie. „Nebránim ti!“ prehovoril sťažka. „Ak chceš odísť, choď! No ja zostávam!“

Darlan pokrútil hlavou. Videl, že tu jeho slová nič nezmôžu a pochyboval,  že by Morena presvedčil silou. Bez slova sa otočil, podišiel k dverám a pomaly ich otvoril. Bolo to preňho ťažké, no nemohol dopustiť, aby esencia padla do nesprávnych rúk. Pohľad mu však náhle zablúdil k mladej žene, ktorá vystrašene bežala naprieč námestím a za útlu rúčku za sebou ťahala malého chlapca. V tom momente mu srdce zovreli neviditeľné prsty žiaľu a do mysli sa mu zaryla spomienka s hranami ostrými ani britva.

„Zober mu ten náhrdelník a vypadneme!“ zavrčal neznámy hlas. Hlas muža, hlas vraha. Vraha jeho ženy a syna.

Darlan sa oprel o chladnú kovovú výstuž obrovských dverí. Tie obrazy, tá bolesť, všetky tie pocity! I po toľkých rokoch, desaťročiach tak živé, tak intenzívne. Prečo nemôže zabudnúť?! Prečo nemôže konečne zomrieť?! Obrovská nenávisť a odpor, neskrotný hnev a žiaľ, to všetko stravovalo jeho telo i myseľ ako obrovský neuhasiteľný požiar. Zaťal päste.

Opäť leží vo vlhkej tráve, jemný vánok sa hrá z jej dlhými steblami, počuje príjemný tichý šepot, cíti vietor na rozpálenej šiji. Niekto ho obracia. Krvavý okrúhly mesiac sa mu vyškiera do tváre. Vníma dlaň, šmátra mu pod zakrvavenou košeľou. Zúrivosť! To je jediné čo teraz cíti. Neukojiteľná zúrivosť, ktorá vyviera z najhlbších útrob jeho srdca. Otvára oči, chce vidieť do tváre svojej obete, chce vidieť jeho prekvapenie a muky, ktoré mu spôsobí. Smrť a bolesť. To jediné má pre vrahov svojej rodiny. Jeho prsty sa obtáčajú okolo mužovho hrdla. Rýchlo, nečakane. Z jeho tváre sa na Darlana cerí hrôza. Cíti pod prstami vrahov tep, zrýchlený, no ešte stále silný. Buch-buch, buch-buch. Zosilní zovretie. Mužovo svalstvo a šľachy sa napínajú, vibrujú, tep je čoraz plytší, čoraz pomalší. Buch-buch, buch-buch. Chlap vypliešťa oči, chrčí, vzpiera sa, no bezvýsledne. Darlanovi dodávajú sily žiaľ a zúrivosť, nekonečná studnica energie.

Škoda, že nemá viac času, no sú tu i ďalší, ktorých čaká jeho hnev. Prudko trhne, väzy sa mu pod svalnatou dlaňou lámu ako tenké halúzky. Mužova hlava mu odvisne v zovretí, svaly ochabnú, tepot utíchne. Darlanove prsty sú biele, biele ako kosti; pazúry smrti. Uvoľňuje ich, vrahovo telo sa bezvládne skáca do trávy.

Do rúk berie vrahov meč. Poslúži ako nástroj jeho pomsty. Zdvíha sa na nohy, rozbieha sa proti najbližšiemu jazdcovi. Koná bezmyšlienkovite, inštinktívne, vedie ho hnev a zármutok. Muž padá, železné ostrie mu na bruchu zanecháva tmavočervenú stopu. Krváca, jeho telo sa skrúca v neznesiteľnej agónií. Z hrdla mu prúdi mučivý rykot. Darlan mu hladí do očí, do sivých rozšírených očí, v ktorých sa zrkadlí strach. Strach a prosba. Nič z toho však neprenikne cez hustú tŕňovú hradbu, ktorá Darlanovi kalí zrak a znecitlivuje srdce. Ďalší prudký pohyb a meč preniká mužovi až do pľúc. Bolesť sa stupňuje, koniec sa blíži. Až teraz sa Darlan odvracia.

Posledný! Hľadá ho pohľadom. Ako sokol na love, ako tiger posadnutý diablom. Dupot konských kopýt, zúrivý výkrik, biela tvár mesiaca na zakrvavenej čepeli a ďalší muž zasiahnutý spravodlivým hnevom. Z pravej ruky sa behom sekundy stáva len nepotrebný kýpeť. Pod lakťom mužovi trčí len malý kúsok kosti, bielej ako čerstvo napadaný sneh.

Darlanove prsia sa pýšia ďalšou hlbokou ranou, on sám si ju však sotva uvedomuje. Jeho prsty sa ovíjajú okolo ďalšieho hrdla, okolo ďalšej obete. Vrah reve, vrieska, skuvíňa, prosí.

„Kto ťa poslal?!“ Darlan premáha chuť pomsty, trasie sa. „Kto ťa poslal!“

„Nezabíjaj ma, prosím! Mám rodinu, ženu...“ narieka.

Prosby však na Darlana neplatia.

„Aj ja som mal rodinu!“ zavrčí. „Aj ja som mal ženu a dieťa! Tam...“ Jeho ruka smeruje k dvom nehybným telám pokojne ležiacim v tráve. On je obeť, sudca i kat. On je ten, čo rozhodne o spôsobe vrahovej smrti. Jeho oči hľadia na muža za ten čin odsúdeného k nesmiernym mukám. „Tam ležia ich mŕtve telá!“ kričí, oči podliate krvou. „Povedz mi, kto ťa poslal a zomrieš rýchlo!“

„Neviem, neviem!“ stoná chlap.

„Neklam!“ Darlan pritláča čepeľ tesnejšie k mužovmu hrdlu. Zúrivosť si žiada ďalšiu krv. „Neklam mi!“

„Neklamem! Stretol sa s nami v noci. Mal čierny plášť, tvár mu halila kapucňa. Jeho oči, pamätám si len jeho oči. Boli chladné a... modré! Modré ako ľad. Nič viac. Zaplatil nám. Chcel nejaký prívesok. To je všetko, viac neviem, prisahám!“

„Verím ti.“ Muž si to nezaslúži, no Darlan dodrží svoj sľub.

Prudko trhne mečom a ďalšie mŕtve telo klesá k zemi.

Jeho kroky smerujú k mŕtvej žene a chlapcovi. Skláňa sa k ich telám, zviera ich v náručí. Zúrivosť, žiaľ, pomsta. Nič z toho mu ich už nevráti. Kriví tvár, narieka.

Hrubé železné rebrá spevňujúce dvojkrídlové dvere ho chladia na čele. Po líci mu steká zblúdila horúca kvapka. Ďalšie rodiny, ďalšie ľudské životy. Koľko ich ešte musí zomrieť, koľko utrpenia zožať?

Darlan sa zhlboka nadýchol. Utekal a skrýval sa už pridlho. Dávno zabudol pre koho to vlastne všetko robí. Pre koho bojuje. Zabudol, čo bolo jeho skutočným poslaním. Prudko sa otočil a pevne sa zahľadel do Morenových planúcich očí. Rozhodol sa.

„Budem bojovať!“

Dve slová, ktoré určili Darlanov ďalší osud.