Štyri kroky tam, štyri naspäť. Štyri kroky tam a štyri naspäť. Nervózna prechádzka vo svojej jednoduchosti ponúkajúca len obraz troch mĺkvych, tmavých stien. Údery kožených podošiev rytmicky presne zapadajúce do neustále sa opakujúcej šablóny. Štyri kroky tam, štyri naspäť. Darlanovi to pomáhalo myslieť.

„Už nemôžem viac čakať,“ vydýchol do ticha temnice. „Zoberiem Morena zo sebou za každú cenu. Aj keby som ho mal odniesť na chrbte.“

Bolesť v ľavej ruke ustúpila a aj ostatné zranenia sa dobre hojili. Nastal ten správny čas.

„Hej!“ skríkol. „Potrebujem hovoriť s kráľom! Okamžite ma prepusti!“

Chvíľu čakal, no nič sa nedialo. Očividne nebol pre strážnika tak zaujímavý, ako si pôvodne myslel. „Hej!“ zareval opäť a tentoraz k tomu pridal i rinčanie železných mreží. „Chcem sa rozprávať s kráľom! Okamžite ma zaveď ku kráľovi!“

Po chvíli začul dupot ťažkých chodidiel, ktoré sa valili po schodoch ako plné pivové sudy a z rohu sa vynoril soptiaci, Darlanovi dobre známy, mladík.

„Drž hubu!“ zareval a hrubou palicou tresol po mrežiach.

„Chcem hovoriť s kráľom!“ odvetil Darlan panovačne.

Jasnomodré  oči mladého dozorcu sa od potláčaného hnevu zúžili. „Ak okamžite nesklapneš,“ zavrčal, „už nebudeš môcť hovoriť s nikým, pretože ti rozbijem papuľu! Rozumieš?!“

„Ty?!“ Darlanov smiech sa odrážal od stien väznice sťa lavína padajúcich balvanov a každý jeden z nich prebodával mladíkovu hrdosť ani ostrá dýka.

„Ešte jedno slovo,“ zavyl strážca, „a prisahám, že ťa ani vlastná mater nespozná!“

„Počúvaj ma, sluha!“ Posledné slovo Darlan vyslovil s pohŕdavosťou arogantného kniežaťa. „Choď za kráľom a povedz mu, že s ním chcem hovoriť!“

Po tomto výstupe sa Darlan na krátko odmlčal a s pôžitkom sledoval reakciu, ktorú vyvolali jeho slová.

„Ty... sluha...?!“ koktal mladík od zúrivosti celkom popolavý v tvári a roztrasenými rukami pchal kľúč do zámky. „Veď ja ti ukážem, kto je tu sluha!“

Darlan s trpezlivým úsmevom vyčkával na tú správnu chvíľu.

Zaznelo slabé šťuknutie - to mladík otočil kľúčom. Keď sa však dvere pootvorili, väzeň do nich z celej sily vrazil a žalárnik vletel do náprotivného múru. Darlan k nemu okamžite priskočil a ďalším úderom do tváre ho poslal k zemi. Vzal si jeho palicu, obliekol si plášť a vybehol hore schodmi, ktoré viedli do malej zatuchnutej miestnosti s holými stenami. Na ľavej strane stál nízky drevený stolík s ešte nižšou stoličkou. Vpravo sa krčila malá piecka, v ktorej pukotal oheň a napĺňal miestnosť dusivým teplom. Nečudo, že bol žalárnik taký nevrlý, keby som ja mal celú večnosť sedieť na tej malej stoličke, tiež by som bol, pomyslel si a potichu pootvoril vonkajšie dvere. Nachádzal sa v malej miestnosti na hornom nádvorí stojacej rovno oproti hradu. Slnko sa skláňalo na západ a od severu pofukoval chladný vietor. I tak sa však po vonku prechádzalo množstvo ľudí.

Darlan si pritiahol plášť až ku krku a nenápadne vykročil smerom k hradnej bráne. Jedným očkom poškuľoval k dolnému koncu nádvoria, na hradby a stráž. Šťastne sa dostal až ku vchodu do hradu, jemne pootvoril dvere a ľahučko ako úhor, čo bolo na tak veľkého chlapa obdivuhodné, vkĺzol dnu. Opäť sa ocitol vo vstupnej sále. Tentokrát v nej však vládlo šero a pri dverách na náprotivnej strane nestála žiadna stráž. Kráľ i s Morenom musí byť vo svojich komnatách, pomyslel si a rozhodne vykročil. Uprostred sály však zastal. Z dverí vyšla postava s dlhou palicou v pravej ruke, ktorej pohľad sa upieral priamo naňho.

***

Po odchode z väznice Moren zamieril rovno ku kráľovi. Vstúpil do hradu a po schodoch vybehol k panovníkovým súkromným komnatám. Pri vstupe ho však čosi zastavilo. Spoza dverí začul akési hlasy. V žiadnom prípade nemal v úmysle načúvať, no ten druhý hlas nepoznal a nevdojak pritlačil ucho k dverám, zadržiavajúc pritom dych. Neznámy šepkal, akoby mal niečo s hrdlom, alebo hovoril cez hrubý závoj a Moren nedokázal rozoznať jeho slová. No kráľa počul zreteľne a prekvapil ho strach, ktorý vycítil z tónu jeho hlasu. Takto ho ešte nepoznal. To on bol vždy ten pohŕdavý a odmeraný. Ten, ktorý mal najväčšiu moc. Teraz znel ako bábka v niečích rukách.

„Áno, je uväznený a dobre strážený,“ zamrmlal panovník a Moren pritlačil ucho k dreveným dverám ešte tesnejšie.

„Nie, nebojte sa,“ odpovedal na nezreteľný šepot. „Nikto a nič vám nebude stáť v ceste. Nezabudnite však na moju odmenu.“

Opäť zaznel šepot, tentokrát však viac sípavo.

„Áno, áno, nechcel som vás v žiadnom prípade uraziť,“ horlivo sa ospravedlňoval kráľ. „Samozrejme. Som vaším oddaným služobníkom.“

„Áno. Nebojte sa,“ odpovedal na ďalší šepot. „O toho chlapca sa postarám. Už nás nebude viac otravovať.“

Moren od zúrivosti zovrel päste. Darlan mal pravdu! Kráľ, ktorému bezhranične dôveroval, ho zradil. A nielen jeho, ale aj celý ľud. Bez zaváhania vletel do kráľovských komnát, mieriac svojou palicou na prekvapeného panovníka.

„Vy...,“ Moren sa snažil popadnúť dych. Zúrivosť ním lomcovala ako rozbúrené more osamelým člnom. „Mal by som vás na mieste zabiť! Zradili ste svoj ľud!“

Kráľ, zaskočený vývinom situácie, zostal stáť pred zrkadlom, nehybný ani socha. Po chvíli však nahodil svoj zvyčajný povýšenecký výraz a s náznakom ľútosti sa pozrel na Morena.

„O čom to hovoríš, chlapče?“ povedal s úsmevom. „Nikoho som nezradil.“

„Počul som vás ako ste sa rozprávali...“

Moren sa zarazil uprostred vety a s prekvapením odzrkadľujúcim sa v jeho jasnomodrých očiach sa zmätene obzeral po miestnosti, v ktorej nebol nik okrem neho a kráľa.

„Čo si počul, Moren?“ nežne sa prihovoril chlapcovi kráľ a s doširoka roztiahnutými rukami sa k nemu pomaly približoval. „Nik tu predsa nie je. S nikým som sa nerozprával.“

Moren zostal na chvíľu zaskočený. Nevedel, čo si má myslieť. Šibe mi? napadlo mu a začal pochybovať o tom, čo počul. Možno sa mu to len zdalo. Možno chcel tak veriť Darlanovi, že si to len predstavoval. Ľavou rukou si nervózne prešiel po čele a vlasoch. Zmätene sa zahľadel na kráľa, ktorého črty tváre v tejto chvíli prekypovali ľútosťou a pochopením. Nie, pokrútil Moren rozhodne hlavou. On by svoj ľud nezradil. Priam cítil, ako mu zo srdca spadol obrovský balvan. Spustil ruku s dlhou palicou a neurčito pokrútil hlavou.

„Prepáčte...“

Ostrie dýky sa zablyslo v zlatočervenom slnečnom svite a Moren inštinktívne odskočil nabok. Aj napriek tomu však zacítil, ako mu ostrá čepeľ preniká do ľavého pleca a od pálivej bolesti zaťal zuby. Rýchlo však vystrel palicu smerom ku kráľovi a z hrdla mu vyrazili tóny, ktorých pradená sa postupne pospletali do jediného slova dávno zabudnutého jazyka. Vzduch sa naplnil pulzujúcou energiou, miestnosť sa zachvela pod náporom moci a kráľovo telo sa v náhlom strete zo studenou kamennou stenou bezmocne zviezlo na zem. Dýka panovníkovi vypadla z ruky a v jeho studených očiach zaplápolal oheň nenávisti.

Moren potriasol hlavou a zatlačil bolesť do úzadia. Uprel na kráľa pohľad plný hnusu a odporu. Pán Marbanu sa pokúsil vstať, no opäť sa zviezol na studenú podlahu.

„Prečo?“ spýtal sa Moren sípavým hlasom plným hnevu a opovrhnutia. „Prečo ste zradili svoj ľud?“

„Kvôli tomu, čo ľudia hľadajú už po stáročia,“ arogantne vyprskol kráľ. „Kvôli nesmrteľnosti a moci, ktorá by teba aj tisíce takých ako si ty zmietla zo sveta, akoby ste neboli viac než zrnká prachu!“

Moren sklopil tvár a svetlé kučery vlasov mu zakryli jasnomodré oči.

„Moc a nesmrteľnosť,“ prehovoril potichu a nesúhlasne pokrútil hlavou. „Dosiahnutie nesmrteľnosti a moci, o akej hovoríte, nie je možné. Sú to len rozprávky pre malé deti. Oklamal vás. Použil vašu najväčšiu slabosť proti vám.“

„Nie!“ Kráľ zaťato pokrútil hlavou. „Spýtaj sa Darlana!“ zasipel. „Vie o tom viac, ako si myslíš!“

Moren prekvapene nadvihol obočie. „Darlan? Čo s tým má on spoločné?“

„Všetko! Čo myslíš prečo som ho uväznil?! To jeho chce môj pán! Po ňom túži! To on na nás zoslal jeho hnev!“

Morenovi sa od hnevu roztriaslo celé telo. „Klamete!“ skríkol.

„Prečo by som ti klamal?“ usmial sa kráľ povýšenecky a sebaisto, akoby nebol tým, kto sa práve teraz bezmocne opiera o studenú kamennú stenu. „Počúvaj ma,“ pokračoval stíšeným hlasom. „Pridaj sa ku mne a môj pán ti dá po čom zatúžiš. Budeš mať moc, o akej sa nikomu ani len nesnívalo a staneš sa nesmrteľným. Porozmýšľaj o tom. Neunáhli sa. Táto ponuka platí len v tejto chvíli. Odmietneš a čaká ťa istá smrť!“

Moren nepotreboval nad ničím premýšľať. Odpoveď poznal skôr ako kráľ dokončil svoj výstup. „Netúžim po nesmrteľnosti a ani po moci,“ odvetil rázne.

„Kto klame teraz, ha?“ usmial sa panovník. „Každý chce byť nesmrteľným a mať moc, pred ktorou sa trasie celý svet.“

Moren znechutene pokrútil hlavou. „Obránim toto mesto,“ prehovoril od hnevu roztraseným hlasom, „a potom sa rozhodnem, čo urobím s vami.“

„Budeš ma musieť zabiť,“ zasmial sa kráľ. „Pretože ľud je verný mne, nie tebe. No pochybujem, že dokážeš dlho vzdorovať sile najtemnejšieho a najmocnejšieho. Zomrieš v plameňoch, ktoré pohltia toto mesto a budeš prosiť o zľutovanie. A ja sa na to budem dívať so zadosťučinením.“

Moren sa zhlboka nadýchol a z jeho očí, viac ako čokoľvek iné, na kráľa hľadelo sklamanie. Zdvihol čarodejnícku palicu k stropu a šeptom vyslovil niekoľko slov, po ktorých sa jej pokrútený koniec rozžiaril zeleným trblietavým svitom. Následne ho namieril na muža pred sebou a k predošlým slovám pridal ešte jedno. Lúč pohltil panovníkovu vystrašenú tvár a celé telo mu ovislo sťa bábka bez svojho bábkara.

Moren bez slova vyšiel z komnaty a potichu za sebou zatvoril dvere.