Som obchodný cestujúci. Mám svoju prácu rád a robím ju dobre. Môj otec vždy hovorieval: „Nie je umenie predať niekomu to, čo chce alebo potrebuje. Umením je predať niečo, o čo nemá dotyčný ani najmenší záujem.“

Pri tomto druhu práce musí človek veľa cestovať, a tak sú mojim druhým domovom hotelové izby. V tú osudnú noc som trávil v jednom menšom hotelíku v severnej časti mesta, ktoré som si vyhliadol ako svoju ďalšiu zastávku. Bola to útulná izbička na konci chodby na druhom poschodí, pekne zariadená a nie príliš drahá. Do postele som si ľahol relatívne skoro. Na druhý deň som totiž plánoval obehať väčšiu časť mesta a mal som preto v úmysle vstať zavčas rána. O chvíľu som zaspal, netušiac, že táto noc bude tou najzvláštnejšou v mojom živote.

Zobudila ma hlasná hudba. Nie však nejaký rap, hip-hop či rock-n-roll. Bola to hudba z prelomu štyridsiatich až päťdesiatich rokov minulého storočia a podľa praskotu a šumu vychádzala zo starého gramofónu. Aj napriek tomu bola však poriadne hlasná a otravná. Otvoril som oči a pozrel na hodinky vedľa postele. Svietili na nich číslice 4 a 10, v tomto poradí, čo určite nie je a nikdy ani nebol ten správny čas na púšťanie hudby.

„Čo to má byť, do čerta!“ posťažoval som si a ťarbavo vyliezol z postele.

Zabúchal som na vedľajšiu stenu, dúfajúc, že sa človek na druhej strane spamätá a uvedomí si, že podaktorí nechcú ráno o štvrtej počúvať dajaký randál. Nič sa však nedialo. Opäť som tresol po stene, no tentoraz som i zakričal: „Vypnite to! Ľudia tu chcú aj spať.“

Následne sa z druhej strany ozvali iné zvuky. Škrabot, kašeľ a praskot pripomínajúci zvuk dreva, ktoré pohltil oheň. Opantal ma hnev. Býk oblečený celý v červenom by nebol viac rozzúrený, ako som bol v tej chvíli ja. Chcel som skoro vstávať a nejaký magor si o štvrtej ráno púšťa hudbu! V rýchlosti som si natiahol nohavice a vybehol na chodbu. Zabúchal som na susedné dvere a znova som zakričal niečo v tom zmysle, že nech je tam ticho, potrebujem sa vyspať. Neviem, či to boli presne tieto slová, možno tam padlo aj zopár invektív, no hlavná myšlienka bola rovnaká. Opäť sa však nič nedialo. Buď bol ten človek hluchý, alebo to bol najväčší ignorant pod slnkom.

Hotelík, v ktorom som tej noci prespával patril k tým, ktoré vznikli renováciou a prestavbou dajakého starého domu, a preto mali zámky na dverách veľkú kľúčovú dierku. Prikrčil som sa teda a pozrel cez ňu na druhú stranu. To, čo som uvidel, mi vyrazilo dych a takmer som cítil, ako sa mi tep behom jediného úderu srdca zvýšil aspoň desaťnásobne. Plytko a rýchlo dýchajúc som sa oprel o protiľahlú stenu a zviezol som sa na zem. Cez kľúčovú dierku na mňa hľadelo oko s popraskanými červenými žilkami a zreničkou rozšírenou od hrôzy. Preniklo mnou zdesenie, no zároveň ma zaplavil i hlboký pocit bolesti. Koža na mojom predlaktí sa odrazu zvraštila ako suchý list a celé telo som mal v tej chvíli v jednom ohni. Oko vo dverách zažmurkalo a ja som bez dychu sledoval kľučku, ktorá sa začala pohybovať hore a dolu stále v rýchlejšom a neliehavejšom tempe.

Zrazu som začul akýsi zvuk. Sipot, alebo tlmený sykot, ako keď horúca para uniká spod zavretej pokrievky hrnca. Náhle som si však uvedomil, čo to je v skutočnosti. Bol to šepot! Drsný, naliehavý, nesmiernou bolesťou a utrpením poznačený šepot, ktorý sa mi zarezával do mysli ako ostrie dýky.

„Odíď!“ šeptal ten hlas. „Odíď!“

Viac mi nebolo treba. Vzal som nohy na plecia, prebehol som cez dlhú tmavú chodbu, dolu úzkym schodiskom a zastal som až na prízemí pri recepcií.

Za pultom stála mladá žena a milo, i keď trochu zmätene, sa na mňa usmievala.

„Želáte si? Stalo sa niečo?“ spýtala sa melodickým a upokojujúcim hlasom.

„V izbe... vedľa...“ pokúšal som sa prehovoriť a pritom dodávať môjmu adrenalínom nabitému telu dostatok kyslíka. Ťažko som prehltol a oprel sa o pult. Všetku snahu som vynakladal nato, aby som sa vydýchal a upokojil.

„Na druhom poschodí,“ povedal som napokon a ukázal na strop. „V izbe vedľa mojej sa niečo deje. Počul som tam akési čudné zvuky.“

Nemal som v úmysle rozširovať to, že som niekoho špehoval cez kľúčovú dierku a tak som túto drobnosť zamlčal. Recepčná sa na mňa zadívala nechápavým pohľadom, no nakoniec sa na jej tvári objavil upokojujúci úsmev. Očividne mala v popise práce utišovať hysterických zákazníkov.

„Upokojte sa, pane. Hneď to vyriešime,“ povedala s trošku prihlúplym, zjavne nacvičeným úsmevom.

„Ako keby som sa o to nesnažil,“ prebleslo mi, ešte stále, rozbúrenou a rozhorúčenou mysľou.

Adrenalín však pomaly vyprchával a už mi nehrozil infarkt.

„Poviete mi aké to bolo číslo izby?“ spýtala sa recepčná.

„Áno, áno...“ Chvíľu som premýšľal, túto drobnosť som si akosi nestihol všimnúť, no bolo to hneď vedľa mojej a tak som nakoniec prišiel na správnu odpoveď: „Izba číslo 29.“

Recepčná si ma premerala zmäteným pohľadom. V jej očiach sa miešal súcit s hnevom. Akoby ma odrazu pokladala za blázna alebo dakoho, kto si z nej robí nemiestne žarty. Ešte sa však nerozhodla, ktorého z tých dvoch predstavujem. Pery sa jej po chvíli spojili do tenkej rovnej čiarky a v očiach sa jej rozhoreli jasné ohníky hnevu. Zjavne ma zaradila do tej druhej skupiny.

„Čo sa deje?!“ zvolal som zúfalo. Nechápal som, prečo na mňa táto žena hladí s hnevom, nechápal som, prečo ma dakto zobudil o štvrtej ráno a nechápal som ani to, čo sa to vlastne pred chvíľou stalo. 

„Izbu číslo 29 v našom hoteli nemáme,“ zašeptala recepčná zlostne. „Myslíte si, že mám náladu na žarty?! Viete, koľko je hodín?!“

„Ja nežartujem!“ vykríkol som podráždene. „Vedľa mojej izby je ešte jedna. Možno má iné označenie, no určite tam je. Videl som ju.“

Tón v mojom hlase ju musel presvedčiť, že si nerobím žarty a tak sa na mňa pozerala pre zmenu ako na blázna.

„Pane, uisťujem vás, že naše izby sú na každom poschodí iba po číslo 8 a žiadne iné miestnosti tam nie sú.“

Pokrútil som hlavou. „Videl som ju! Niečo sa tam deje! Musíte ísť so mnou!“

Vtedy k nám pristúpil mladý, asi tak dvadsaťpäť ročný poslíček a nenútene, akoby to tu prinajmenšom vlastnil, sa zamiešal do rozhovoru.

„Čo sa deje?“ spýtal sa dôležito.

Recepčná sa usmiala a ukázala na mňa.

„Tento pán si myslí, že sa niečo deje v izbe číslo 29.“

Obaja sa na seba pobavene pozreli, no ja som sa tváril, že to nevidím. Jediné, čo som chcel, bolo, aby sme sa šli pozrieť na tú hlúpu izbu.

„Pane,“ začal dôležito poslíček, akoby niečo vysvetľoval malému decku. Mal som sto chutí mu jednu vraziť. „Žiadna izba číslo 29 neexistuje!“

Chcel som protestovať, no on ma chytil za plece a pokračoval.

„Ale, aby ste sa upokojili, pôjdem s vami a spolu sa na to pozrieme, dobre?“

Bože, to bol ale idiot! No v rozpoložení, v akom som sa nachádzal, som vďačne prikývol. Vystúpili sme na druhé poschodie a prišli až k mojej izbe. Nemohol som uveriť vlastným očiam. Po ďalších dverách tam nebolo ani stopy a ja som pohľadom zmätene preskakoval z poslíčka na stenu a naspäť.

„Vidíte? Nič tu nie je,“ ubezpečil ma poslíček tónom, akým vysvetľuje otec svojmu malému synovi, že sa pod jeho posteľou nenachádza žiadne strašidlo. „Asi sa vám len niečo zdalo.“ Dotkol som sa studenej omietky a pevne som zatlačil, presviedčajúc sa, že je to naozaj tak. Žiadne dvere, žiadna kľučka, ani kľúčová dierka. Oboma rukami som si zakryl tvár a horúčkovito premýšľal. „To nie je možné, to nie je možné. Boli tu. Boli tu,“ šepkal som do ticha chodby. Musel som pôsobiť skutočne ako blázon. Rukami som si prešiel po vlasoch a obrátil som sa k poslíčkovi.

„Muselo sa mi to len zdať. Viete,“ rozhodil som rukami a previnilo sa usmial, „stres a vyčerpanosť.“

Poslíček prikývol, chápavo sa usmial, zaželal mi dobrú noc a odišiel. No napriek tomu, že tam teraz žiadne dvere neboli, som skalopevne veril v ich existenciu. Predsa som ich videl! Nemohol som si pripustiť, že mi šibe. Zabalil som si svoje veci a ešte v tú noc som z toho blbého hotela vypadol.

Viezol som sa taxíkom na vlakovú stanicu, rozhodnutý opustiť toto čudné mesto, no po ceste som si uvedomil, že sa chovám ako hlupák. Bol to asi len hlúpy sen, alebo to naozaj bolo z vyčerpania a stresu. A tak som sa ubytoval v inom hoteli, pre istotu na druhej strane mesta. Celú noc som nespal. Vždy, keď som sa o to pokúsil, pred očami sa mi objavilo to záhadné oko a po celom tele sa mi rozlial pocit horúčavy, akoby i na takú diaľku malo nado mnou stále moc. Na druhý deň som nepracoval. Rozhodol som sa, že si doprajem trochu odpočinku a tak som pozeral televíziu, prechádzal sa okolo hotela a v pokoji posedával na balkóne. Nadišla ďalšia noc po mojom malom dobrodružstve a ja som spal ako zabitý. Môj mozog našiel rozumné vysvetlenie a celé telo presvedčil o tom, že to bol len zlý sen. Ráno som vstal zavčasu, s pôvodným úmyslom obehať väčšiu časť mesta. Dal som si dobré raňajky a s novým elánom som vykročil do nového dňa. V stánku som si kúpil miestne noviny a hneď na titulnej strane som našiel niečo, čo mi vyrazilo dych. Pocítil som studený pot, ktorý mi v chladných pramienkoch stekal po chrbte a pôda pod nohami sa mi odrazu rozhojdala, akoby som stál na palube plytkého člna. Bezmocne som sa oprel o stĺp najbližšieho osvetlenia a kŕčovito, až mi hánky na rukách celkom obeleli, som ešte vždy zvieral noviny. Na titulnej strane sa písalo o požiari, ktorý sa odohral práve v tú čudnú noc. Vypukol o šiestej ráno v hoteli, z ktorého som odišiel. Nikto našťastie nezahynul. Požiar bol spôsobený skratom vo vedení v izbe číslo 28.

V mojej izbe! Ak by som tam zostal, určite by som to neprežil!

Ďalej sa v novinách uvádzalo, že za niekoľko minút bola v plameňoch celá chodba, no všetkým sa podarilo dostať do bezpečia. Najzvláštnejšie však na tom bolo, že sa článok zmieňoval o podobnom požiari, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi odohral v tom istom hoteli. Obeťou sa vtedy stal šesťdesiat ročný muž, ktorého našli mŕtveho v jednej z hotelových izieb na druhom poschodí.