Vo vzduchu sa vznášajú jemné pavučiny mrazu. Mužom na hradbách sa z úst dvíha para. Dýchajú rýchlo, vystrašene. Darlan cíti mocné pazúry strachu, tuší akou silou sa zarezávajú do sŕdc a myslí jeho spolubojovníkov. Boja sa smrti. Na jeho perách sa však pomaly usádza úsmev. Je to už dávno, čo pociťoval rovnaký strach. Veľmi dávno. Jediné, čo mu v tejto chvíli preniká do celého tela je vzrušenie. Smrť pre neho nepredstavuje nič strašné. Bude to vykúpenie.

Zahľadel sa na zapadajúce slnko, ktoré sa opatrne ukladalo do náruče dvoch štítov na konci údolia, vediac, že jeho slabnúce lúče ohlasujú príchod temna. Vedľa neho pokojne vyčkával Moren a v pravej ruke zvieral svoju pokrútenú čarodejnícku palicu.

Taký mladý, pomyslel si a pokrútil hlavou.

Zadíval sa na mesto za sebou. Od slabnúcej slnečnej žiary pôsobili strechy budov ako pokryté živými plameňmi a pohorie, ktoré sa týčilo na východnej strane mesta, akoby sa kúpalo v ohni. Táto neuveriteľná božská krása, taká pokojná, silno kontrastovala s temnotou hmýriacou sa neďaleko mestských múrov.

Nadišla noc. Noc krviprelievania a bolesti. Noc boja. Noc zbraní.

Temnota sa dala do pohybu. Rinčanie zbroje, ohlušujúci ryk nepriateľa, na krídlach strachu taký strašný a mocný, hrmenie vyvolané množstvom ťažkých nôh drviacich široké priestranstvo pred hradbami, to všetko zvolávalo k boju, k obrane jediného ľudského mesta, k obrane Marbanu.

Grulovia nečakane rýchlo a prudko narazili na hradby a ako jeden muž, sťa obrovská tmavá vlna, obľahli celú západnú časť pevnosti. Za pomoci svojich ostrých pazúrov a pevných končatín sa štverali po múroch ani rozzúrené čierne opice. Padali pod šípmi, ostrými mečmi i kopijami obrancov, no na miesto jedného zabitého sa vždy postavili dvaja ďalší. Netrvalo dlho a boj sa presunul na hradby. Darlan sledoval ich čierne pokrútené údy, pazúry, tesáky i oči, tmavé ako tá najtemnejšia noc, z ktorých sálala len nenávisť a zúrivosť. V rukách zvieral svoje dva meče a na sebe mal kožené brnenie, ktoré ho aspoň čiastočne chránilo pred nepriateľskými útokmi. Zacítil studený vánok, ktorý ho jemne pohladil na tvári a následne so širokým rozmachom prebodol ďalšiemu grulovi srdce. Jeho dva meče tancovali vo svite mesiaca sťa smrtonosné krídla nočných môr a okolo neho sa kopili čierne telá mŕtvych nepriateľov. Ani to však nestačilo. Neustále prichádzali ďalší, vrhajúci sa vpred s vytrvalosťou a tvrdohlavosťou rozbúreného oceánu dorážajúceho na vysoké útesy. Bolo to ako postaviť sa proti vlne a veriť, že ju dokážete zastaviť, alebo aspoň dúfať, že za ňou nepôjde ďalšia. Zúfalé, ubíjajúce a bezvýchodiskové.

Darlan prudkým polobratom zasiahol hneď troch ďalších grulov. Ostrie dvoch mečov prešlo ich koženým brnením, preťalo hrubú srsť i kožu na hrudi a zasiahlo aj vnútorné orgány. Darlan pritom nepocítil takmer žiadny odpor. Bez najmenšej známky spomalenia preniesol váhu na pravú nohu a plecom vrazil ďalšiemu grulovi do tváre. Následne mu rýchlym pohybom pravej ruky bodol do nechránenej šije. Ďalšie prenesenie váhy, tentoraz na ľavú nohu, široký oblúk zhora, meč narážajúci na kľúčnu kosť, ostré praskanie, čierna krv rinúca sa z hlbokej rany a protivník, ktorého bezvládne telo ťažko dopadá na tvrdú zem.

Boj neustával.

Mesiac sa pomaly skláňal k západu, dolné nádvorie sa naplnilo pachom krvi a potu, čierne ostro zapáchajúce stvorenia šliapali po svojich mŕtvych druhoch i nehybných ľudských telách a Marbanské vojsko pomaly ustupovalo k hornému nádvoriu, za ďalší pás hradieb, ktorý mal oddialiť ich nevyhnutnú porážku. Nebol to však ústup bezhlavý. Muži kráčali k bráne v pevne zovretých šíkoch a posledný voj tvorili najudatnejší bojovníci medzi ktorými nechýbal Moren a ani Darlan. Každý z nich bojoval na opačnom krídle ustupujúceho vojska, no obaja s rovnakým cieľom. Získať čas a umožniť tak mužom prejsť cez hornú bránu.

Darlan sekal a bodal, jeho meče svišťali vzduchom a rozosievali okolo seba smrť. grulovia však z neho nemali strach, dve smrtiace zbrane v nich nevyvolávali hrôzu. Práve naopak. Bojovníkovo počínanie akoby ich ešte viac rozzúrilo. Darlan odrážal útoky zo zaťatosťou tvrdohlavého mula, no čím viac marbanských mužov, chrániacich mu chrbát a krídla, padlo, tým rýchlejšie sa údery na jeho osobu stupňovali. Slučka sa uzatvárala. Videl to, uvedomoval si, o čo sa jeho nepriatelia snažia, no pod spŕškou množiacich sa úderov s tým nedokázal nič urobiť.

Napokon sa ocitol sám v tesnom obkľúčení temných stvorení. Sledovalo ho niekoľko párov veľkých čiernych očí, v ktorých sa odrážal obraz zhlboka dýchajúceho zakrvaveného bojovníka odhodlaného bojovať až dokonca.

Čakal. Vyčkával a pozoroval. Hľadal náznak, myknutie obočím, napnutie svalu, zrýchlený výdych, čokoľvek čím by odhalil totožnosť prvého útočníka. Napokon to bolo mierne, takmer nebadané trhnutie hlavou, Darlan sa však stačil zvrtnúť na ľavej nohe a jeho protivník skončil s preťatým hrdlo.

Nepriateľov však bolo priveľa. Ďalší sa naňho vrhli ako svorka krvilačných vlkov. Nekompromisne, odhodlane a zúrivo doňho zatínali svoje pazúry, krátke meče i zuby. Kožené brnenie roztrhali na franforce, bodli ho do hrude a do pravej ruky. Jeho stehná zoslabli pod ťarchou množstva rán, ktoré sa zarezávali do svalov i šliach a drvili tak i posledné, zúrivé nádychy odporu. Odrazu pocítil úbytok životnej energie, tej sily, ktorá v ňom pulzovala niekoľko stoviek rokov. Počul rev a krik bojujúcich, pocítil ďalšie bodnutie do brucha a do hrude, nasledované nesmiernou bolesťou a odrazu sa ocitol v spoločnom objatí s bezbrehou slabosťou a únavou. Pokúsil sa odraziť ďalší úder, no ten ho silou baranidla poslal k zemi. Toto bolo nové, iné! Takú bezvládnosť, ťažobu a malátnosť doteraz ešte nezažil. Cítil, ako z neho uniká život. Dlane sa mu zaborili do hrubej vrstvy prachu nasiaknutého červenou i čiernou krvou. Celkom zreteľne vnímal jej železitý pach zmiešaný so silnou slanou arómou potu.

„Vydrž!“ Nad sebou začul známy hlas. Morenov hlas.

Zavrel oči. Bol to koniec, vedel to. Už viac nedokázal vzdorovať. Bolesť bola neznesiteľná. Poddal sa jej. Nechal sa ňou odviesť do sladkej meravosti bezvedomia.

Konečne, povzdychol si v duchu.

***

Otvoril oči. Chlad sa mu zarezával do kostí i svalov a pri každom nádychu mu svojou ľadovou rukou zvieral pľúca. Všetko okolo neho bolo biele ako tá najhustejšia hmla, no spoza nej naňho dýchala len mrazivá prázdnota. Strhol sa. Za sebou začul akýsi šepot a z hmly sa vynorila postava odetá v čiernom plášti a vo veľkej kapucni, ktorá jej zakrývala celú tvár.

„Cítim tvoju slabosť, strážca esencie.“ Hlas znel ako sykot hada a v Darlanovi vyvolal prúd nedozernej hrôzy a chladu, ktorý mu náhle prebehol celým telom. Opanoval sa však a jeho odpoveď bola pevná a bez náznaku strachu.

„Nemusíš skrývať svoju tvár, Eroland,“ povedal. „Viem čo si zač a esenciu ti nikdy nedám!“

K ušiam mu doľahol smiech. Odporný sebavedomý smiech, rozlievajúci sa po okolí ako úder mohutného hromu. Tenké biele prsty sa dotkli okraja kapucne a spod nej vykukla stará, zvráskavená tvár, pripomínajúca vysušenú slivku. Dlhé sivé a mastné vlasy jej padali na plecia, zlepené dokopy tak, až pôsobili ako korene stáročného stromu. Zvráskavená pokožka bola biela a popraskaná, akoby vytesaná do dreva a ľadovo modré oči sa na Darlana upierali bez najmenšej známky záujmu. Nič nenasvedčovalo tomu, že tá tvár je živá. Napriek tomu, o tom však nebolo pochýb.

„Nemusíš mi ju dať!“ povedala tvár a pritom ani nepohla ústami. „Vezmem si ju a potom ma už nikto a nič nedokáže zastaviť.“

„Tak na čo čakáš?“ zasmial sa Darlan sebavedomo, vo vnútri ho však zožierali obavy. „Prečo si pre ňu neprídeš sám? Na čo potrebuješ tie odporné stvorenia?“

Ústa sa skrivili do nepodareného výsmešku.

„Och, toľká arogantnosť! To vy, ľudia, ste odporní. Rozťahujete sa na všetky strany. Zaberáte si miesto len pre seba. Vediete medzi sebou bezvýznamné spory a nestaráte sa o nič okrem seba. Je na čase aby táto pliaga navždy vymizla z povrchu zeme!“

„Si slabý, všakže?“ nedal sa Darlan. „Preto si nemôžeš prísť pre esenciu sám. Nemáš dosť síl. Dokonca aj Moren by ťa dokázal poraziť.“

Ľadovo modré brehy Elorandových očí sa náhle odeli do krvavočerveného šatu. Na Darlana sa z nich cerila zhmotnená nenávisť a zloba živená a rastúca tisíce rokov. Hľadeli naňho s opovrhnutím, isté si svojím triumfom.

„Ako ale potom dokážeš ovládať grulov?“ spýtal sa Darlan s neskrývaným záujmom.

„Na to, aby som ich ovládal, nepotrebujem žiadnu moc,“ zasyčala tvár. „Pustil som ich na slobodu, otvoril som im brány do tohto sveta. Neznášajú všetko, čo je na povrchu a na rozdiel od ľudí majú výbornú pamäť. Pamätajú si, čo som pre nich urobil v časoch, keď som bol ešte mocný. Pomáhajú mi a ja im zato umožňujem to, čo vedia najlepšie. Zabíjať a ničiť. No ak mi dáš esenciu, možno budem dosť silný, aby som ich mohol ovládať a zastaviť to nezmyselné krviprelievanie.“

„Jednako mi ale nejde do hlavy,“ pokračoval Darlan, nevšímajúc si poslednú Erolandovu vetu, „ako to že si nažive? To nechápem, mal si byť dávno mŕtvy.“

Tvárou preletel záchvev zhnusenia. „Elfovia,“ vyprskla, „moji bratia, ma nedokázali zabiť. Nemohli zavraždiť niekoho zo svojho rodu. Alebo si možno mysleli, že smrť nie je dostatočným trestom.“ Darlan videl ako sa grimasa zhnusenia mení na samotnú podstatu zúrivosti. „Zavreli ma pod zem, tam, kde slnko nikdy nevychádza a kde nerastú žiadne stromy, ani tráva či kvety. Spútali ma mocnými čarami a nechali vo večnej tme. Tam som mal stráviť večnosť, rozmýšľajúc nad činmi, ktoré som spáchal. No ja som myslel len na pomstu a na deň, keď opäť získam svoju moc.“ Na tvári sa náhle objavil zlomyseľný úsmev. „Elfovia sa však pominuli a ich kúzla postupom času zoslabli. Oslobodil som sa a opäť nastolil svoju vládu!“

Darlan pocítil bodavú bolesť vychádzajúcu priamo zo srdca. Konečne, pomyslel si. Jeho čas sa naplnil. Priložil si ruku na hruď a tvár sa mu skrivila od stupňujúcej bolesti.