Keď som ťa vždy smutnú denne vídaval,

Jediné čo som chcel... Bolo ťa utešiť.

Doma a aj všade mala si len trápenie,

a ja pomoc chcel som ti poskytnúť.

Keď som ťa vždy smutnú denne vídaval,

každá cieva v mojom srdci išla prasknúť.

Slza z tvojho oka na zem sama padala.

No zdá sa, že viac bolelo to mňa.

 Ty si stále nevšímavo kráčala,

moje láskou spité srdce sa šlo roztrhnúť.

Pre mňa si vždy dokonalou bývala,

aj keď tvoje oči nechceli to pochopiť.

Neustále si sa všade skrývala.

Rozhodla si sa potajme utopiť.

Na mňa si sa spod hladiny dívala,

ja som ťa túžil iba zachrániť.

Na rozlúčku si mi však už kývala,

nemohol som tomu zabrániť.

Vtedy si ma konečne už vnímala,

Ten okamih nedá sa ničím vyvážiť.

Ja na smrť sklamaný som vtedy bol

a ty si s vodou splývala.

Pridať k tebe som sa už nemohol.

A naraz si sa na mňa dívať prestala...

Keď som ťa vždy smutnú denne vídaval,

v hlave som túžil aby si sa usmiala.

Tým úsmevom by si všetko zlé zahnala,

no miesto toho si sa navždy smiať prestala...