Keď vám v hlave zamrzne.
Vonku nádherne chumelí a vy sa tešíte na nový zasnežený deň. Z teplej vyhriatej postele sa vám veľmi nechce, no napriek tomu sa z nej vyteperíte a ešte so zalepenými očami mierite do kuchyne kde spúšťate spínač na kávovare.
Poviete si: Načo ísť do zimy, lyže sú aj tak dolámané a z lyžovačky toho roku už nič nebude. Ale keď už vyleziete nech to stojí za to.
Dáte si kávu, chutné raňajky a premýšľate ako stráviť naplno ďalší pracovný deň, pokiaľ ho už náhodou nemáte naplánovaný.
Odrazu sa z izby ozve nemilá poznámka, ktorá vás vie poriadne vytočiť.
Vonku mrzne a vám z tých slov zamrzol mozog tak, že ani teplá káva, ktorú pijete ho nevie rozmraziť.
Nech si len frfle tá osoba vedľa v izbe, vy si predsa nenecháte pokaziť svoj deň! a v duchu si pomyslíte svoje.
Ibaže z tých slov, ktoré sa vám sypali na hlavu, vám zamrzol nielen celý mozog, ale aj jeho kompletné myslenie a vy sa neviete na nič sústrediť. V ušiach vám stále rezonujú tie slová tak, ako keď je vonku víchrica a vietor vám zaveje studený vzduch do nosa. Neviete dýchať, snažíte sa dostať do seba kyslík, ale situácia sa zhoršuje, pretože vám do toho poriadne sneží, dokonca až tak, že vám sneh zasype celý mozog.
Pridávajúc si cukor do kávy, aby ste vyštartovali do nového dňa s dobrou náladou a trošku sa nabili glukózovou energiou, vaše ego trpí a túži po odplate. Mysliac na nový deň si s chuťou pridávate ešte zopár lyžičiek, nech to stojí za to! Poriadne si ju osladíte a spustíte spŕšku vašich slov na obranu. Veď sa predsa nenecháte udupať!
Zhlboka sa nadýchnete a vypustíte zo svojich pľúc to, čo vo vás už dlhšie vrelo a konečne vybublalo na povrch. Ako keď pripravujete kvások na kysnuté cesto, ktoré vám nečakane pretečie von z pohára, pretože už v ňom nemá dostatok miesta.
Vy ste to však dusili, aby ste sa vyhli hádke.
Keď dokončíte svoje slovné umelecké dielo, s úsmevom na tvári si lahodne dopijete presladenú kávu, mysliac na svoj krásny nový deň. V myšlienkach už plánujete ďalší voľný víkend.
Ešteže ste si povedali čo ste chceli. Stálo vás to síce veľa síl dokonca aj odvahy.
Ale čo, poviete si a v duchu sa utvrdíte v tom, že veci si predsa treba ujasniť.
Človek má povedať to, čo si myslí a nie to v sebe dusiť ako v tlakovom hrnci, ktorý nečakane praskne od “tlaku“.
Z rannej hádky máte potom žalúdočné ťažkosti a aj káva sa tlačí von, ale opačným smerom ako by mala.
S nechuťou sa oblečiete, dáte si bozk na rozlúčku a poberiete sa do práce, alebo kamsi, ale to už viete len vy sami. Po ceste domov sa tešíte na posteľ v ktorej vás bude čakať niekto, kto vás má rád a už ste dávno obaja zabudli na tú spŕšku ranných slov, ktoré strieľali ako gule zo snežného dela.
Ešteže existuje láska.
Comments
Pridať nový komentár
Nuž, ak mám pravdu povedať, pripadá mi to nemastné-neslané. Je to postavené na jednoduchej metafore. Chápem ju, ale akosi nezarezonovala. A ten koniec je prirýchlo odbavený. V jednom odstavci sa ešte spomínajú žalúdočné ťažkosti a zvracanie, čo u mňa konkrétne, hoci mám slabý žalúdok, je príznak vytočenia priam k smrti a v ďalšom odstavci je už všetko zabudnuté, dokonca dávno zabudnuté. Tento veľmi prudký zvrat mi neladí s predošlou časťou príspevku, ktorá mi pripadá mierne roztiahnutá až opakujúca sa...
Nič v zlom. Snehovú fujavicu náhodou milujem, i keď druhý odstavec mi opäť pripomenul trochu absurdný fakt, že jediné, pre čo by mali ľudia mať sneh podľa verejnej mienky radi, sú zimné športy. A začínalo to celkom súco, najlepší bol asi odstavec začínajúci: “Ibaže z tých slov, ktoré sa vám sypali na hlavu...” Potom mi to prišlo už také poslabšie. Pozor aj na drobné detaily typu “...kysnuté cesto, ktoré vám nečakane pretečie von z pohára,...“ – nie som síce kuchár, ale mám pocit, že cesto sa do pohára nedáva. :-) A ďalší detail – za nadpisom nebýva bodka.
vysypenie utrapenych pismenok....
suhlasim s Adharou, ze ukoncenie malo prilis rychly spad a z vlastnej skusenosti tiez suhlasim v tom, ze ked je cloveku z niecoho na vyprazdnovanie, tak to len tak lahko neprejde....
inak sa mi to pacilo, kedze som nic uz dlhsie necitala ;)
muze zdar !!!
Dusená je dobrá tak akurát mrkva... nikdy však nie názory a tobôž nie city. Naše vnútorné prežívanie a cítenie je príliš vzácne na to, aby sme ho z akéhokoľvek dôvodu obmedzovali. Lebo Láska sa rozvinie v plnosti len tam, kde je dostatok bezvýhradnej úprimnosti.
Ale inak som chcel povedať, že je to aj veľmi dobre napísané. Celkom čítavo a plynule. Možno trochu nevyrovnané dávkovane a potom prirýchle useknutie, ale koniec koncov, také sú aj naše vlastné myšlienky.
Zostaň s múzou Jou jou!
PS: Nečíta sa tvoj "nick" náhodou francúzky? :)
S pozdravom tvoj čitateľ,
Dušan Damián
Lepšie ;)
Ahojte,
ďakujem za Vaše komentáre a pripomienky. Niektoré potešili, iné nie, ale vždy je to lepšie ako hádzať hrachom o stenu.
Ďakujem Wavako za veľmi vážené pripomienky, snáď je to už lepšie. :) Musím ešte zapracovať na tých prechodníkoch, tam vidím tiež deficit. V jednej vete by som to ešte zmenila a prerobila, ale to je na neskôr. Nechám si to ešte uležať.
Adhara, len taká malá pripomienka na vysvetlenie : Ako keď pripravujete kvások ( cukor, droždie a mlieko 30 min v pohári) na kysnuté cesto. Asi nie si nútená kuchtiť. Je to iné, ako keď pripravuješ samotné cesto a necháš ho pár hodín pekne kysnúť, (kvások plus múka a iné ingrediencie..) v teple...jou? A Zimu mám rada, veď tiež lyžujem.
K textu.
Deniska a Adhara. Možno som to trošku prehnala s tým čo ide von aj opačným smerom. Malo to byť len také prirovnanie. Keď som sa nad tým ešte spätne zamyslela, bolo to dosť tvrdé. Adhara, možno práve tebe, alebo iným sa to zdá byť nudné, mne to skôr pripadá ako, život sám. Ten koniec, uznávam mal, rýchly spád, možno som to mohla rozpísať.
Deniska, nabudúce tu skúsim dať niečo veselšie a nie vysypanie utrápených myšlienok. Škoda, že si to tak pochopila. Nemalo to mať ten účel. Ale som rada, že sa ti to páčilo.
Dušan, presne tak. Súhlasím s tvojím názorom o dusenej mrkve. City sa nemajú potláčať. Nie je žiadny dôvod nato, aby sme ich potláčali. Preto ten prívlastok “DUSIŤ” z mojej strany sa mi zdal vhodný. A môj plán, bolo presne to, ako uvádzaš v druhom odseku. Chcela som napísať niečo na typ jednoduchého plynulého čítania, zo života s nejakou udalosťou, kde by som nabádala ctených čitateľov/čitateľky k tomu , aby sa v trebárs v láske vyjadrili, ale nemusí to byť práve tam a niečo si z toho článku vzali (to, že ľudia majú vyjadriť svoje city).atd,. U teba to asi splnilo úlohu a mal si ten dojem. Čo usudzujem podľa prvého odseku z tvojho názoru na môj text.
Joujou je, alebo resp. bola moja prezývka na VŠ a spája sa s istou príhodou, ale to vedia len dotyčné osoby. Nejako mi to prischlo. Preto som ju tu dala, ale zamýšľam sa nad zmenou niku. Ešte som však nedošla k ničomu lepšiemu. Francúzi, mimochodom zdravím ich, sa vždy pousmejú(žužu...hlavne tí starší... no veci nebudem vysvetľovať, ale je to aspoň zábavné, podľa uhla pohľadu).
Pekný deň všetkým a presne tak nech nás múza neopúšťa.
K tomu kvásku:
Vychádzala som z vety, citujem : „Ako keď pripravujete kvások na kysnuté cesto, ktoré vám nečakane pretečie von z pohára, pretože už v ňom nemá dostatok miesta.“ Kľúčové je slovíčko „ktoré“, ktoré automaticky vedie k predpokladu, že sa vzťahuje na cesto – TO cesto, čiže „ktoré cesto“ a nie na TEN kvások, lebo v tom prípade tam mal byť „ktorý kvások“. Preto som si myslela, že z pohára pretečie cesto. Ale že sa do pečenia nerozumiem, to vôbec nepopieram. :-)
Inak, aj môj Denník samovraha je tiež inšpirovaný životom samotným. Realita v princípe nemusí byť nudná (i keď nikdy nesmie byť čistá). Ale podľa mňa je realita pre autora veľmi tenký ľad.
No vidíš, tak potom tam bola chyba. V mojom prípade tam malo byť slovíčko ktoré. Čo som si ani neuvedomila, že sa to vzťahuje k tomu cestu. Dobrá pripomienka.:)good point!
Joujou mne utrápené veci nevadia, nemusím len samé veselé.... vysypanie smutných myšlienok som myslela tak, že sa ich človek potrebuje zbaviť a robí to rôznymi spôsobmi....niekto veľa plače, niekto sa vypíše...a niekto robí oboje...
a žiaľ, nevoľnosť z trápenia a psychického vypätia som už zažila...no von nešlo nič (kurňa :D ) takže preto sta mi zdal ten záver taký prirýchlo upokojený....
nech Ťa múza kope !!!