Dlhé strieborné vlasy som mala stiahnuté do konského chvosta. Bežala som po zarosenej tráve a v čiernych očiach mi svietila únava. Meškala som na hodinu, slečna Debuzyová mi to tak skoro neodpustí. Vrelo som dúfala, že na hodine nebude rektor. Celá zadychčaná som vbehla do triedy a zamierila som ku slečne Debuzyovej. Tej sa však na tvári usadil pochmúrny výraz a povzdychla si. Pomaly som sa otočila k svojmu miestu. Sedel na ňom rektor a sklamane krútil hlavou. „Raine, Raine, Raine… Vy sa asi nikdy nepolepšíte, že?“ Sklopila som viečka a dívala som sa na lem svojich šiat. „Prepáčte rektor,“ šepla som. Vedela som, že to už nie je dobré. Ako študentka posledného ročníka bola nedochvíľnosť trestaná. Bola zakázaná… bola až príliš… ľudská. „Raine, je mi to ľúto, ale viete čo to znamená? Keby ste boli dieťaťom, dostanete len mierny trest, ale ste dospelá. O chvíľu skončíte školu a budete si musieť vybrať životnú cestu. A my mesačný ľud nie sme ľudia. Kedy to už konečne pochopíte?“ hovoril vyrovnaným hlasom. Hlasom, ktorému sa nedalo protirečiť. „Ale tresty sú tak ľudské,“ šepla som potichu. Prikývol. „Áno, sú. Je to pravda, ale nemáme fyzické tresty. Nezakazujeme, proste sa odpykávajú. Týždeň budete spravovať všetky kabinety a dúfam, že to bude excelentné. Všetky knihy a papiere zoradené. Prach sa tam nebude môcť usadiť.“ „A?“ opýtala som sa a zahľadela som sa mu do očí. Zamračil sa. „Keďže ste stále nedochvíľna a nedokážete sa polepšiť, budete mať tri týždne dve úlohy na viac ku každému predmetu. Mám vás veľmi rád Raine, ale inak to nejde.“ „Ako poviete rektor,“ pípla som. „Ste šikovné dievča a vašu matku som poznal. Aj ona bola ako vy, príliš človekom. Ale zmenila sa a položila kvôli vám život. Ceňte si to Raine. Dovidenia slečna Debuzyová, študenti.“ Uklonil sa smerom k triede a vybehol von. Po líci mi skĺzla slza. Slečna Debuzyová ma chytila okolo pliec. „Neplačte Raine. Je to ľudská vlastnosť. Prosím, nechcete mať predsa ďalší problém u rektora. Všakže Raine? Sadnite si. Bude lepšie,“ chlácholila ma. Pomaly som dopadla na mäkké sedadlo a otvorila si knihu. Kniha bola z jemných listov, ktoré by ľudské prsty v momente roztrhali. Ale ja nie som človek. „Dnes začneme rozoberať nový modul,“ rozniesol sa po miestnosti vykladanej ebenovým drevom, zvučný hlas slečny Debuzyovej. „Aký to bude modul slečna?“ opýtala sa jej Enrigue. Bola moja sesternica, žila som s jej rodinou. Bola o mnoho odlišnejšia ako ja. Nevlastnila žiadnu ľudskú vlastnosť. Slečna sa na ňu usmiala. „Ideme preberať Človeka.“ V triede to začalo šumieť. Človek. Bola som nesmierne zvedavá, čo o ľuďoch. „Dnes si povieme niečo o ich hlavných črtách. Zajtra niečo o vlastnostiach a pozajtra preberieme ľudskú lásku. O láske sa budeme rozprávať čisto hypoteticky, keďže toto je len ľudský…“ odmlčala sa a preglgla. „Ľudský cit.“ Pozdvihla som hlavu a spopod privretých viečok som sa zahľadela na slečnu Debuzyovú. „Raine, čo viete o človeku? O jeho hlavných črtách?“ zahľadela sa na mňa. „Hmm,“ položila som ceruzu, ktorú som držala v ruke na stôl. „Radia sa do troch základných skupín. Europoidná inak nazývaná biela, mongoloidná – žltá a negroidná, čiže čierna. Je ešte jedna skupina, červenokožci, inak nazývaný indiáni. Je ich však zúfalo malé množstvo.“ „Ďakujem vám Raine. Enrigue?“ ukázala na moju sesternicu. Odkašľala si. „Biela rasa sa vyznačuje stredne veľkými očami, nosom, ušami a podobne. Sú samozrejme aj výnimky. Farba vlasov je obvykle hnedá. Nachádzajú sa medzi nimi aj ryšavci, blonďáci a dokonca i čiernovlasý ľudia.“ „Ďakujem,“ skočila jej do reči. „Eszter?“ „Žltá skupina, čiže Vietnamci, Mongoli, Číňania a Japonci sú pomerne malého vzrastu. Vyznačujú sa šikmými očami malým nosom i ústami. Vlasy majú väčšinou čierne,“ vyhŕkla zo seba moja zakríknutá spolužiačka, ktorá ožívala jedine na hodinách a pýšila sa svojimi znalosťami. „Tak, tak.“ usmiala sa na ňu slečna. „A čo oči?“ „Oči? To je jednoduché. Nezáleží na farbe pleti, je síce pravda, že černosi majú väčšinou hnedé oči, ale sú aj výnimky. Farba očí súvisí s množstvom melanínu v dúhovke.“ „Správne!“ zatlieskala. „Raine? A čo čierna skupina ľudí?“ Pokrčila som ramenami. „Tmavá pokožka, veľké oči, ústa, uši… Nikdy nevie prečo sa jednotlivé skupiny vyvíjali tak ako sa vyvíjali. Sú skôr vysokého vzrastu a sú veľmi chorľavý. Ani tu sa nepozná dôvod,“ povedala som rýchlo. Z maminých poznámok – kniha ležiaca predo mnou – som si toho vyčítala o tejto rase mnoho. „Skvelé Raine. Ako vidím mama vám zanechala mnoho poznámok zo svojich štúdií. Bola to výnimočne skvelá žiačka. Určite by bola na vás hrdá, ste rovnako šikovná,“ povzbudivo sa na mňa usmiala. Úsmev som jej opätovala. Enrigue sa na mňa taktiež usmiala. Aj keď sme boli také odlišné, mali sme sa neskutočne rady. Vyrastali sme spolu a to už niečo znamenalo. Bola mi ako moja vlastná sestra. „Ďakujem vám slečna Debuzyová,“ vydýchla som. „To je samozrejmosť Raine.“ Následne nato sa obrátila k triede. „Dnes si podrobnejšie preberieme bielu, čiže europoidnú rasu. Takže si to pekne rozdelíme fajn? Prvá štvrť – črty týchto ľudských skupín. Spln – vlastnosti. Druhá štvrť… nepoteším vás. Taktiež vlastnosti a Nov bude patriť láske. Tak, pustíme sa do toho nie?“ Pred sebou som mala postavenú šálku z dreva a v nej horúci čaj. Priložila som si ju k perám a svoje kamarátky som nevnímala. Iba som sa pozerala do neznáma a uchlipkávala som si z ovocného čaju s medom. Sedeli sme v školskej kaviarničke, taktiež vykladanej drevom. Stromov sme mali v našej krajine neúrekom, vždy sme ich vysádzali. Dávali sme si pozor koľko ich vyrúbeme. My sme vlastne odrezávali vždy len konáre, a tie dorastali. Rástlo tu obrovské množstvo ebenového dreva. Nádherne voňalo. Našu izbu sme však mali vykladanú čerešňou. Mala krásny odtieň. Ale eben bol eben. Zhlboka som sa nadýchla a vtiahla do pľúc tú úžasnú vôňu dreva. „Raine? Si tu?“ zamávala mi pred očami Enrigue. „Čože?“ položila som šálku na stôl a zaklipkala očami. Eszter si povzdychla, keď niečo podobné vystrojila i Kittea, ktorú tiež vytrhli zo zamyslenia. Enrigue sa na tvári usadil maximálne ľudský výraz. Zlosť, taktiež u nás zakázaná. „Hovorili sme, že by sme si zajtra po škole zašli do ebenového háju na jahody a maliny.“ Vzdychla som. „Ja nemôžem. Zabudli ste? Moja nedochvíľnosť, mám trest.“ Zamračila som sa. „No a čo?“ rozhodila rukami Enrigue. „Tie hlúpe pravidlá, to je ľudské, hento je ľudské, mi už ozaj lezú na nervy. Čo tak urobiť niečo neskutočne ľudské a nevykonať trest Raine?“ Vzdychla som si. Enrigue to nechápala. „Už som si dosť navarila u rektora i u ostatných učiteľov. Ozaj mi je to ľúto, chcem aspoň jeden trest dodržať.“ Enriguina hlava dopadla na stôl. „Všetci vravia, že my mesačný ľud nie sme ľudia. Ale kde je pravda?“ Eszter sa zamrvila. „Podľa mňa sú tie zákony hlúposť. Neexistuje čisto ľudská, elfská či mesačná vlastnosť. Ľudskosťou sa nazýva väčšinou len bezmocnosť a hnev. Nič viac. Podľa mňa v minulosti boli medzi ľuďmi a mesačnými nezhody, preto to je…“ odmlčala sa. „Preto je dnešný svet taký aký je.“ Eszter mala pravdu. Keď povedala niečo ona, vždy to malo hlavu i pätu. „Súhlasím s tebou,“ usmiala sa Kittea. „U nás je zakázané takmer všetko a naše zákony…“ „Sú divné,“ dokončila som namiesto nej. „Napríklad tento: Slza je niečo nevysloviteľne zlé, plač na verejnosti sa trestá týždňovým odňatím slobody. Podľa mňa to odňatie slobody je hlúpe.“ „Je,“ kývla Enrigue mojím smerom a slabo sa usmiala. „Ale naše zákony sú nemenné.“ Zamyslela som sa. „Možno preto sú nemenné, pretože pri ľudskej rase sa menia každú chvíľu a to je ľudské.“ Všetky sme sa rozosmiali. Ešte chvíľu sme sa rozprávali a vydali sme sa na cestu domov. S Enrigue sme sa držali za ruky a kým sme prišli domov, rozprávali sme sa o našich hlúpych zákonoch.