Delia sa zvrtla vo dverách a po chvíli sa vrátila sprevádzaná lordom Dillonom. Uviedla ho do spoločnosti dám a odišla. Lord Dillon najprv podišiel k hostiteľke, jemne sa uklonil a pobozkal jej ponúkanú ruku v bielej rukavičke. “Aké milé prekvapenie,“ povedala lady Eleanor a usmiala sa. “Rád vás znovu vidím milá švagrinka, “ povedal lord Dillon a otočil sa k svojej manželke. “Drahá, “ povedal nežne a vzal jej ruku do dlaní a pevne si ju pritisol k perám. Potom sa usadil do kresla vedľa nej. “Ako sa vám darí?” opýtala sa lady Eleanor a zahľadela sa do tmavých očí svojho švagra. Mal už vráskavú tvár a šedivé vlasy, no to len podporilo dojem vzdelanosti a mužnosti, ktorý ľudia pri pohľade na neho nadobudli. Znova sa ozvalo zaklopanie a po výzve vošla do knižnice Delia. Položila podnos na stolík a vyšla z miestnosti. Nikto medzitým nepovedal ani slovko. Delia za sebou zatvorila dvere a vrátila sa do kuchyne, kde Anna chystala obed. “Lady Eleanor priam žiari, “ povedala a začala čistiť zemiaky. “To si viem predstaviť, “ súhlasila Anna. “Naša pani vždy obdivovala lorda Dillona. Je to veľmi rozumný, šikovný a milý človek.” “Možno by sa naša pani Eleanor správala inak, keby mala iného muža. Nemyslíte?” zamyslela sa Delia a pozrela na Annu. “Nie Delia, to v človeku musí rásť dlho, aby sa správal voči iným tak ako ona. Ona v sebe od detstva pestovala nenávisť a len sama si vyberala priateľov. Takú osobu by nezmenilo nič…“

Lady Eleanor sama naliala čaj do šálky pre lorda Dillona a ponúkla ho. Prijal podávanú šálku a hneď z čaju odpil. Potom sa obrátil k svojej manželke, “ Drahá, nebude vám vadiť, keď s vašou sestrou preberiem zopár obchodných zaležitostí?” opýtal sa. Lady Eleanor užasnuto sledovala párik oproti nej. Obdivovala lorda Dillona už dlhé roky, no nikdy nedokázala pochopiť, ako sa dokáže k svojej manželke správať tak úctivo. Predsa si nemusí pýtať povolenie na tému rozhovoru. Nič na to však nepovedala ani teraz, ani mnoho krát predtým. “Ale pravdaže môj drahý môžete prebrať nejaké obchody s mojou sestrou. V mnohých veciach ste jej už pomohli, bude vám iste vďačná, keď ju oboznámite s novinkami.“ Tú odpoveď lady Eleanor poznala. Jej sestra ju mala nacvičenú a pri každej príležitosti ju využila. Potom sa lady Dillonová zahĺbila do vlastných myšlienok, pretože rozhovory, ktoré viedol jej manžel s jej sestrou ju náramne nudili. Lord Dillon vyrozprával lady Eleanor novinky zo sveta obchodu a politiky. Znova jej opísal stretnutie s kráľovnou spred pol roka. Lady Eleanor obdivovala kráľovskú  rodinu a netúžila po ničom inom, ako raz zasadnúť k večeri na kráľovskom dvore. Aj to bola príčina, pre ktorú nenávidela svoju sestru. Celý život jej šťastena priala viac. Vydajom za lorda Dillona sa jej dostalo aj tej najvyššej pocty-zasadnúť k večeri s kráľovskou rodinou. O tom mohla jej mladšia sestra iba snívať a počúvať z rozprávaní.

V kuchyni sa prípravy obeda chýlili ku koncu. Anna práve polievala pečené zemiaky maslom, keď cez zadné dvere vbehla dnu Miradna. “To je zima, “ zvolala a zabuchla za sebou dvere. “Je tu lady Margaret?” opýtala sa, hodiac svoj kabát na vešiak za dverami. Kabát sa však nezachytil a padol na zem. Anna si to všimla, a upozornila Mirandu, no tá už bola preč. Ráznym krokom kráčala cez jedáleň smerom ku knižnici. Chcela len nakuknúť dnu a chvíľu počúvať za dverami, aby zistila, čo sa deje. Keď však vyšla z jedálne, zistila, že lord Dillon s manželkou sú na odchode. Delia im práve pridŕžala kabáty a lady Eleanor ďakovala za návštevu.  Miranda k nim pristúpila. „Milord! Rada vás vidím, ako sa máte? Dúfam, že vám zdravie slúži,“ povedala familiárne s úsmevom cez celú tvár. Lord Dillon na ňu pozrel trochu začudovane, no bol už na Mirandine neslušné spôsoby zvyknutý, preto len s úsmevom poďakoval za záujem. V lady Eleanor však vrela krv. Takto znemožniť jej pohostinnosť nevhodným správaním! Zazrela na Mirandu najhoršie ako len vedela, no Miranda si to nevšímala. „Milady Dillonová, dnes vyzeráte naozaj úchvatne!“ štebotala. „Isto vám pani oznámila tú smutnú novinu, že z jej služieb odchádzam. Nemali by ste pre mňa voľné miesto?“ Tentoraz Delia zmeravela a takmer zamotala lady Margaret do jej plášťa. Narýchlo sa ospravedlnila a pomohla jej obliecť sa. Keď si lady Dillonová upravila rukavičky, venovala Mirande krátky pohľad. Potom sa otočila k svojej sestre: „Eleanor, ďakujeme za tvoju milú spoločnosť. Dúfam, že nám okolnosti nezabránia v stretnutí budúci týždeň. Čo sa týka tej veci, o ktorej sme spolu hovorili, naozaj ti nemôžem tentokrát pomôcť.“ Podali si ruky, lady Eleanor prikývla. Delia im otvorila dvere a pomohla lady Eleanor dole schodíkmi ku kočiaru, ktorý čakal na odchádzajúcu dvojicu. Keď sa dvierka na koči zatvorili, lady Eleanor sa pobrala do domu.

Miranda sedela na poslednom schode a keď pani vošla, hneď vstala. Čakala, že jej lady Eleanor oznámi dobrú správu. Naivne si myslela, že začne pracovať v dome u jej sestry. „Vedela som o tebe, že si nevychovaná a nevzdelaná. Nemyslela som si však, že nemáš žiadne hranice, že nemáš v sebe ani štipku slušnosti, že nie si schopná ani trochu používať svoj rozum!“ povedala jej lady Eleanor a zastala si k nej. Jednou rukou zvierala vyrezávaný koniec zábradlia, druhú mala voľne zloženú na sukni. „Neviem, čím som vás urazila madam,“ zatvárila sa Miranda prekvapene a pozrela na Deliu, ktorá sa popri nich vracala do kuchyne s podnosom z knižnice. Delia jej nevenovala pohľad, vedela, že pani sa na ňu hnevá a sama by ju bola najradšej vyhrešila. Chcela však vedieť, ako veľmi sa hnevá lady Eleanor, a preto na ňu narýchlo pozrela. Líca mala červené, v očiach plno zlosti, a hánky na prstoch jej obeleli od toho, ako tuho zvierala rukou zábradlie. „Tak ty nevieš, čím si ma urazila?! Urazila si ma svojou prítomnosťou, svojim neslušným správaním! Správať sa k mojej rodine ako k seberovným! K MOJEJ RODINE!“ zdôrazňovala lady Eleanor. „Nemáš v sebe kúsok hanby! Si odporné nevychované dievčisko!“ „Hádam som vám nikdy nepomohla, keď ste mala bolesti, madam, že o mne tak zle hovoríte?“ prehodila Miranda sarkasticky. Lady Eleanor pre ňu nikdy nemala pekné slovo, len vo chvíľach, keď potrebovala jej pomoc. Keď potrebovala Mirandu aby masírovala jej staré, mľandravé a choré telo. „Preto som ťa predsa platila!“ zvolala lady Eleanor. „Dala som ti strechu nad hlavou, prácu a plat. Bola tvoja povinnosť pomáhať mi tak, ako sme sa pred tvojim nástupom dohodli! Nikdy som k tebe nebola horšia, ako si si zaslúžila. Bola som ti takou paňou, akou si ty bola komornou! Nikto mi neprikáže ako sa mám k ľuďom správať, a ty už vôbec nie!“ lady Eleanor ledva dýchala. Miranda ju natoľko rozčúlila, že takmer strácala vedomie a bála sa, že zamdlie. Miranda tam len ticho stála a tvárila sa, akoby jej celý svet krivdil. „A aj napriek tomu, aká si bola mnohokrát nevychovaná, som sa opýtala svojej sestry, či by pre teba nemala miesto. Odpoveď som jej však do úst nevložila, sama mi povedala, že ťa nepotrebuje! A ak aj mala v úmysle si to rozmyslieť, po tvojom dnešnom prehnane familiárnom výstupe, si to nerozmyslí! Teraz choď do kuchyne a povedz Anne, že budem obedovať vo svojej izbe. Nech mi Delia o polhodinu prinesie obed. Dnes a zajtra si tu naposledy. V pondelok tu ešte môžeš zostať, no nechcem ťa viac vidieť. Ponúknem ti strechu nad hlavou, lebo neviem, kde je tvoja rodina... A ani ma to nezaujíma,“ dodala rýchlo, keď videla, že Miranda sa chystá niečo povedať. Tým lady Eleanor s Mirandou skončila. Nepozrúc na ňu, pobrala sa do svojej izby. Bola som k nej až príliš dobrá, a to dievčisko si to ani nezaslúži, hovorila si sama pre seba cestou po schodoch. Jednou rukou sa pridŕžala zábradlia, druhou si nadvihovala sukňu, ktorá sa jej pri každom kroku zdala ťažšia. Túžila byť znova mladá, aby plná sily a hnevu vybehla po schodoch. Keď stúpila na posledný schod, nevládala dýchať. Vošla do svojej izby a zamkla za sebou. Cítila, ako jej srdce divo búši, to hnev jej roztancoval krv. Lady Eleanor sa snažila pár krát zhlboka nadýchnuť v nádeji, že sa jej uľaví, no nenastala žiadna zmena. Zrazu ju premkol strach, čo ak je to práve to, čo spomínal nedávno doktor? Vtedy jej povedal, aby si dávala pozor na srdce. Aby bola pokojná a zbytočne sa nerozrušovala, pretože silné citové napätie, môže jej srdce aj zastaviť. Lady Eleanor sa v tej chvíli nad tým nezamýšľala. Vedela, že už nie je najmladšia, cítila, ako jej ubúdajú sily, no netrápila sa nad tým, že by sa jej srdce mohlo naozaj zastaviť. Teraz si však uvedomila, že ešte nechce umrieť. Z posledných síl prešla k toaletnému stolíku a snažila sa nájsť fľaštičku s liekmi, ktoré jej doktor nechal. Takmer ju nedokázala otvoriť, pretože v ramene cítila ukrutnú bolesť. Nakoniec sa jej to podarilo a rýchlo zapila tabletku. Sadla si na stoličku a snažila sa upokojiť, spomaliť dýchanie aj búšenie. Zatvorila oči a spomínala na mladosť.