Part I.

Húsenička veselo si pochutnáva
lístoček za lístočkom a
kríček za kríčkom.
Každé ráno vstáva
a opäť si pochutnáva.

Akýže to krásny deň je,
vie, že sa opäť naje.

Rastie a s chuťou si pochrumkáva,
krásne priberá
a ani sa nenazdá,
že už je dosť veľká.

Zdá sa jej, že nemôže,
už vliezť do vlastnej kože.
Čože? Bože,
kto za to môže.

Húta ona...zas,
nastal ten čas?
Do listou sa ukrýva
a kamsi zahrabáva.

,,Ách joj opäť diéta!“:
vraví si.
,,vydržím až do leta?“
,,som ja ale bucľatá“.

Pekne tak si hovie v listí,
keď tu zrazu v kukle zistí,
že už je ten správny čas,
pozrieť sa na slnečný jas.

Z kukličky si vylezie- na najvyšší strom
a zapustí krídla v tom.
Pekne si tam- potajme a tíško,
rozprestrie svoju krásu
a vzlietne od úžasu.

Part II.

Lieta si tak veselo a
trepoce krídlami.
Čo však smutné je,
že celé jej telo
veľmi krehké je
a motýľ to dobre vie.

Lieta zo stromu na strom,
radostne si píska v duchu.
Tu však zrazu v tom,
šuchne krídlami o strom.

Nenápadne klesá k zemi
a celý je zranený.
Krídelká sú dolámané,
na nohy už nevstane.

Srdce puká od bolesti,
ešte posledný let by chcela.
No krídel už niet (na ten posledný let),
a preto – umiera.