Dávno bol raz deň,

keď sa mi plnil jeden sen.

Ty si tam bola, veď to vieš.

Dúfam, že plnil sa ti tiež.

No naraz bol som celkom sám.

A mal som strach, priznávam.

A ako plynul zradca čas,

tvoj obraz stratil celkom jas.

Hoci ešte zopár rokov,

som sa díval von z oblokov.

A keď sa už končil jeden z dní,

ktorý mal byť posledným.

Ma čosi prebralo,

čo sa mi životom prehnalo.

Zrazu som znovu snil svoj sen

a v hlave mal len meno mien.

A v bruchu tie motýle,

ma sprevádzali na míle.

Kamkoľvek som šiel,

nikdy som im neušiel.

Potom prišlo to poobedie

Pre moje plachty bezvetrie.

Našťastie nemal som kam ujsť,

No takmer mi chuť zmizla z úst.

A keď som znovu potom zbadal,

To čo som tak dlho hľadal.

Snažil som sa popadnúť dych,

A poraziť ostych.

A keď vôňa Espritu do hlavy mi stúpla,

mal som dušu rozbitú,

a ty na slovo bola si skúpa.

A keď sa všetko skončilo,

Svedomie ma tlačilo.

Čakal som trochu viac,

do noci hľadel na Mesiac.

Kde som vlastne pochybil?

Žeby som len viac snil.

Možno to chce ešte čas...

Možno tu bude možnosť zas...